Pohľad do mysle futbalových trénerov

V knižnej novinke Manažér nájdete názory 30 najslávnejších futbalových trénerov.

Sir Alex Ferguson rozpráva o ceste k trvalému úspechu.
José Mourinho radí, ako naložiť s nevídaným talentom.
Harry Redknapp prezrádza, ako si udržať nadhľad.

Tieto osobnosti musia byť znamenitými lídrami, naslovovzatými odborníkmi, pretože médiá a futbaloví priaznivci sledujú každý ich krok, hodnotia ich rozhodnutia, pozerajú im na prsty, vnímajú každé jedno slovo, sledujú, či si počínajú schopne a analyzujú ich úspechy i neúspechy.
V tejto knihe nás futbaloví manažéri zoznamujú s vlastnými metódami, na príkladoch vysvetľujú všetko, čo sa počas kariéry naučili, opisujú rozhodnutia, ktoré musia robiť, a vysvetľujú, aké spôsoby vedenia tímu sú im najvlastnejšie.

„Carsonovi sa podarilo vyhnúť mnohým klišé, ktoré nájdeme v knihách o futbale.“
Financial Times

K tomu, aby zaujali a patrili k najlepším, viedla dlhá a neraz bolestivá cesta, postavená na vízii cieľavedomého lídra. Mike Carson napísal vynikajúcu knihu, v ktorej jednotlivé kapitoly nasledujú v logickom poradí, idú do hĺbky a podrobne rozoberajú svetový futbal. Výstižný názov Manažér hovorí o tom, že vlastnosti a ciele futbalových lídrov sú vlastné manažérom v akýchkoľvek profesiách, lebo v modernom svete dominuje obrovský tlak s jediným cieľom – byť úspešný!

Áno, dnes si každý myslí, že môže byť manažérom – či už pracuje v podateľni, alebo je členom správnej rady. Čím si vyslúžite lojalitu hráčov? Ako si poradíte s tímom v čase krízy? Ako možno zabezpečiť tímu trvalý úspech? Ako možno viesť klub vyrovnane, s pokojom Angličana, ako sa povie, ak dennodenne čelíte obrovskému tlaku?

Kniha Manažér ponúka neoceniteľné rady nielen pre amatérskych a profesionálnych trénerov, športovcov, funkcionárov, ale aj pre vrcholových manažérov v najrozličnejších profesiách. Kniha, jediná svojho druhu, umožňuje všetkým fanúšikom bez akýchkoľvek zábran nazrieť do zákulisia prvoligového futbalového manažmentu.

„Tvorivé rozprávanie, ako byť úspešný...Manažér obsahuje množstvo provokačných myšlienok.“
Scotsman

Mike Carson, britský športový spravodajca, je skutočný znalec Premier League v Anglicku. V rokoch 1998 až 2010 bol športovým komentátorom pre Channel Five. Od roku 2008 je hlavným analytikom BBC, pokiaľ ide o Super Bowl.
Mike Carson patrí k zakladajúcim členom Asociácie ligových trénerov, ktorá vznikla s cieľom ochrániť spoločenské postavenie trénerov a reprezentovať ich záujmy. Takto sa mu naskytla nebývalá možnosť nahliadnuť do mimoriadne chráneného súkromia vrcholových futbalových manažérov.

Začítajte sa do knihy Manažér:

Prvá kapitola

Profesionálny futbal predstavuje skúšku ohňom. Manažéri dvadsiatich klubov anglickej Premier League, ktorí túto zaťažkávaciu skúšku podstupujú, sú neustále na očiach. Široká verejnosť dennodenne skúma ich prácu, núti ich čeliť výzvam, chváli ich a zatracuje. Poniektorí z nás cítia, že keby sme veľmi chceli, máme aj na viac. Iní sa držia v ústraní, potichu obdivujú svojich hrdinov a s veľkou dávkou súcitu sa obzrú za tými, ktorým sa očividne lepí smola na päty. Pravda, v skutočnosti ani len netušíme, čo všetko si ich náročná práca vyžaduje.

