LONDÝN - V Sellii, stredovekom mestečku situovanom na úpätí hory takmer pri špičke talianskej "čižmy", žije 537 ľudí. V 60. rokoch to bolo trikrát toľko, väčšina obyvateľov má teraz viac ako 65 rokov. Stredovekú príchuť majú aj miestne predpisy. Starosta Davide Zicchinella v reakcii na demografickú krízu podpísal výnos, ktorý výslovne zakazuje "ochorieť na území obce" a hovorí sa v ňom, že "umrieť je zakázané". Tí, ktorí by sa snáď sebecky vzpierali podriadiť sa a dochádzať na pravidelné lekárske kontroly, musia zaplatiť pokutu desať eur ročne.
"Umieranie by som nemohol zakázať priamo zákonom. Zákonom nie je možné prikázať nemožné. Mojím zámerom je bojovať proti smrti," povedal Zichinella, povolaním detský lekár. Ďalej vysvetlil, že výnos radnica nie je vtipom, ale je myslený vážne. "Sellia, podobne ako mnoho ďalších miest v južnom Taliansku, je ohrozená úbytkom populácie. Tí, ktorí sa o seba nestarajú, alebo tí, ktorí majú zdravie ohrozujúce zvyky, budú potrestatní vyššími daňami," cituje starostu britský denník The Guardian.
Sellia nie je prvým mestom na svete, ktoré postavilo umieranie mimo zákon. V skutočnosti nie je ani v prvej päťke. Rovnaké opatrenia v posledných rokoch zaviedlo Cugnaux (2007) a Sarpourenx (2008) vo Francúzsku, Biritba Mimim v Brazílii (2005), Lanjarón v Španielsku (1999) a v meste Falciano del Massico (2012), ktoré je tiež v Taliansku. Vo všetkých citovaných prípadoch bol príčinou nedostatok miesta na cintoríne, čo prinútilo miestnu radnicu k tak zúfalému kroku.
Tu a tam bol trest za umieranie myslený vážne. V Británii bola do roku 1961 trestná samovražda a na niektorých miestach stále je. Pre ľudí, ktorí zomreli, je to samozrejme bezvýznamné, ale ľudia, ktorým samovražda nevyjde, bývajú občas potrestaní. Malajzijský trestný zákonník napríklad hovorí, že kto sa pokúsi zabiť, bude potrestaný ročným väzením, pokutou alebo kombináciou oboch.
Niekde zase bolo zakázané umierať na konkrétnych miestach. V 5. stor. p.n.l. grécky historik Thukydides zaznamenal, že umieranie (a taktiež rodenie) je kvôli uspokojeniu bohov zakázané na posvätnom ostrove Délos. Všetci, ktorí sa ocitli na prahu smrti alebo boli tesne pred pôrodom, museli byť prevezení inam. Podobné opatrenie bolo zavedené aj na japonskom ostrove Icukušima, ktorý je pre šintoisov posvätný. Tu bolo umieranie a rodenie zakázané do roku 1868 a doteraz tu nie sú žiadne cintoríny ani pôrodnice. Délos aj Icukušima sú našťastie len malé ostrovy a ležia v blízkosti "vhodnejších" krajín, takže požiadavkám božstva šlo ľahko vyhovieť.
V Longyearbyene na nórskych Špicbergoch bolo umieranie zakázané do roku 1950. Miestne úrady totiž zistili, že telá pochované na miestnom cintoríne sa kvôli veľkému chladu nerozkladajú. Kniec koncov živé vírusy španielskej chrípky, ktorá spôsobila v roku 1918 pandémiu, boli objavené v niektorých telách práve tu. Umierajúci sú v Longyearbyene aj dnes prepravovaní na pevninu.
Takže prečo malé mestá zakazujú umieranie? Odpoveď je jednoduchá, aj keď je to tá, ktorú nechceme počuť. Keď Guérin a jeho kolegovia dopísali nový výnos, ako prví poslali kópiu médiám. Výnos bol prirodzene čoskoro vyhlásený za nezákonný, ale zabral. "Mali sme tu médiá z Francúzska, Švajčiarska, Španielska, Talianska i Belgicka. Dával som rozhovor japonskej televízii. A o tri mesiace neskôr som dostal list od prefekta. Povoľoval v ňom cintorín."
"Zákaz smrti" je tak skrátka obdobou kalendára s nahotinkami. Má pritiahnuť pozornosť k prípadu. V Selii sa na zdravotnú prehliadku prihlásilo sto ľudí a ktovie, možno že jednému či dvom zachránila život. Pokiaľ ide o Cugnaux, ten stále nový cintorín nemá. Má byť otvorený o niekoľko rokov, vo Francúzsku totiž všetko trochu trvá, uzatvára Guérin.
