Dosiahol na absolútny vrchol cyklistickej histórie. Neskôr však padol na úplné dno.
V týždni, keď sa začína ďalšie Tour de France vychádza jedinečná kniha Lož na kolesách o tomto dramatickom vzostupe a páde cyklistickej legendy. Lance Armstrong konečne odhaľuje svoju pravú tvár. Skutočnú hĺbku a šírku jeho tvrdení však dotvárajú výpovede viac ako stovky ľudí, ktorí sa pohybovali v jeho blízkosti.
V júni 2013 Lance Armstrong definitívne opúšťa svoju rozľahlú rezidenciu v Texase. Predal ju, aby zmiernil straty vzniknuté mnohomiliónovými žalobami. Juliet Macurová bola pri tom – rozprávala sa s jeho priateľkou a deťmi a vypočula si Armstrongovu verziu pravdy. Popri Oprah Winfreyovej patrila k tým vyvoleným zástupcom médií, ktorí smeli vyspovedať najznámejšieho vyvrheľa vo svete športu.
V knihe Lož na kolesách sa dozviete o zákulisí cyklistiky, o dopingu, manipulácii s médiami, o túžbe a ambíciách, ktoré neraz prevyšovali schopnosti a možnosti. O Armstrongovi sa vyjadrujú aj ľudia, ktorých bývalá legenda dávno zavrhla – adoptívny otec, po ktorom nosí priezvisko, stará mama, teta.
Azda tú najpresnejšiu výpoveď o Armstrongovi predstavuje nahrávka svedectva zosnulého J. T. Neala, jedného z najvplyvnejších Armstrongových náhradných otcov, zaznamenaná počas posledných dvoch rokov Nealovho života. V tom čase márne bojoval s rakovinou, zatiaľ čo si Armstrong získaval slávu a obdiv fanúšikov na celom svete.
„Typický Armstrong. Skúšal reportérov, zbližoval sa s nimi a zosmiešňoval ich – niekedy robil všetky tie tri veci naraz, podľa toho, čo sa mu práve zachcelo.
Prvé dve dejstvá boli hry na mačku a myš, ktoré sa zavŕšili mojím zaznamenaním jeho smutného strmhlavého pádu. Ale v treťom dejstve, ako mi sám sľúbil, bude iný. Už žiadne lži. Už nemá čo stratiť.“
Nakoniec to však boli práve Armstrongovi niekdajší kamaráti, tí, ktorí sa kedysi pohybovali v úzkom kruhu najbližších, čo ho zradili. Zasadili Armstrongovi osudný úder tým, že porušili kódex mlčanlivosti. Ten chránil krutú pravdu o cyklistickom športe – a krutú pravdu o jeho zlatom chlapcovi – pred verejnosťou.
„Nijaké delenie na dobrých a zlých.
Každý z nás sa niekedy do niečoho namočil.
Vydal som sa nesprávnou cestou, a teraz za to platím.“
Lance Armstrong
Prečítajte si úryvok z novinky Lož na kolesách.
Armstrong sa nechce sťahovať, musí sa. Sponzori ho opustili, čím prišiel zhruba o 75 miliónov dolárov. Ak prehrá všetky súdne spory, v ktorých figuruje ako obžalovaný, bude mať na krku dlh vo výške viac ako 135 miliónov dolárov. Aby spomalil „spaľovanie“, ako sám nazýva svoj súčasný stav, prestal si prenajímať luxusný apartmán v tesnej blízkosti Central Parku a dom v texaskom mestečku Marfa. Na rade je toto rozľahlé sídlo v Austine, ktoré nahradí oveľa skromnejší príbytok blízko centra.
