MILÁNO - Slovenský hokej na zimnej olympiáde v Miláne 2026 opäť prepisuje mapu svetového rebríčka. Po senzačných výkonoch sa do pozornosti svetových médií dostal najmä Juraj Slafkovský, ktorého prestížny novinár Mark Lazerus označuje za „slovenského Sidneyho Crosbyho“. Americký analytik sa však vo svojej hĺbkovej analýze pýta kľúčovú otázku: Je tento úspech udržateľný, alebo ide len o ojedinelý výstrel do tmy?
Mark Lazerus vo svojom texte pre The Athletic začína mrazivou spomienkou na rok 2014. Pripomína slzy Jaroslava Haláka po potupnej prehre so Slovinskom v Soči. Halák vtedy predpovedal temné časy slovenského hokeja slovami: „Nikto neprichádza. Nemáme žiadnu mládež.“ Nasledovali roky tápania, kedy sa Slovensko prepadalo na svetových šampionátoch a hokejová infraštruktúra bola v troskách.
Dnes je však situácia iná. Lazerus píše o „vzkriesení“, ktoré odštartoval bronz v Pekingu 2022 a historický draft, kde sme mali jednotku aj dvojku. Podľa neho je Slafkovský dnes tvárou slovenského hokeja a v Miláne potvrdzuje rolu superhviezdy.
„Špinavé tajomstvo“ nášho úspechu
Americký novinár však do slovenskej eufórie vnáša triezvy pohľad. Upozorňuje na „špinavé malé tajomstvo“ úspešnej generácie Slafkovského, Nemca či Dvorského. Títo hráči totiž podľa neho nie sú ani tak produktom slovenského systému, ako skôr obety svojich rodičov.
Lazerus pripomína, že otec Juraja Slafkovského a ďalší rodičia vytvorili pre svoje deti vlastný tím mimo oficiálneho systému, s ktorým cestovali po svete. „Zatiaľ čo sa Slovensko ako celok zlepšilo v práci s mladými, v skutočnosti to bolo na pleciach rodičov,“ cituje v článku Dalibora Dvorského. Autor dodáva, že kým v rokoch 2022 a 2023 sme mali draftové hody, v roku 2024 bol draftovaný len jeden Slovák – Miroslav Šatan ml. v siedmom kole.
Analýza sa opiera aj o vyjadrenia Michala Handzuša, ktorý vedie mládež v Banskej Bystrici. Lazerus poukazuje na krutú realitu – kým Fínsko budovalo haly, Slovensko ako chudobnejšia krajina bojuje s kapacitami. Handzuš priznáva, že v Banskej Bystrici majú 400 detí, ale len dve ľadové plochy, ktoré praskajú vo švíkoch.
Slafkovský ako „raketové palivo“
Napriek skeptickému pohľadu na systém, Lazerus priznáva, že úspech v Miláne 2026 je pre krajinu kľúčový. Označuje ho za „raketové palivo“. Keď deti vidia Slafkovského dominovať na svetovej scéne, chcú hrať hokej. Práve táto inšpirácia môže byť podľa novinára dôležitejšia než akékoľvek financovanie zhora.
Slovenskí fanúšikovia v Miláne vytvorili takú búrlivú atmosféru, že podľa Lazerusa „prekričali aj Fínov“. Slafkovský a spol. už nie sú len prekvapením turnaja – sú tímom, ktorý hrá inteligentný a dravý hokej. Otázkou podľa amerického experta zostáva už len to, či o dvanásť rokov po Miláne nebudeme opäť tam, kde sme boli po Soči.