Lídri v Premier League majú pred sebou fascinujúce, spletité a náročné poslanie. V naivných predstavách si môžeme myslieť, že práca manažéra je o nákupe hráčov a tvorbe mužstiev. V skutočnosti však práca manažéra spočíva v schopnosti vytvárať víťaznú klímu, vyhovieť obrovským požiadavkám, prekonávať nemalé prekážky, zvládať stres a v nijakom prípade nestrácať hlavu. Ide teda o požiadavky, ktoré sa kladú na lídrov vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti.

V poli pôsobnosti manažérov sa pohybuje množstvo vplyvných ľudí a každý z nich má alebo by aspoň chcel mať možnosť zapojiť sa do diania. Hovoríme o majiteľoch klubov, o fanúšikoch či širokej verejnosti, o médiách, samozrejme, o samotných hráčoch a v dnešnej dobe aj o agentoch. Práve obrovský a celosvetový záujem o vrcholový profesionálny futbal drží túto hru pri živote. A hoci je vplyv zainteresovaných strán vítaný – či dokonca nevyhnutný –, pre manažérov predstavuje tvrdý oriešok. Ako ho manažéri lúskajú?

MANAŽÉR

Roy Hodgson je futbalový manažér svetového formátu. Mal ešte len čosi po dvadsiatke, keď preukázal mimoriadne zanietenie pre trénerstvo a futbal v celosvetovom meradle. Od úplných začiatkov, keď už ako dvadsaťdeväťročný naplno pôsobil vo Švédsku, nadobudol a ďalej odovzdal obrovské množstvo skúseností, pričom za vyše 37 rokov viedol v ôsmich krajinách 16 tímov vrátane štyroch národných (Švajčiarska, Spojených arabských emirátov, Fínska a naposledy reprezentáciu rodného Anglicka).

Vo Švédsku sa ohromne preslávil ako jeden z architektov tamojšej národnej reprezentácie, v krajine šíril novoty v myslení a štýle hry a počas svojho dvanásťročného pôsobenia v kluboch Halmstads BK, Örebro SK a Malmö FF dosiahol veľkolepé úspechy. Malmö sa pod jeho taktovkou stalo najsilnejším domácim klubom a dosiahlo dovtedy nevídané úspechy v celoeurópskom kontexte – porazilo dokonca aj talianskych majstrov Inter Miláno v boji o Európsky pohár majstrov. Počas pôsobenia vo Švajčiarsku pretransformoval národný tím na výkonné mužstvo svetového formátu so všetkým, čo k tomu patrí. Pod jeho vedením sa Švajčiari kvalifikovali na Svetový pohár, a to po prvý raz za posledných 28 rokov, v roku 1996 sa prebojovali na Majstrovstvá Európy a ich vrcholom bola tretia priečka vo svetových rankingoch. 

Roy Hodgson obstál na poste kormidelníka aj v tých najťaž-ších skúškach – v talianskej Serie A s Interom Miláno, v Premier

League s klubom Blackburn Rovers, s londýnskym Fulhamom, s FC Liverpool a s klubom West Bromwich Albion. Najväčší úspech zaznamenal v klube FC Fulham, ktorého sa ujal uprostred sezóny počas boja o záchranu koncom roku 2007 a zakotvil s ním v bezpečných vodách. V nasledujúcom roku mu zabezpečil rekordnú siedmu priečku a v ďalšom roku doviedol klub až do finále Európskej ligy UEFA, keď sa jeho tímu podarilo zdolať Juventus a nemeckých majstrov z Wolfsburgu. Vo finále proti Atléticu Madrid tesne pred koncom inkasovali a prehrali. Vďaka skvelým výsledkom vo Fulhame si Hodgson v tej sezóne vyslúžil uznanie od kolegov manažérov a vyhlásili ho za najlepšieho trénera roka Asociácie ligových trénerov. Hoci sa Hodgson tešil lepšej reputácii v zahraničí než v doma, v roku 2012 sa mu za jeho trénerské schopnosti a manažérsky talent dostalo plného uznania, keď ho vymenovali na post manažéra anglickej reprezentácie ako nasledovníka Fabia Capella.

