PARÍŽ - Môžeme myslieť bez vnútorného hlasu v našich hlavách? Je ťažké si to predstaviť, ale hŕstka ľudí v spoločnosti tak skutočne žije. Tento fenomén zvaný anendofázia si získava čoraz častejšie pozornosť odborníkov, pretože môže pomôcť objasniť spôsob, akým ľudia formulujú svoje myšlienky.
"Nemám žiadny hlas v hlave," povedala podľa agentúry AFP 30-ročná Mel Mayová z New Yorku, ktorá si uvedomila, že predstavuje výnimku po tom, čo si prečítala článok o vnútornom hlase, ktorý sa k nám prihovára v našich hlavách. "Čože? Ako to? Ostatní počujú vo svojich hlavách nejaký hlas?" pýtala sa táto mladá žena, ktorá sa živí vytváraním najrôznejších videí. Jej najbližší jej spočiatku nemohli uveriť, že ona žiadny nemá, kým jej to niekoľko psychológov nepotvrdilo. Na túto tému už bolo niekoľko odborných kníh napísaných, ale len minulý rok preň v časopise Psychological Science navrhli vedci meno – anendofázia.
Tento vzácny jav môže prekvapivo pomôcť so širším výskumom, ako vzniká ľudská myšlienka. Skúmať túto otázku je obzvlášť náročné vzhľadom na to, že ide len ťažko vysvetliť vonkajšiemu pozorovateľovi spôsob, akým premýšľame. "Ľudia si neuvedomujú špecifiká svojich vnútorných myšlienkových pochodov," povedal profesor psychológie na Nevadskej univerzite v Las Vegas Russell Hurlburt. On sám viedol niekoľko výskumov na túto tému a zaujíma sa aj o prípad Mel Mayovej.
Máte svoj vnútorný hlas?
V jednom z jeho výskumov museli účastníci čítať poviedku Premena od Franza Kafku. Organizátori ich však v čítaní nečakane prerušili a oni museli popísať, čo sa v tej chvíli odohrávalo v ich hlavách. Niektorí nepoužívali slová, ktoré boli v knihe napísané. Namiesto toho im v hlavách bežalo Hurlburtovými slovami "vlastné video", ktoré im príbeh prehrávalo. Hoci Mayová predstavuje so svojou absolútnou absenciou vnútorného hlasu výnimku, akademici zdôrazňujú, že monológ, ktorý ľudia sami so sebou vedú, je v skutočnosti oveľa menej častý, než si myslia. Ľudská myseľ podlieha vnútornému monológu len asi v 20 až 25 percentách celkového času, uviedol Hurlburt, aj keď pripustil, že sú potrebné ďalšie výskumy, aby mohol tento údaj s istotou potvrdiť.
U každého človeka sa toto číslo navyše môže líšiť, u niektorých je vnútorný hlas veľmi dominantný. Medzi ďalšími procesmi, ku ktorým v mozgu dochádza, sú vizuálne zobrazenie, intuícia, telesné zážitky alebo emócie. Zistenie o absencii vnútorného hlasu už spochybnilo niektoré predchádzajúce široko akceptované poznatky. "Ešte pred nedávnom som si myslela, že vnútorný monológ je vlastný všetkým," priznala napríklad francúzska vedkyňa Hélène Loevenbrucková. Jej vlastný výskum naznačoval, že vnútorný hlas je nevyhnutný na prevod myšlienok do slov.
Aký presný dôsledok má neprítomnosť vnútorného hlasu?
Alebo ako ovplyvňuje jedinca ďalší fenomén, ktorému sa tiež venuje Hurlburt, neschopnosť produkovať vedome obrazy v hlave alebo afantázie? O tom sa dá zatiaľ len špekulovať. Vnútorný monológ robí človeka zraniteľným voči negatívnym myšlienkovým vzorcom a premietaniu, povedal filozof špecializujúci sa na túto tému Daniel Gregory z Barcelonskej univerzity. Zároveň ho však človek môže využiť na sebamotiváciu a povzbudenie seba samého. Jedna vec je však istá. "Nie som vo vnútri prázdna; premýšľam a cítim veci okolo seba," zdôraznila Mayová. "Počúvam vás a automaticky odpovedám. Tak to funguje pre všetkých, nie?" odpovedala na otázku, čo sa teda deje v jej hlave, keď chce vyjadriť svoje myšlienky.
