WASHINGTON/PRAHA - Ronald Reagan opúšťal v januári 1989 Biely dom ako jeden z najobľúbenejších amerických prezidentov v dejinách. Napriek tomu jeho druhé funkčné obdobie poznamenal škandál, ktorý ho - ako priznal neskôr vo svojich pamätiach - veľmi mrzel. Aféra Irangate. Do tajných dodávok zbraní Iránu výmenou za prepustenie amerických rukojemníkov v Libanone a prevádzanie utŕžených peňazí na kontá skupín bojujúcich proti komunistickému režimu v Nikarague (contras) boli zapletení jeho najbližší poradcovia. Aféru, v ktorej figuroval aj Izrael, Irak či Libanon, odhalili pred 30 rokmi, 3. novembra 1986.
"V mlynčeku na mäso": Ako sa československý superšpión infiltroval do tajných služieb USA
Pri zrode aféry stála občianska vojna v Libanone. Proiránski šíitski radikáli začali v krajine unášať amerických občanov a v marci 1984 sa im dostal do rúk dokonca šéf bejrútskej pobočky CIA William Buckley. Tak sa zrodil plán na dodávky zbraní Iránu výmenou za prepustenie zajatých Američanov. V niekoľkých etapách USA v rokoch 1985 a 1986 dodali Iránu cez Izrael viac ako 1000 protitankových a protilietadlových striel (celkom asi za 35 miliónov dolárov), ktoré Iránci potrebovali vo vojne s Irakom. Proiránski extrémisti v Libanone však na výmenu prepustili len dvoch rukojemníkov a celá operácia nakoniec skrachovala potom, ako ju so súhlasom iránskej vlády zverejnil 3. novembra 1986 prosýrsky libanonský týždenník Aš-Širá.
Neskôr boli odhalené ešte ďaleko komplikovanejšie tajné aktivity vládnych úradníkov. V strede aféry stál mnohokrát vyznamenaný podplukovník americkej námornej pechoty Oliver North. Ako poradca rady národnej bezpečnosti riadil tajné operácie, v ktorých chcel okrem iného využiť zisk z predaja zbraní Iránu na podporu povstalcov v Nikarague. Kongres ale už v októbri 1984 odhlasoval zrušenie podpory contras a v auguste 1986 podpísal Reagan zákon zakazujúci dodávky zbraní, okrem iného aj do Iránu.
Neskôr sa ukázalo, že Northovu činnosť schválil poradca pre otázky národnej bezpečnosti Robert McFarlane, jeho nástupca admirál John Poindexter aj riaditeľ CIA William Casey. Keď sa aféra prevalila, McFarlane sa pokúsil o samovraždu, Poindexter rezignoval, North bol prepustený a Casey, ktorý odmietol akékoľvek spojenie s prípadom, opustil CIA zo zdravotných dôvodov.
Reagan vymenoval na vyšetrenie prípadu komisiu vedenú bývalým republikánskym senátorom Johnom Towerom. Tá vypracovala začiatkom roka 1987 správu, ktorá prisudzovala značnú časť zodpovednosti Reaganovmu nedbalému riadeniu vlády. Vyšetrovanie dospelo v roku 1988 k šiestim obvineniam. North bol uznaný vinným v troch pomerne malých obvineniach, jeho odsúdenie ale neskôr zrušili. Do väzenia putoval iba Poindexter, ktorého odsúdili na šesť mesiacov za klamstvo pred Kongresom.
Nejasnú úlohu hral v afére Reaganov nástupca George Bush starší. Reaganov viceprezident pod prísahou vypovedal, že o ničom nezákonnom nevedel. Jeho tvrdenie však bolo často spochybňované. Tesne pred svojím odchodom z Bieleho domu v roku 1992 Bush dokonca vyšetrovanie zastavil a tým, ktorí už boli odsúdení, udelil milosť. Tento krok, v USA značne neobvyklý, si mnohí vysvetľovali ako nepriame priznanie viny.
Morálne rozporuplná bola aféra aj v Izraeli, ktorý považuje Irán za jedného zo svojich najväčších nepriateľov, a spolu s USA v 80. rokoch podporu tamojšieho náboženského režimu hlasno odsudzoval. Vtedajší šéf diplomacie Šimon Peres neskôr povedal, že nevie o žiadnej vine zo strany svojej krajiny.
