ANTARKTÍDA - Pod hrubou vrstvou antarktického ľadu sa nachádza jedna z najväčších gravitačných anomálií na Zemi. V oblasti Rossovho mora je gravitácia taká slabá, že hladina oceánu tam klesá približne o 130 metrov pod bežný priemer. Vedci sa domnievajú, že po desaťročiach výskumu konečne pochopili, čo tento jav spôsobilo.
Antarktída je známa množstvom prírodných záhad, no jedna z najpozoruhodnejších sa skrýva hlboko pod jej ľadovým pancierom. Ide o takzvanú antarktickú geoidálnu nížinu – oblasť s mimoriadne slabou gravitáciou, v ktorej je hladina mora až o 420 stôp (približne 130 metrov) nižšia než v okolitých vodách.
Najslabšia gravitácia na planéte sa nachádza práve v oblasti Rossovho mora
Hoci sa gravitácia môže zdať ako nemenná fyzikálna veličina, v skutočnosti sa jej sila na povrchu Zeme mierne líši v závislosti od rozloženia hmoty v jej vnútri. Tam, kde je gravitácia slabšia, sa voda „presúva“ smerom k oblastiam s vyššou gravitačnou príťažlivosťou, čo spôsobuje prepadnutie morskej hladiny. Ako informuje Daily Mail, vedci už celé desaťročia vedia, že najslabšia gravitácia na planéte sa nachádza práve v oblasti Rossovho mora v Antarktíde. Až teraz však dvojica výskumníkov tvrdí, že dokáže tento fenomén presvedčivo vysvetliť.
Podľa ich záverov je gravitačná jama výsledkom extrémne pomalých pohybov hornín v zemskom plášti. Proces sa začal približne pred 70 miliónmi rokov, ešte v čase, keď po Zemi chodili dinosaury. Pod antarktickým kontinentom sa postupne hromadili menej husté horniny, ktoré oslabovali miestnu gravitačnú silu. Spočiatku bola anomália slabá, no medzi 50 a 30 miliónmi rokov dozadu – počas obdobia eocénu – sa výrazne prehĺbila. Práve vtedy vznikol prepad hladiny oceánu, ktorý vedci pozorujú aj dnes.
Seizmické vlny sa šíria cez rôzne vrstvy hornín
Zem z vesmíru síce pôsobí ako hladká modrá guľa, no v skutočnosti má jej tvar bližšie k „hrboľatému zemiaku“. Tento nerovnomerný tvar je dôsledkom rozdielov v gravitácii, ktoré sú spôsobené rôznou hustotou hornín hlboko pod povrchom. Na rekonštrukciu vzniku antarktickej gravitačnej jamy vedci skombinovali záznamy zemetrasení z celého sveta s pokročilými počítačovými modelmi planéty. Analýzou toho, ako sa seizmické vlny šíria cez rôzne vrstvy hornín, dokázali vytvoriť detailnú mapu vnútra Zeme a odhadnúť, kde je gravitácia silnejšia a kde slabšia.
Keď ich výpočty zodpovedali údajom zo satelitov merajúcich gravitáciu, výskumníci „vrátili čas späť“ a sledovali, ako sa gravitačná anomália formovala v priebehu miliónov rokov. Zaujímavé je, že zosilňovanie gravitačnej jamy časovo súvisí s prudkým rozširovaním antarktických ľadovcov, vrátane Rossovho ľadového šelfu. Hoci priama príčinná súvislosť zatiaľ nebola dokázaná, vedci sa domnievajú, že tieto javy môžu byť prepojené.
Nie je jediná
„Ak lepšie pochopíme, ako vnútro Zeme ovplyvňuje gravitáciu a hladinu oceánov, získame dôležité poznatky o faktoroch, ktoré môžu ovplyvňovať rast a stabilitu veľkých ľadových štítov,“ uvádzajú autori štúdie.
Antarktická gravitačná jama pritom nie je jediná svojho druhu. Podobná, hoci o niečo menšia anomália sa nachádza aj v Indickom oceáne, kde je hladina mora približne o 103 metrov nižšia než v okolí. Aj v tomto prípade vedci pripisujú jej vznik pohybom menej hustého materiálu v zemskom plášti. Výskum týchto javov by podľa odborníkov mohol v budúcnosti pomôcť odpovedať na jednu zo zásadných otázok modernej vedy: ako úzko sú prepojené procesy hlboko v útrobách Zeme s klímou a zmenami na jej povrchu.
