„Každým momentom sa to zhoršovalo, až kým som nevedela rozprávať, počula som vlastný hlas len v mojej hlave, ale nikto nechápal prečo neviem komunikovať. Až kým som nevedela už potom nič robiť, ani sa poriadne hýbať, išli sme do nemocnice, kde mi nikto neveril, zvyšovali na mňa hlas, že prečo nekomunikujem, či som opitá... A chcela som ísť domov, až kým mi nespravili CT hlavy a zrazu 5 doktorov s posteľou rýchlo vybehli do tej miestnosti a brali ma,“ opísala do detailov s tým, že sa jej všetci ospravedlnili, že ju nebrali vážne.
Túto diagnózu malo podľa jej slov len 2-3 percentá populácie a iba 20 percent ľudí to prežije bez následkov. Odviezli ju do inej nemocnice a nasledovali dramatické chvíle. „Pamätám si už len to, ako som vošla zo sanitky dnu, mala som otvorené oči, ale nič som nevidela, len biele, ako zahmlené a v ten moment som si povedala: 'Takže takto to je, keď niekto naozaj umiera.' Vtedy som cítila, že mi doktorka položila na moju ruku, jej. A povedala: 'My ťa zachránime, len vydrž.' A od toho momentu, som vedela že bude všetko dobre," pokračovala.
Operácia bola mimoriadne riskantná, no podarila sa. „Potom mi povedali, že to bola vysokoriziková operácia, ktorú ešte nikdy nerobili, a že som mohla umrieť alebo ostať na vozíčku. Bola som tak šťastná, že som bola v poriadku. A že som prežila a že ma zachránili. Som veľmi vďačná za to. A hlavne aj za to, že som v 22-ke niečo tak nebezpečné zažila, otvorilo mi to oči," priznala Chiara. Hoci si Chiara prešla jednou z najťažších skúšok života, vyšla z nej silnejšia. Dnes je vďačná nielen lekárom, ktorí jej zachránili život, ale aj samotnému osudu, že dostala druhú šancu.