Jeho filozofia

Hodgson je hĺbavý a sústredený líder, ktorý má jasne vymedzené hranice pôsobnosti: „Úlohou manažéra je trénovať mužstvo. Musí to byť jeho najvyššia priorita a ja sa na ňu aj najviac koncentrujem. Starám sa o to, aby bol tím dobre pripravený čeliť všetkému, čo ho čaká. Ostatné je o deľbe kompetencií. Mojím zamestnávateľom je majiteľ klubu a moja pracovná pozícia aj pozícia samotných hráčov priamo závisí od záujmu fanúšikov. Toto treba mať vždy na zreteli, no na druhej strane nemôžete pracovať pre fanúšikov ani čisto pre prezidenta klubu. Obe strany môžete uspokojiť jedine tak, že odvediete dobrý kus práce a vyhráte.“ Je teda nad slnko jasnejšie, na čo sa zameriava: prvoradý je tím, potom ostatní zainteresovaní, ktorým venuje náležitú pozornosť.

Tento elegantný prístup k vedeniu však v sebe skrýva celý rad problémov. Ako to vlastne funguje v dynamickom svete profesionálneho futbalu? Ako sa úspešní manažéri – Hodgson aj iní – vôbec dokážu v tomto ťažko priechodnom teréne orientovať?

Priveľa kuchárov (presolí polievku)

V oblasti podnikania ich nazývame akcionármi a vo futbale ich môžeme volať zainteresované strany. Nech ich už nazveme akokoľvek, boli tu vždy – už od prvopočiatkov futbalu dozerali na hru ľudia, ktorí sa držali v ústraní, no vždy k nej mali čo povedať.

Tradičný obraz futbalového tábora, povedzme zo 70. rokov minulého storočia, bol nasledovný: prezident, hráči, fanúšikovia, tlač a široká verejnosť. (Prítomné boli vždy aj riadiace orgány, no tie mali na každodenný život manažéra minimálny dosah.) Dnes je usporiadanie klubu v podstate rovnaké. V priebehu rokov sa však zmenila sféra vplyvu týchto orgánov i páky, ktoré majú v rukách. Zoberme si napríklad takého prezidenta. V hre, v ktorej rozhodujú často práve peniaze, zohráva kľúčovú úlohu ten, kto drží kasu. Koniec koncov, je to práve on, prezident klubu, kto má rozhodujúce slovo pri najímaní (aj vyhadzovaní) manažéra. S narastajúcim trendom takpovediac všemohúcich majiteľov sa z lídrov prakticky stávajú verejní činitelia, pôsobiaci v podmienkach, ktoré sú ťažšie než kedykoľvek predtým.

Narastá však aj moc ostatných skupín. Vrcholoví hráči, ktorých predchodcovia by žiadali od manažéra vyšší plat len s malou dušičkou, majú dnes agentov a tí sa oháňajú zmluvami, v ktorých sa hrá o milióny libier. Verejnosť, ktorá sa kedysi vyjadrovala k futbalovému dianiu len za zavretými dverami barov a krčiem, nadobúda čoraz väčší vplyv cez sociálne siete. Novinári, ktorí v minulosti držali ochrannú ruku nad pravidlami hry, majú dnes dostatočne veľkú moc na to, aby manažéra zosadili. Tieto faktory prispievajú k tomu, že manažéri pracujú v dusnej atmosfére, v zložitých a náročných podmienkach, v šialenom tempe. V manažérskej branži sú dnes chladná hlava, sústredený prístup, sebapoznanie, schopnosť odolávať stresu, vrátiť sa ku koreňom a začať od piky dôležitejšie než kedykoľvek predtým.

