Bolestivý rozhovor Zuzany Vačkovej o rakovine: Bála som sa, že... slová, z ktorých mrazí!

Zuzane Vačkovej pred časom pri bežnej preventívnej kolonoskopii diagnostikovali zhubný nádor. A táto správa jej úplne zmenila život. „Moja mamička zomrela na rakovinu pankreasa, čiže povedzme, že nejaké riziko tohto ochorenia sme v rodine mali, ale nemyslím si, že by to nejako ovplyvňovalo," začala hneď v úvode herečka. Tá sa snaží žiť posledné roky zdravo, dáva si pozor na svoje duševné zdravie, veľa športuje a trávi čas na čerstvom vzduchu, ale ani to nestačilo. „Žijem veľmi hektický život a naozaj keď som v práci akoby necítim čas, pretože svoju prácu milujem, čiže keď sa reálne pozriem koľko hodín denne trávim v práci a koľko trávim takým tým ozajstným oddychom, tak je to obrovský nepomer. Takmer neoddychujem a takmer stále pracujem.“

Aj napriek tomu sa rozhodla zdieľať svoj príbeh, aby iní vedeli, že za úsmevom sa skrývajú aj ťažké chvíle. „Keď sa spätne pozriem na svoj život, tak som si prešla veľkými skúškami, veľkými prekážkami. A to, že o tom hovorím s nejakou ľahkosťou ešte neznamená, že na mojej duši nezostali veľké jazvy.“

Pre Zuzanu však diagnóza nebola len o fyzickej bolesti. Siahla aj do jej psychiky, kde sa objavili spomienky na ťažké chvíle z minulosti. „To, že som medzi dvadsiatkou a tridsiatkou zažila veľmi bolestivé roky, tak to nebolo pre mňa jednoduché. Potom aj iné moje ďalšie životné udalosti tiež boli veľmi kruté a zraňujúce. A to, že sa z toho nejdem zosypať neznamená, že som netrpela.“

Zuzana si uvedomila, že život nie je samozrejmosť. „Často sa zamýšľam nad tým, že tu nie sme naveky, že nikto z nás nemá potvrdenie o tom, že sa dožije 70-tky, 80-tky, ani 50-tky. Snažím sa žiť život naplno každý jeden deň, ale zrazu, keď ti niekto povie, že máš zhubný nádor a ľudia na to bežne umierajú, tak zrazu je to ranné prebudenie iné.“

Silnú emóciu v Zuzane vyvolávajú aj spomienky na jej mamu, ktorá, hoci bola vážne chorá, stále žila každodenný život ako predtým. „Pamätám si, keď bola moja maminka už veľmi chorá, chodila na chemoterapie a raz išla z nemocnice a volala mi, že ´Zuzi, idem sme do obchodu, idem ti pozrieť nejaký obrus, aký veľký stôl máš?´ a ja si hovorím, kks, veď ona je onkologický pacient, prečo ide medzi ľudí, prečo nejde domov, prečo si neoddýchne, ja nepotrebujem ďalší obrus, načo mi ide kupovať obrus… a potom mi to došlo, čo keď je to poslednýkrát, čo ide do obchodu… čo keď potrebuje žiť ten normálny život a nie ten život pacienta… rozplakala som sa.“

Keď Zuzane lekári oznámili, že má rakovinu, prepadli ju tie najtemnejšie otázky. „Ako sa začínalo leto, tak som si hovorila, že čo keď je toto moje posledné leto?… áno, mala som také myšlienky. Tie otázky boli také...“