PRAHA – Keby Eva Olmerová žila v inej dobe alebo v inej krajine, bola by veľkou hviezdou na jazzovom i šansónovom nebi. Speváčke ale nohy podrážal komunistický režim, ale taktiež jej náklonnosť k alkoholu.
Čekej tiše, Čajová růže, Jdou léta, jdou – to sú piesne, ktoré budeme mať navždy spojené s legendárnou speváčkou Evou Olmerovou (†59). Narodila sa 21. januára 1934 v Prahe a vyrastala v zámožnej rodine. Dobre sa učila a od šiestich rokov chodila na klavír. Hrala tak dobre, že už ako 9-ročná vystúpila na spoločnom koncerte mladých klavírnych talentov. Okrem toho hrala stolný tenis, jazdila na koni a súťažne plávala. Idylka skončila, keď mala 14 rokov – rodičia sa rozviedli a ona zostala v otcovej starostlivosti.
Z domova sa tak podľa jej slov stal "nedomov", pretože otec sa začal chovať ako pedant a vyžadoval od nej slepú poslušnosť a absolútnu dochvíľnosť. Keď ju ako 17-ročnú zobrali eštébaci a pod vymyslenou zámienkou ju na dva dni zavreli na samotku, nemala možnosť dať mu vedieť, čo sa stalo. Po príchode domov ju zbil, a keď mu všetko vysvetlila, rozplakal sa.
Eštébaci ju chceli zlomiť, aby donášala. Jej starý otec mal totiž anglické občianstvo a taktiež jej strýko lietal v Britskom kráľovskom letectve. Spoluprácu však odmietla a vypočula si klasickú vetu: „Však vy si to, slečinka, ešte rada rozmyslíte, až si tu pár mesiacov pobudnete.“ Nerozmyslela si to nikdy, ani keď v kriminále bola zatvorená niekoľko mesiacov viackrát: štrnásť vo svojich 24 rokoch za konflikt, ktorý vyprovokoval tajný agent v civile, a desať v 38 rokoch za autonehodu.
Olmerová mala dokonca istý čas zakázané vystupovať aj v Prahe. Nemožno sa teda čudovať, že speváčka, ktorá vždy pripomínala neriadenú strelu a veľa pila, začala piť ešte viac. Ničila seba i svoju kariéru. Bez alkoholu nebola schopná odspievať celý koncert a stále angažmán jej potom nechcel nikto ponúknuť. Jej hlas napriek represáliám zaznel v ôsmich filmoch, väčšinou nadpriemerných. Prvý bol O něčem jiném (1963, réžia Věra Chytilová), posledný Lásky mezi kapkami deště (1979, Karel Kachyňa).
V súkromí tiež narazila - trikrát sa zle vydala. Prvýkrát keď mala ona aj Vladimír Falout, kamarát od vedľa, osemnásť rokov. Chcela byť samostatná, ale takto si to nepredstavovala. Každý ďalej býval u rodičov a po troch rokoch sa rozviedli. Veľmi ju nebavilo ani byť dámskou krajčírkou u vyhlásenej Podolskej. Poznávala iné salóny: so swingovými muzikantmi. Jej druhý manžel, taxikár Jan Dvořák, jej po štyroch mesiacoch spoločného života ukradol a speňažil všetok majetok a zdrhol do cudziny. Zostali jej len holé steny. Tretí manžel Jan Vaník bol o štrnásť rokov mladší a ešte o viac rokov neskúsenejší. Bývali v prízemnej garzónke, a keď priviezli uhlie, mala v byte samý prach. Vydržali spolu rok.
Nevhodne sa však zamilovala viackrát, napríklad do Jirka, ktorému o štvrtej ráno vyprážala rezne do práce, a on ju potom aj tak podvádzal s inou ženou. Naproti tomu o 13 rokov mladší Michal Tučný (†48), ktorého vytiahla do sveta šoubiznisu, sa do nej naozaj zamiloval. A ona ho na seba nechávala čakať dlhé hodiny, alebo mu v krčme nechala zaplatiť účet za seba a kamarátov z mokrej štvrte s odkazom „Milujem ťa“.
Jej priateľka, textárka Aida Brumovská, v piesni Přijde čas, kdy skončí mý trápení vlastne Olmerovej napísala nie veľmi predčasný epitaf. Na spoločnom albume s Janou Koubkovou a Petrom Lipom, Svíčka a stín (1992), zostával Olmerovej naozaj iba tieň niekdajšieho hlasu. Znela unavene a vyzerala na viac ako na 59, ako staršia sestra svojej matky. Avšak ešte stále spievala a to bolo najlepšie, čo pre ňu v posledných mesiacoch mohli jej priatelia urobiť.
Zomrela 10. auguta 1993 na cirhózu pečene. Na pohrebe sa zhromaždilo okolo dvoch tisíc jej priateľov a fanúšikov, tri pesničky na ňom zaspievala Jitka Zelenková.