Kto má hlavné slovo

Prevládajúci model organizácie vo svete vrcholového futbalu je taký, v ktorom má kormidlo v rukách práve manažér. Hodgson si svoju pozíciu nevie vynachváliť a považuje ju za obrovskú česť: „Ak sa manažérovi v práci darí, za odmenu sa ocitne v centre pozornosti, kde každý, počnúc predstavenstvom a končiac fanúšikmi, upiera zrak práve naňho a chce od neho jedinú vec – tím, ktorý dosahuje jedno víťazstvo za druhým. Táto úloha prináleží manažérovi, očakáva sa od neho, že vytvorí úspešný tím a bude ho organizovať, a len v máloktorej sfére sa na túto úlohu kladie väčší dôraz ako vo futbale. Veď čo môže byť pre futbalový klub dôležitejšie ako samotný tím, ktorý každý týždeň vybehne na trávnik, kde vyhrá alebo prehrá? Klub Manchester United je dnes svetovou organizáciou, ktorá predáva na burze akcie za stovky miliónov libier, no v konečnom dôsledku celý biznis stojí a padá na trinástich či štrnástich hráčoch, ktorí každú sobotu vybehnú v červených dresoch na ihrisko. Ak by Manchester zostúpil do nižšej ligy, bol by všetkému koniec bez ohľadu na to, ako dobre sa im momentálne darí na burze. Alex Ferguson teda zohral kľúčovú úlohu, on a nikto iný, pretože práve on celé roky spravoval zdravé jadro tohto biznisu.“

Za posledných 26 rokov to bol práve sir Alex Ferguson, kto zastával viac ako hocikto iný post silného kormidelníka na trávniku štadióna Old Trafford. „Vždy mám na pamäti svoje začiatky v Manchestri. [Prezident] Martin Edwards mi vysvetlil pravidlo číslo jeden v našom klube: že najdôležitejšou osobnosťou Manchestru je manažér. Akékoľvek dianie v klube je priamo závislé od jeho myšlienkových pochodov. Za môjho pôsobenia v klube sa ani jediný raz nestalo, že by predstavenstvo malo v čomkoľvek, čo sa týka spravovania klubu, väčšie slovo ako manažér.“ Jeho nemenej významný kolega manažér a zároveň rival zo severolondýnskeho Arsenalu ArsŹne Wenger zachádza ešte ďalej: „Myslím, že v budúcnosti nemôže nastať stav, v ktorom by manažér nemal posledné slovo, pretože úroveň manažéra je priamo úmerná moci, ktorú má. Ako možno hodnotiť kvalitu jeho práce, ak nie podľa toho, akú má moc a ako ju pri vedení klubu využíva? Myslím, že smer udáva hlavne manažér a jeho hráči musia cítiť, že okrem autority má aj neobmedzenú moc. Ak by manažér nebol najdôležitejším človekom v celom klube, prečo by sme ho vyhadzovali, keď sa klubu nedarí?“

Nech už vedie manažér klub tak alebo onak, pravdou je, že všetko dianie sa točí okolo neho. Hodgson zastáva názor, že rovnaká zodpovednosť sa vzťahuje aj na manažérov národných tímov: „Manažovanie na reprezentačnej úrovni prináša špecifické výzvy. Najvypuklejším problémom je fakt, že s hráčmi netrénujem na trávniku každý deň. Vídavam ich menej často a mám oveľa viac možností výberu [a nie je to otázka finančných možností]. Ďalší problém vidím v časovom strese. Pravda, medzi zápasmi mi nejaký čas zostane, ale otázka stojí skôr tak, ako s časom naložiť čo najefektívnejšie. Rád sa rozdávam v prospech federácie a celej krajiny, veľmi rád im odovzdávam trénerské skúsenosti. Zastávam názor, že ako manažér by som mal pomáhať všetkým záujmovým skupinám prostredníctvom rozličných tréningových programov, ktoré majú za cieľ vychovať trénerov pre budúce generácie.“

