BRATISLAVA – Pred týždňom zasiahla Slovensko smutná správa. Na večný odpočinok navždy odišiel nezabudnuteľný herec s nezameniteľným hlasom Marián Geišberg (†64). Prehral boj s ťažkou rakovinou pľúc. Glosátor vie aj po smrti prekvapiť a dojať, ako to bolo aj v špeciálnom vydaní Sedem, ktoré bolo venované spomienke na tohto umelca.
Odišiel nečakane. Aj napriek tomu, že bojoval s rakovinou pľúc, nevzdával sa a veľkou oporou mu bola kolegyňa Oľga Feldeková, ktorá zákernú chorobu tiež prekonala. Nielen ona, ale aj ostatní glosátori venovali špeciálne vydanie relácie Sedem spomienke na Mariána.
Eňa Vacvalová, Marián Leško, Milan Kňažko, Milan Lasica a Oľga Feldeková vo štvrtok zalistovali v pamäti a spomínali na ikonického predstaviteľa Kráľa Leara. Práve moderátorke raz Marián Geišberg daroval svoju knižku Prejsť prahom a zavrieť dvere. Vacvalová prečítala úryvok z jeho diela. Slová herca glosátorov dojali. Zároveň z nich však mrazí v kostiach. Takto si zosnulý umelec predstavoval život po smrti.
„Prešiel som prahom a zavrel dvere. Ozvala sa tichučká hudba a zavládlo zvláštne svetlo. Nebol večer a nebolo ráno. Niečo tam viselo dole hlavou a niečo stálo dole nohami, takže sa vlastne nedalo povedať, čo viselo a čo stálo. Nebolo hore a nebolo dole. Nebolo vpravo a nebolo vľavo. Ťažko sa to vysvetľuje ľuďom zavaleným pojmami. Človek ale nemal pocit nepokoja. Nebolo zle ani dobre.
Boli tam moji spolužiaci, moji bývalí učitelia, politici, čo držali spolu, aj čo boli proti sebe. Popíjali, jedli, pozývali sa navzájom, chutnali, chválili jeden druhého. Režimoví aj nerežimoví herci aj speváci im hrali a spievali v kratulinkých muzikáličkoch plných trblietavosti. Klokotalo a šumelo tam. Občas zajasalo nezadržateľným výkrikom niektorej zo žien. Ľudia, na ktorých som sa kedysi hneval, sa na mňa usmievali a kývali mi.
Stretol som aj pradeda, ktorého som nikdy nestretol. Bývalí zlodeji tu srdečne debatovali s okradnutými a tí im stískali ruky. Videl som Hitlera hovoriť s Einsteinom a Stalinom a keď Stalin povedal vtip, Židia, ktorí ich počúvali, zaujímavé, že mali turbany, sa strašne smiali. Všeličo čudné sa ešte dialo a bolo toho toľko, že som stratil pojem o čase. Bolo to príjemnejšie a príjemnejšie. Usmieval som sa.“
Všetkým v štúdiu sa v očiach zaleskli slzy a na ich tvárach bolo vidieť smútok. „Ako keby si tak nejako predpokladal Marián, že ako to bude, alebo ako si asi prial, aby to bolo. Tak dúfajme, že je to tak. Chcela som povedať, že budeš nám chýbať, ale to nie je pravda. Už nám chýbaš, Marián Geišberg,“ povedala na záver s hrčou v hrdle Eňa Vacvalová.
V nedeľu 18. novembra sa koná pietna spomienka pre verejnosť. Na ceste na večnosť ho tak odprevadí nielen rodina a priatelia, ale aj tí, ktorí ho milovali na doskách a vo filme. Čoskoro si budú môcť diváci pozrieť aj jeho posledný počin, rozprávku, ktorej premiéry sa nedožil.
„Nepátraj, čo bude potom, nehľaď na svet s nechuťou. Kto sa zmieril so životom, zmieri sa aj so smrťou. Myšlienka ťa občas vzkriesi, občas trochu stíši bôľ. Nenariekaj, že už nie si, radšej buď rád, že si bol,“ spieva v piesni Epitaf. V myšlienkach ľudí bude Marián stále živý.
