BRATISLAVA – Svojské riešenie problému s utečeneckou krízou ponúkol v týchto napätých časoch aj egyptský miliardár Naguib Sawiris, ktorý rokuje s Grékmi o odkúpení dvoch neobývaných ostrovov určených pre utečencov. Napriek tomu, že ho niektorí ľudia považujú za blázna, ani zďaleka sa nepribližuje k ambicióznej myšlienke pochádzajúcej ešte z prvej polovice 20. storočia, ktorá mala vtedy vyriešiť problém s migráciou v jeho základoch. Išlo o vytvorenie euroafrického kontinentu, takzvanej Atlantropy.
Tento pre mnohých šialený nápad skrsol v mysli nemeckého architekta Hermana Sӧrgela. Pracoval na ňom od roku 1928 neúnavne až do svojej smrti, teda celých 24 rokov. Priviedla ho k tomu vlastný skúsenosť z I. svetovej vojny a následné politické zmätky, ako aj vzostup nacizmu v Nemecku. Hľadal radikálne riešenie, ktorým by mohol všetkým problémom s rasizmom a segregáciou predísť.
Chcel vyriešiť problém s povojnovou nezamestnanosťou, africkou preľudnenosťou, ako aj závislosťou sveta od ropy na Blízkom a Strednom východe, pretože predvídal energetickú krízu. Jeho silná nedôvera voči politike znamenala, že sa pri hľadaní odpovede na pálčivé otázky obrátil radšej na vedu a technológie. A tak vznikla myšlienka Atlantropy.
Chcel vytvoriť priehrady cez Gibraltársky prieliv, úžinu Dardanely a medzi Sicíliou a Tuniskom, na ktorých by stáli gigantické vodné elektrárne. Nielenže by zabezpečovali energiu pre superkontinent, ale postupne by znížili hladinu Stredozemného mora, v západnej časti o 100 metrov a vo východnej o 200 metrov, čím by sa vytvorili dva umelé mysy. Celkovo by tak vysušil 660 200 kilometrov štvorcových, oblasť väčšiu ako Francúzsko.
Miliardár chce vyriešiť utečeneckú krízu: Nápad, ktorý môže zachrániť státisíce ľudí
Úpravy sa, samozrejme, týkali aj Afriky. Postupne by sa vybudovali priehrada na rieke Kongo a more medzi Čadom a Kongom, ktoré by mali, ako Sӧrgel dúfal, zmierniť podnebné podmienky v Afrike. Vzhľadom na Hitlerove aktivity mal dojem, že skôr či neskôr by rozsiahle územia na africkom kontinente využili milióny fašizmom ohrozených Európanov. Ak si myslíte, že išlo o absurdný nápad odmietnutý verejnosťou, ste na omyle, píše stránka IFLscience.com.
Touto myšlienkou sa začali zaoberať architekti, inžinieri, politici aj novinári, dokonca sa rozoberala aj na pôde Organizácie spojených národov. V rozsiahlom múzeu v Mníchove sa doteraz nachádzajú architektonické výkresy nových miest, priehrad aj mostov spájajúcich nový kontinent Atlantropu. Doteraz by ste v starých výtlačkoch novín objavili stovky článkov, nielen v špecializovaných inžinierskych a geografických magazínoch, ale aj v populárnych denníkoch.
Bohatý Egypťan rozbieha vlastný projekt: Pre migrantov chce kúpiť dva ostrovy
Atraktívnym pre verejnosť sa stal tento projekt preto, lebo prezentoval vidinu svetového mieru. Nebola by to pritom politická či diplomatická zásluha, ale všetko by dokázala spoľahlivá technológia. Atlantropu by držala pohromade hlavne gigantická energetická sieť, ktorú by mal na starosti nezávislý orgán. Ten by mal pri hrozbe vypuknutia vojnového konfliktu právomoc odstaviť krajinu za to zodpovednú od energie.
Ako však Sӧrgel predpokladal, žiaden štát by vzhľadom na finančné a pracovné podieľanie sa na výstavbe tejto siete, nemal dostatok prostriedkov, aby mohol budovať armádu či financovať vojnu. Dôležitou súčasťou bola aj prezentácia pred verejnosťou, myšlienka mieru bol po vojne síce silná, no bolo nutné si ľudí úplne získať. Na túto tému preto mali vzniknúť rozhlasové programy, filmy, besedy, výstavy, dokonca podporoval tvorbu poézie či symfónie.
Pre spoločnosť znela napriek tomu myšlienka vzniku euroafrického kontinentu ako utópia, prekvapivo nie kvôli technologicky náročnému projektu. Magazín OSN v roku 1948 napísal: „Využitie Gibraltáru pre dobro ľudstva znie ako sen, ale v 20. storočí žiaden takýto sen – vzhľadom na nutnosť kooperácie medzi národmi – nie je možný.“ Zdá sa, že sa nič nezmenilo ani dnes, kooperácia medzi štátmi Európy zlyháva na všetkých frontoch.