Nech sa už v klube rieši čokoľvek – nábor, špičkové výkony, slabé výkony, reči a klebety –, prezident, hráči, médiá a fanúšikovia čakajú, že manažér všetko zvládne a uvedie na správnu mieru. Manažér nie je zodpovedný len za to, aby sa klubu darilo z finančnej stránky, ale, ako tvrdí Hodgson, môže ovplyvniť aj dianie mimo prvého tímu, na ktorého čele práve stojí: „Ak má manažér dostatočne čitateľnú a účinnú filozofiu, vštepí ju nielen svojmu mužstvu, ale aj ďalším tímom v rámci štruktúry klubu. Jeho filozofiou tak nasiakne celý klub, a to na veľmi dlhý čas. Keď sa pozrieme do minulosti, nájdeme množstvo manažérskych ikon, ktoré vďaka vlastnej filozofii dosiahli to, že klub si osvojil určitý štýl hry a vybudoval imidž, na ktorý sú všetci jeho členovia naozaj hrdí. Toto, pravda, platí vo všeobecnosti, vzťahuje sa aj na ostatné manažérske esá – v armáde, biznise, politike. Ich osobnosť, charakter a filozofia môžu dlhodobo ovplyvňovať nejeden národ.“ Manažéri, ktorí začínali ako futbaloví tréneri, sa dnes ocitajú v samom jadre nesmierne zložitého biznisu. Z trénera sa stáva líder.

Gérard Houllier súhlasí: „Kedysi kluby zastávali názor, že vyhrávať stačí na ihrisku. Časy sa menia a dnes treba vyhrávať aj mimo neho – čím narážam na financie. Ak ide všetko hladko aj z finančného hľadiska, klub dosahuje vysoké zisky, z ktorých potom vyplýva možnosť zaobstarať si lepšie technické zabezpečenie, lepšiu výbavu, lepší personál, lepších hráčov a tým opäť väčšie zisky pre klub. Dôležitá je aj technická stránka veci – aj tá stojí na dobrých medziľudských vzťahoch. Myslím, že dobrý klub sa o svojich hráčov stará, stará sa o svojich ľudí, o celý realizačný tím. Podmienkou úspechu je, aby v klube existoval ľudský prístup, a toto všetko závisí jedine od manažéra.“ Dobre známa filozofia, podľa ktorej je na prvom mieste vždy človek, medziľudské vzťahy, sa priamo premieta do každej organizácie v takmer všetkých sektoroch a sférach ľudskej pôsobnosti. Líder, ktorý nestratí zo zreteľa potreby svojich ľudí ani vo víre oveľa širších vzťahov s akcionármi, je predurčený na úspech.

Prezident klubu

„Pre každého manažéra je nesmierne dôležité byť zadobre s majiteľom klubu,“ konštatuje bývalý manažér klubu Stoke City Tony Pulis. Ak by sme vnímali majiteľa klubu ako platiaceho zákazníka, platilo by príslovie „Náš zákazník, náš pán“? Naozaj rozkazuje ten, kto sedí na kase? Nie je pravda aj to, že majiteľ má páky na to, aby narušil hladký priebeh klubových záležitostí? Platí oboje. Ak si manažér získa majiteľovu dôveru, dostane priestor i zdroje, aby realizoval svoju víziu. Ak si manažér dôveru majiteľa nezíska, je veľmi pravdepodobné, že majiteľ klubu bude do jeho práce zasahovať. Koniec koncov, je to jeho klub. Ak sa manažér ocitne v situácii, v ktorej jeho kompetencie čelia ťažkej skúške a on sa musí skutočne osvedčiť, udržať si dobré vzťahy s prezidentom a majiteľom v jednej osobe nebýva vôbec ľahké.

