Všetko sa odohrávalo, keď mala približne 16 až 17 rokov – v období, keď mladý človek mimoriadne citlivo vníma názory okolia a hľadá vlastnú hodnotu. „Mne zašibalo, lebo som zrazu schudla kvôli kalorickému deficitu, na strednej, zrazu už spolužiaci chceli so mnou tancovať. A ja som to nevedela uniesť. Mne to len potvrdilo to, že, aha, ja musím vyzerať takto, aby som bola dostatočne dobrá,“ priznala otvorene.
Z poruchy príjmu potravy sa napokon dostala najmä vlastnou vôľou a postupným uvedomením si, že si ubližuje. Veľkou pomocou bolo aj to, že našla ľudí s podobnou skúsenosťou a zistila, že v tom nie je sama. „To bolo len o tom, že som si povedala, že musím. Ja som to neriešila vôbec s rodinou, čo som mohla, ale človek sa za to hanbí a nechce ukázať spôsob, ktorým to vlastne nejde, to chudnutie a len si tým škodíš. Samú ma to vnútorne trápilo, že som sa dostala do niečoho takého. Zistila som, keď som sa už zdôverila, že mnohé z mojich kamarátiek to mali, a tak sme sa o tom začali baviť a uvedomovať si, že je to blbosť. Ja som sa rozhodla, že s tým budem bojovať. Začala som si o tom veľa čítať,“ vysvetlila.
Dnes Martina vyzerá fantasticky a na svoje telo aj zdravie sa pozerá úplne inak než kedysi. Už sa nesnaží hladovať ani podliehať drastickým trendom. Naopak, pochopila, že základom je rovnováha, pravidelná strava a pohyb. „V prvom rade jem, paradoxne treba jesť, to som si uvedomila. Skôr sa vyhýbam rafinovaným cukrom alebo nejakým polotovarom. Hlavne som začlenila pohyb do svojho života. Myslím si, že to je dôležité,“ dodala na záver.
{{ poll.title }}
{{ poll.title }}
{{ poll.thanks }}
{{ poll.title }}
{{ profiles[profileEvalueated.index].name }}
Zhoda: {{ profileEvalueated.weightPercentage }}%