Jeho bývalí sponzori – vrátane Oakley, Trek Bicycle Corporation, RadioShack a Nike – sa s ním naťahujú o peniaze. Považuje ich za zradcov. Tvrdí, že príjmy Treku boli v čase, keď s nimi podpísal zmluvu, 100 miliónov dolárov a v roku 2013 sa vyšplhali až na jednu miliardu. „A vďaka komu?“ pýta sa. „Len a len vďaka mne, kurva,“ pichá si do pŕs ukazovákom. „Prepáč, ale taká je pravda. Bezo mňa by sa to nestalo.“
Keď ho sponzori odstavili na vedľajšiu koľaj, zbavil sa ich výbavy. Pokojne sa vám môže stať, že stretnete niekoho z Armstrongových dallaských priateľov, ktorý bude mať na nohách žlté tenisky od Nike vyrobené na objednávku, s menom „Lance“ vyšitým žltými písmenami na čiernych jazykoch. Austinský outlet patriaci charitatívnej organizácii Goodwill je plný jeho športového oblečenia od Nike a slnečných okuliarov značky Oakley. Sťahováci, čo týždeň pred mojou návštevou vyprázdňovali domček pre hostí, sa určite pobijú o značkové veci, ktoré zostali napospas svojmu osudu v Armstrongovej garáži: čierne čiapky s nápisom Livestrong a čierne športové tašky s výraznou žltou fajočkou od Nike, okuliare značky Oakley a škatuľa s čiapkami označenými nápisom „Yes on Prop 15“, čo mali v roku 2007 pomôcť zviditeľniť lokálny projekt na rozvoj vzdelávania, výskumu a prevencie rakoviny, ktorý Armstrong osobne podporil.
Armstrong sa presťahoval do Austinu v roku 1989 z Plana, predmestia Dallasu. Prišiel do rýchlo sa rozvíjajúceho mesta ako bezočivý, výbušný tínedžer s uhrovitou tvárou, vlnitými hnedými vlasmi, zlatým krúžkom v ľavom uchu, striebornou retiazkou na krku s príveskom v tvare Texasu a falošným dokladom totožnosti vo vrecku.
Vďaka ročnému platu dvanásťtisíc dolárov a pomoci miestneho dobrodinca J. T. Neala, ktorý sa Armstronga ujal, býval v garsónke, za ktorú platil mesačne dvesto dolárov. Zariadil si ju obrovským čiernym koženým gaučom, ku ktorému patrilo rovnako masívne kreslo, a nad kozub si zavesil červeno-bielo-modrú lebku dlhorohého býka, symbolu Texasu.
Cesta z maličkej garsónky k rozľahlej usadlosti odzrkadľuje Armstrongov vzostupný prerod na moderného amerického svätca – verejnosť v ňom videla muža, ktorý zvíťazil nad rakovinou, porážal najlepších cyklistov sveta vo vyčerpávajúcich pretekoch, chodil, s kým sa mu zachcelo, a popri tom všetkom zarábal milióny.
Armstrong má tento dom nesmierne rád. Zbožňuje jeho priestrannosť, jeho široké francúzske okná. Zbožňuje dokonale upravený trávnik, kde deti hrávajú futbal, a bazén s krištáľovo priezračnou vodou („Je to bazén bez okraja, nie žiadny nekonečný bazén, aby bolo jasné“). Za domom sa vypínajú rady talianskych cyprusov.
Presťahoval sa sem v roku 2006 po rekordnom siedmom víťazstve na Tour de France. Raz sa o tomto dome vyjadril ako o svojom bezpečnom útočisku – „nikto ma v ňom neotravuje“. Mohol v ňom ľahko uniknúť pred nepretržitými pokusmi odhaliť jeho dopovanie, stačilo vo vstupnej hale zahnúť doľava, po niekoľkých krokoch zabočiť doprava a stratiť sa v malej vinotéke, vytiahnuť z nej fľašu Tignanella a pripiť si na šťastie.