Vzostup vplyvného majiteľa

Keď sa v roku 2003 stal majiteľom Chelsea Roman Abramovič, začala sa dekáda, ktorá sa niesla v znamení kupovania najchýrnejších futbalových klubov. Za príchod Manchestru City na scénu vrcholového európskeho futbalu je zodpovedná finančná skupina Abu Dhabi United Group, ktorú vedie šejk Mansúr. K podobným investíciám zo strany zámožných jednotlivcov došlo aj v Paris

Saint Germain, v Malage a inde. Iné kluby anglickej Premier

League, ktoré nie sú v rukách jednotlivcov, sú majetkom obrovských korporácií, na čele ktorých stoja prominentné osobnosti. Majitelia a prezidenti najväčšieho formátu majú pod palcom tok finančných prostriedkov vrátane tých na prestupy hráčov a ich platy. Sir Alex Ferguson je jedným z mnohých zainteresovaných, ktorí z toho majú zmiešané pocity: „V Anglicku bola kedysi generácia ľudí, ktorí futbalu fandili, stáli na tribúnach, a keď sa stali slávnymi, snívali o tom, že klub odkúpia. Vyzerá to tak, že tie časy sú už za nami, a teraz tu máme novú generáciu, ktorá sa zjavila na scéne z celkom iných pohnútok. Poniektorí chcú zarobiť, iných láka sláva. Je dobre, ak sa do ligy vleje viacej peňazí, pretože človek chce byť súčasťou najsilnejšej ligy na svete, no na druhej strane je veľmi dôležité, aby tým nijako neutrpela štruktúra hry a aby finančné tlaky na platy nepresiahli rozumnú mieru, pretože inflačný tlak spôsobený jednorazovým prílevom vysokých súm by mohol na hráčov pôsobiť destabilizujúco. Poviem vám príklad. Hráč má svoj plat a povedzme, že mu niekto iný sľúbi päťnásobok. Môže sa stať, že hráč u vás zostane, ale bude požadovať trojnásobok toho, čo zarábal dovtedy. A vy mu ho dáte, no tento krok vyvolá reťazovú reakciu a aj ostatní hráči si zapýtajú viac, takže tlak na finančné prostriedky klubu bude obrovský.“

Ako poznamenal sir Ferguson, astronomické sumy môžu klub destabilizovať, no aj napriek tomu sa pred manažérmi, ktorí majú na starosti investície, otvárajú celkom nové možnosti sebarealizácie. Carlo Ancelotti sa teší, že má vďaka novým majiteľom Paris Saint Germain úplne voľnú ruku, a svoje dojmy opisuje slovami: „Klub kúpili iba nedávno a hneď všetko menia. Už vymenili 12 hráčov. Mieria vysoko. Našou úlohou je zostaviť tím, klub chce súperiť s ostatnými klubmi na európskej scéne. To je naozaj veľká výzva. Vlastník je mladý, veľmi ambiciózny, vyrovnaný, a keď sa vám nedarí a prehráte zápas, vôbec sa neznepokojuje ani nestrachuje. Vždy hľadí do budúcnosti. Vedenie sa zameriava na cieľ – obstáť v budúcnosti v konkurenčnom boji. Médiám sa to ťažko vysvetľuje, pretože novinári si myslia, že ak nevyhráme, svet sa načisto zrúti. Cieľom prvej sezóny bolo hrať v Lige majstrov. V nadchádzajúcom lete plánovali nakúpiť hráčov s cieľom zvýšiť kvalitu tímu, ďalších päť rokov investovať a postaviť novú tréningovú základňu. Cieľ je nad slnko jasnejší. Nezáleží na tom, či vyhráme, alebo prehráme. Takýto prístup sa len tak nevidí a ja dúfam, že od tohto spôsobu uvažovania neupustia.“ Počas pôsobenia v Paris Saint Germain sa Ancelottimu a majiteľom klubu podaril husársky kúsok, ktorým bolo definovanie spoločnej vízie, spravodlivej deľby zodpovednosti za jej realizáciu a jasné definovanie predstavy skutočného úspechu. Vrcholom týchto prevratných zmien bolo zisk titulu v najvyššej ligovej súťaži vo Francúzsku koncom druhej sezóny pod Ancelottiho vedením. To dáva manažérovi krídla, pretože má pred sebou jasný cieľ a dôveru na najvyšších klubových miestach, takže môže absolútne suverénne uplatňovať svoju filozofiu a nemusí sa mať stále pred niečím na pozore. Celej organizácii to dáva nový zmysel existencie a potrebnú stabilitu.

