BONN - Niekdajší vládny bunker pri mestečku Bad Neuenahr-Ahrweiler neďaleko Bonnu návštevníkov prenesie do čias studenej vojny. V najhoršom prípade mohol slúžiť ako útočisko pre nemeckých vládnych politikov. Už päť rokov je ale časť zariadenia otvorená pre verejnosť, píše agentúra DPA. Terajšie múzeum ročne navštívi približne 80-tisíc ľudí.
Za prenikavého trúbenia sirény a blikania červeného svetla sa otvárajú takmer 30-tonové pancierové dvere. Cesta do niekdajšieho vládneho bunkra v Bad Neuenahr-Ahrweiler je voľná. Za dverami a pod vinicami okolo rieky Ahr sa kedysi skrýval labyrint tunelov dlhý 17,3 kilometra. Tu sa malo v časoch studenej vojny v prípade útoku uchýliť do bezpečia 3000 významných verejných činiteľov z 30 kilometrov vzdialeného Bonnu.
V roku 1997 bol bunker opustený a väčšina rozobraná. Dodnes zostala zachovaná len malá časť. Už päť rokov je ale možné tento zvláštny kus nemeckých dejín navštíviť.
Komplex je svet sám pre seba a s pohnutou históriou. Základ tvoria dva tunely určené pôvodne pre železnicu. Vlaky nimi ale nikdy neprešli. Zato sa tu už v 30. rokoch minulého storočia pestovali šampiňóny. "Stali sme sa nezávislými na 'úhlavnom nepriateľovi' Francúzsku," poznamenala riaditeľka múzea Heike Hollunderová.
V roku 1943 tu bola na niekoľko mesiacov zriadená pobočka koncentračného tábora Buchenwald, väzni tu stavali mobilné odpaľovacie rampy pre rakety V2. V posledných mesiacoch vojny sa tu skrývali miestni obyvatelia.
Roku 1952 sa začalo plánovať vybudovanie krízového sídla pre spolkovú vládu. Vtedy panoval strach pred treťou svetovou vojnou. "Bývalé železničné tunely rýchlo zmizli z máp, bunker mal zostať utajený," hovorí Hollunderová. V roku 1962 začala výstavba bunkra podľa návrhov bonnského inžiniera Paula Waltera a jeho syna. V roku 1971 stavbu dokončili.
Pracovalo na nej okolo 17 500 ľudí, mnohí z nich len krátko, aby o nej získali čo najmenej informácií. Bunker mal 38 východov, päť sektorov bolo možných osobitne zaopatriť elektrinou, podzemnou vodou a vzduchom.
Náklady na vybudovanie komplexu mali predstavovať približne sedem miliárd mariek. "Pre porovnanie, Volkswagen chrobák vtedy stál 3400 mariek," hovorí Hollunderová. "Každý krok tunelom zodpovedá približne cene rodinného domčeka," hovorí riaditeľka.
Po dokončení v bunkri zamestnali 180 ľudí, každý z nich mal k dispozícii služobný bicykel alebo elektromobil. V podzemnom meste sa nachádzalo približne 900 kancelárií, rovnaký počet spální a okrem toho kantíny, ošetrovne, päť veliteľských centrál a dve telefónne búdky. Dnes je tu úplné ticho, ak práve nie je exkurzia.
Trochu to tu zapácha stuchlinou, cítiť aj linoleum - napríklad v dekontaminačných miestnostiach. V nich mali byť ľudia zasiahnutí radiáciou postriekaní kyslou zmesou. Na stenách dokonca ešte visia sušiče na vlasy. Kanceláriu spolkového prezidenta kedysi zdobili ružové kreslá, jeho kúpeľňa bola jednou z mála, ktoré mali aj vaňu. Bola tu aj zasadacia sieň a televízne štúdio.
Raz týždenne komplex navštevovala technická inšpekcia. Na mieste boli k dispozícii všetci možní remeselníci od zvárača po zámočníka a obrovský sklad. "Za každú skrutku bola jedna náhradná, v núdzi muselo byť vždy všetko pripravené," povedala Hollunderová.
Niektoré veci sa spätne zdajú byť divné. Komplex mal odolať vplyvu bomby o sile 20 kiloton vo vzdialenosti 800 metrov, ale Sovieti už v čase výstavby bunkru testovali silnejšie bomby.
Podzemné mesto mohlo byť sebestačné mesiac. Pre každého z 3000 obyvateľov pripravili balíček so zásobami, napríklad s hotovými pokrmami, sušienkami, margarínom v tube alebo šumivými tabletami. "Plán pre to, čo by nasledovalo od 31. dňa, vypracovaný nebol," pripustila Hollunderová.
"Chceli mať aspoň niečo," hovorí k tomu Jörg Diester, ktorý o bunkri napísal niekoľko kníh. Z niekdajších 17,3 kilometra tunelov je dnes možných prejsť už len 203 metrov. Materiál získaný rozobratím stavby sa použil napríklad pre podložie ihrísk v Severnom Porýní-Vestfálsku. Studená vojna bola takpovediac recyklovaná, uzatvára DPA.