Na stole vedľa pohovky stojí takmer metrový model súkromného prúdového lietadla Gulfstream, ktoré Armstrong s obľubou využíval na dlhé lety. Je biele s čiernymi a žltými pretekárskymi pruhmi. Často v ňom spolu s kamarátmi stáli, keď vzlietlo a „surfovali“ na oblohe, až kým nevystúpilo do požadovanej výšky. V decembri 2012 ho Armstrong predal za osem miliónov amerických dolárov, aby si zabezpečil finančné prostriedky na uhradenie právnych poplatkov po zverejnení odhalenia USADA o jeho podvodoch.
Sotva sa usadíme v miestnosti slúžiacej ako domáca kinosála, prirútia sa k nám Armstrongove dvojčatá Grace a Isabelle. Dievčatká sú vernými kópiami ich matky Kristin, zdedili po nej krásu aj plavé vlasy. Ich široké úsmevy odhalia lesklé strieborné strojčeky.
„Ahoj, ocko! Kúpil si nám tie sukničky, čo sme si vybrali na internete?“ pýta sa Isabelle, zatiaľ čo si so sestrou urobili z gauča trampolínu.
„Tak kúpil si nám tie sukničky, ocko?“ sekunduje sestre Grace.
„Nie, ešte nie,“ odvetí Armstrong. „Najprv by som si dal pivo. Čo keby mi jedna z vás, slečny, priniesla pivo. Shiner Bock, dobre?“
Grace kričí: „Shiner Bock! Shiner Bock! To v plechovke! Nie to vo fľaši!“
Armstrong s pivom v ruke pozrie na mňa a hovorí: „Takto vyzerá môj úbohý život. Číre zúfalstvo.“
Rozpráva mi, aký je rád, keď mu po dome behajú deti – deti sú bezprostredné a čisté, primladé na to, aby ho využívali. Pýtam sa ho, či má skutočne pocit, že ho ľudia vodia za nos a využívajú.
„No jasné,“ odpovedá.
„Ktorí?“
„Všetci. Postav sa do radu.“
2.úryvok:
Z chlapca, ktorý si kedysi vyzdobil obývačku býčou hlavou, sa stal zberateľ drahého sofistikovaného umenia. Jeho vnímavosť je zjavná, aj keď mätúca. Nad vstupom do domu vidíte akúsi vitráž vysokú tri a pol metra a širokú pol druha metra. Keď sa jej lepšie prizriete, zistíte že je zostavená zo stoviek farebných motýľov – je to dielo nazvané Strom života od Damiena Hirsta. Hirst je známy provokatívnymi inštaláciami (preslávila ho napríklad odseknutá kravská hlava ponechaná napospas červom v sklenej vitríne). Keď v roku 2009 ozdobil motýľmi Armstrongov pretekársky bicykel, organizácia PETA bojujúca za práva zvierat označila jeho prácu za „hrozné barbarstvo“.
Čím viac diel rozmiestnených po Armstrongovom dome vidím, tým čudnejší mi pripadá jeho zberateľský výber. Označiť ich prívlastkom temné je príliš jemné, prívlastkom kontroverzné zase príliš jednoduché. Armstrong všetky komentuje jediným slovom: bohovské.
Tak napríklad: nad kozubom v obrovskej jedálni lemovanej mramorovými sväteničkami, v akých býva v kostoloch svätená voda, visí fotografia moču zmiešaného s krvou, nazvaná Piss and Blood No. VII. Jej autorom je fotograf Andres Serrano, ktorý sa v roku 1987 preslávil záberom plastového krucifixu ponoreného do vlastného moču. Skutočnosť, že sa nachádzam v jednej miestnosti s touto fotografiou a športovcom, ktorý trvá na tom, že vyšiel s čistým štítom zo stoviek močových a krvných dopingových testov, vyvoláva vo mne akýsi harmonický pocit.
Na druhom konci miestnosti sa nachádza tlmene osvetlená Armstrongova pracovňa, obložená tmavým drevom – miesto na pokojné rozjímanie. Spoza stola umiestneného v rohu má priamy výhľad na svoje trofeje z Tour de France – sedem tmavofialových pohárov so zlatým lemovaním – rozostavené na vysokých knižniciach. Každá sa magicky trbliece pod vlastným bodovým osvetlením.