Hoci Roy Hodgson rešpektuje fakt, že dnes vlastnia kluby prominentní podnikatelia s obrovskými majetkami, ktorí im aj predsedajú, drží sa dvoch základných predpokladov. Po prvé, futbal je o medziľudských vzťahoch, a po druhé, bremeno zodpovednosti nesie – aspoň spočiatku – sám majiteľ. „V minulosti platilo, že prezident futbalového klubu pôsobil na lokálnej úrovni, bol to miestny podnikateľ, ktorý bol na klube odchovaný a mal ho v krvi, no aj napriek tomu mohol mať s manažérom absolútne svojský vzťah – dobrý, zlý, prípadne vlažný a formálny –, presne ako každý majiteľ v súčasnosti. To sa nezmenilo. Všetko je o ľuďoch, o tom, akými osobnosťami majiteľ a manažér či tréner vlastne sú. Zmena však nastala v objeme financií, ktoré majiteľ do klubu prináša. Pravda je, že ak chcú majitelia s klubom uspieť, musia byť pri voľbe manažéra veľmi rozvážni, musia s ním spolupracovať a vo všetkom ho podporovať. Majiteľ zožne úspech len vtedy, ak uspeje tím, a úspech tímu sa dostaví vďaka človeku, ktorý vedie a manažuje hráčov. Manažér formuje tím vlastnými rukami, t. j. privedie do klubu tých správnych hráčov a bude ich trénovať tak, aby skórovali.“

Mocný majiteľ je teda neodmysliteľnou súčasťou moderného futbalu a má obrovský vplyv na vývoj hry, no ak chce uspieť, potrebuje manažéra, ktorý má na hru rovnaký názor a spoločnú víziu realizuje transparentne a so zanietením, zodpovednosť za výsledok preberie na seba a v súlade s obrovskými očakávaniami vydá zo seba všetko, čo mu profesionálna česť káže.

Agenti

Pozícia prezidenta klubu nepredstavuje jedinú novinku vo vývoji za posledných 20 rokov. Harry Redknapp sa domnieva, že agenti, ktorí zastupujú hráčov, predstavujú pre manažéra veľkú hrozbu, a to nielen v súvislosti s posvätným putom medzi ním a hráčmi, ale aj preto, že môžu narobiť zlú krv v životne dôležitom vzťahu medzi manažérom a prezidentom klubu. „Ak sa hráčovi čokoľvek nezdalo, zašiel za manažérom a povedal: ,Počuj, šéfe, prečo nie som v základnej zostave? Myslím, že by som mal nastúpiť. Urobil som vari niečo zle? Prečo mi nedáš šancu?‘ Dnes už za vami neprídu, namiesto toho začnú prezidentovi vyvolávať agenti a sťažujú sa mu, že ste do jedenástky nenominovali jeho hráča! Máloktorý hráč vám dnes zaklope na dvere – radšej to nechá na agenta. Agenti si tak budujú vzťahy priamo s prezidentmi, nie s manažérmi. Nie sú hlúpi, dobre vedia, že vlastníkom klubu je prezident, zatiaľ čo manažéri prichádzajú a odchádzajú. To vám môže podkopať autoritu a je to na dennom poriadku. Hráčov si dnes v priebehu prestupového obdobia stále častejšie vyberajú samotní prezidenti klubov. V minulosti to fungovalo tak, že hráči sa vybrali a prezident o ničom nevedel, až kým hráč nezavítal do klubu! Dnes je všetko inak.“ V tejto atmosfére je priam nevyhnutné, aby manažéri a prezidenti zotrvali v dôvernom vzťahu, ktorý musí odolávať vonkajším vplyvom.

Kniha Manažér sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk>>