Naľavo od písacieho stola visí umelecké dielo, ktoré by mohlo symbolizovať jeho prerušené vzťahy s rodinou, kamarátmi, milenkami, spolujazdcami. Na sépiovej fotografii od Luisa Gonzáleza Palmu je tancujúca dvojica, muž a žena v objatí. Ale ide skutočne o tanec? Pri bližšom pohľade vidím, že obom trčia z chrbtov klince. Armstrong priznáva iba toľko, že ten výjav pôsobí naozaj ponuro.
A potom tie rôzne vyobrazenia Ježiša Krista.
Napravo od písacieho stola visí španielsky obraz zo sedemnásteho storočia, zachytávajúci Kristovo ukrižovanie, ktorý zaberá takmer celú stenu. Ježiš má ovisnutú hlavu korunovanú zlatou svätožiarou, pri nohách sa mu modlia štyri ženy. Pred niekoľkými rokmi táto maľba visela v kaplnke, ktorú dal Armstrong zriadiť pre svoju bývalú manželku, silnú katolíčku, v ich spoločnom domove v španielskej Girone. On sám nevyznáva žiadne náboženstvo. Podľa neho všetky organizované náboženstvá slúžia iba nato, aby zhromažďovali pokrytcov.
Za rohom, priamo nad schodiskom, visí ďalšie vyobrazenie Ježišovho ukrižovania. Naplno zapôsobí až z určitého uhla, keď vám nič neprekáža v pohľade na postavu Krista pribitého na kríži.
„Jeden muž vzal na seba vinu za tisíc hriešnikov,“ poznamená Armstrong. Lenže on aj medzi všetkými tými ukrižovaniami hovorí o sebe. Ako keby si želal, aby som ho vo svojej knihe zobrazila ako mučeníka za všetkých narkomanov, ktorí sa premleli v cyklistike za posledných sto rokov, a chcel sa uistiť, že presne to aj urobím.
Pristúpi ku konferenčnému stolíku v pracovni a vezme do ruky plastiku, ktorá na ňom stojí – torzo ruky od dlane po lakeť. Vytvoril ju japonský umelec Haroši z niekoľkých vrstiev zlisovaných skejtbordov. Plastika má vztýčený prostredník.
„Toto dokonale vystihuje celý môj život,“ vraví a strčí mi plastiku pod nos. Pozriem na Armstrongove ruky. Na každej dlani má drobnú ranku, až neskôr mi prezradí, že sú to stopy po chirurgickom odstránení cýst. Myslím na vypálené jazvy.
„Ale choď,“ smeje sa.
Pred siedmimi rokmi sľúbil svojim trom najstarším deťom z nevydareného manželstva – Lukovi, Grace a Isabelle –, že budú bývať v tomto dome s veľkým košatým dubom, ešte aj keď budú maturovať na strednej. Dlhoval im to. Veď toľko ráz sa s ním poslušne presúvali z Texasu do Francúzska a Španielska. Konečne mali miesto, kde mohli zapustiť korene. „Sľubujem, že ocko sa už nebude sťahovať,“ povedal im. Teraz bývajú šesť minút od svojej matky Kristin a veľký stôl v kuchyni obklopený čiernobielymi fotografiami rodiny je neodmysliteľnou súčasťou ich každodenného života. Vedia, kde ich ocko trávi takmer každý večer – na gauči pred televízorom a sleduje 360° Andersona Coopera na CNN. Kvôli rozrastajúcej sa rodine dal Armstrong v lete 2012 pristaviť na prvom poschodí siedmu izbu. Vtedy bol už tento dom jeho oficiálnou veliteľskou základňou. Žil v ňom so svojou priateľkou, driečnou blondínkou Annou Hansenovou, a ich dvoma deťmi, štvorročným Maxom a dvojročnou Oliviou, ktorá akoby z oka vypadla malej Shirley Templeovej. Armstrong a jeho klan plánovali žiť v tomto dome šťastne a v bezpečí ešte veľmi dlho.
Lenže dnes sem mieria sťahováci. Je šiesteho júna 2013, do Lukovej maturity chýba päť rokov. Čochvíľa dorazia čierne nákladiaky sťahovacej firmy, zoradia sa na prístupovej ceste a vyskáču z nich chlapi v čiernych košeliach s krátkymi rukávmi. Vládne tu pohrebná nálada. Sťahováci už vypratali dom pre hostí, vilku s rozlohou stopäťdesiat metrov štvorcových, ktorej žltohnedá fasáda a oranžová strecha z pálených škridiel dokonale ladili s hlavnou budovou.
Vraciam sa siedmeho júna a sledujem, ako sťahováci vynášajú veci z hlavnej budovy. Vidím, ako vyberajú Armstrongove trofeje z osvetlených políc, balia ich do zelenej bublinkovej fólie a ukladajú do modrých škatúľ. Jeden zamestnanec sťahovacej firmy práve vkladá do škatule označenej číslom 64 fotografiu v striebornom rámiku, na ktorej je tím Discovery Channel pri spoločnej večeri po Armstrongovom siedmom a poslednom víťazstve na Tour. Armstrong, jeho spolujazdci a dlhoročný tímový manažér Johan Bruyneel ukazujú sedem vystretých prstov. Každému z nich visí na zápästí žltý gumený náramok s nápisom Livestrong. Stôl sa prehýba pod nedopitými pohárikmi vína. Minulosť.
Škatuľa číslo 64 nasleduje ostatné do pristaveného nákladiaka. Ja nasledujem chlapov do kinosály. Rukami v bielych bavlnených rukaviciach skladajú zo steny sedem zarámovaných žltých tričiek vedúceho jazdca Tour. Keď sme tu včera sedeli s Armstrongom, dostal nápad. Spýtal sa ma, či by som si nechcela ľahnúť na gauč a zapózovať pod jeho tričkami pre fotku na pamiatku.
„Bude to sranda,“ povedal.
Ja som v tom však žiadnu srandu nevidela.
Armstrong opustil tento veľký dom navždy za tmy, ešte pred svitaním. Siedmeho júna 2013 o štvrť na päť ráno dorazil spolu s Hansenovou a svojimi piatimi deťmi na medzinárodné letisko Austin-Bergstrom, odkiaľ odleteli komerčnou linkou na Havaj, kde mali v pláne stráviť prvú polovicu leta.
Armstrong tvrdí, že keď odchádzali, nevenoval domu posledný pohľad. Vraví, že sentimentalita nikdy nepatrila k jeho vlastnostiam. Celé to sťahovanie znamená iba to, že jedna časť jeho života sa končí a druhá začína. Nič viac, zdôrazňuje. Možno tým slovám vychádzajúcim z jeho vlastných úst verí. A možno nie.
Po niekoľkých dňoch zostanú v jeho sídle už iba dve veci, čo mu patria. Prvá z nich sa nezmestí do sťahovacieho auta – je to čierny Pontiac GTO, kabriolet, čo mu darovala speváčka Sheryl Crowová, s ktorou mal verejne známy románik, ktorý ukončil krátko predtým, ako jej zistili rakovinu. Súčasná cena auta pripomínajúceho ďalšie Armstrongovo zlyhanie je sedemdesiattisíc dolárov.
A tou druhou je kompletná bicia súprava, ktorá zostala v obývačke domu pre hostí. Ďalšia vec, čo patrí do života, ktorý navždy opustil. Ach, bubny a píšťaly vlečú sa s mojou vinou, napadne mi, keď sa dívam na tú súpravu, slová piesne, ktorú poznám z čias, keď som pracovala v Texase:
Tam v tom našom údolí prikryte ma hlinou
Som mladý kovboj, čo urobil chybu.
Kniha Lož na kolesách sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk>>
