BRATISLAVA - Ftaláty, bisfenol A či vinylchlorid. Už len pri vyslovení týchto chemických hrozieb sa nás zmocňujú obavy. Kde všade sa nachádzajú a ako veľmi sú pre ľudský organizmus škodlivé? O plastoch, ktoré sa stali prirodzenou súčasťou moderného sveta, sme sa zhovárali s odborníkom Martinom Murínom z Ekotoxikologického centra v Bratislave.
Plasty odborníci rozdeľujú na niekoľko druhov. S ktorými z nich najčastejšie v bežnom živote dochádzame do styku a ako?
Samotných delení plastov je niekoľko. Asi najpoužívanejšou je klasifikácia plastov podľa Spoločnosti priemyslu plastov (The Society of the Plastics Industry (SPI)) z roku 1988, ktorá bola vytvorená s cieľom umožniť jednoduchšiu identifikáciu pre recyklátorov, ale aj samotnú verejnosť. Takzvaný SPI kód nájdeme zväčša na spodku plastových nádob. Tento kód je tvorený troma šípkami vytvárajúcimi trojuholník, číslom vo vnútri tohto trojuholníka a písmenkovým kódom. Pomocou neho si môže každý z nás bez problémov určiť, o aký plast v konkrétnom prípade ide. Napríklad číslo 1 spolu s kódovým označením PET(E) znamená polyetyléntereftalát. Má široké využitie aj v domácnosti. Vyrábajú sa z neho fľaše pre nápoje, je súčasťou odevov, ale aj kobercov a používa sa napríklad aj v zdravotníctve.
Koľko kódov SPI poznáme?
Celkovo je tých základných SPI kódov sedem: 1 - PET(E) (polyetyléntereftalát), 2 - HDPE (vysokohustý polyetylén), 3 - V (polyvinylchlorid, PVC), 4 - LDPE (nízkohustý polyetylén), 5 - PP (polypropylén), 6 - PS (polystyrén), 7 - OTHER (plasty iné, napríklad polykarbonát, alebo polyaktid). Tieto skupiny sa líšia nielen svojím zložením, ale aj vlastnosťami a spôsobom ich recyklácie. Typy plastov však nestále pribúdajú a preto nebudťe prekvapení, keď nájdete aj SPI kód napríklad s číslom 19, ktoré je zatiaľ v klasifikácii najvyššie.
Plasty sú všade okolo nás, pomerne málo sa však hovorí o tom, do akej miery môžu látky v nich obsiahnuté škodiť ľudskému organizmu?
Áno, žijeme v „plastickom“ svete. Hneď, ako vstaneme, umyjeme si zuby plastovou kefkou s pastou z plastovej tuby. Nasypeme si cereálie z plastového vrecka do plastového téglika s jogurtom. Dáme si desiatu do plastovej nádoby, sadneme si do dopravného prostriedku s plastovým interiérom, celý deň ťukáme do plastovej klávesnice a tak ďalej. Za normálnych okolností, resp. dodržania príslušných noriem pri výrobe, správnom použití a, samozrejme, recyklácie plastov, je ich použitie bezpečné. Spolu s rozširovaním využitia plastov sa totiž venuje aj patričná pozornosť ich možným zdravotným a environmentálnym účinkom. Problémy spojené s masovým použitím plastov sa netýkajú len látok, ktoré sa môžu priamo uvoľňovať pri ich použití, ale je potrebné sledovať aj degradačné produkty a ich uvoľňovanie zo skládok, teda či sú plasty jednoducho pohodené vo voľnej prírode.
Existujú v dnešnej dobe vôbec plasty, ktoré by boli zdravotne či environmentálne bezproblémové? Ak áno, kde sú používané? Aké majú vlastnosti?
Otázka plastov je aj otázka ceny. Drahšie plasty sú vo všeobecnosti odolnejšie, minimalizuje sa pri nich interakcia s okolím, ale aj uvoľňovanie látok pri ich použití a zneškodňovaní. A sú aj vhodnejšie na recykláciu. V posledných rokoch boli z výroby plastov vytlačené napríklad „nižšie“ ftaláty používané ako plastifikátory (napríklad dibutylftalát a dietylhexylftalát) kvôli ich škodlivosti pre endokrinný systém. Ftaláty sú predmetom celkového zákazu a môžu sa použiť len za prísnych podmienok na základe procesu povoľovania, v uzavretých systémoch, a do výrobkov pre spotrebiteľov by sa vôbec nemali dostať.
Ale predsa len, na náš trh sa dostávajú aj plasty vyrobené v sporných podmienkach...
Samozrejme, problémom ostáva dovoz výrobkov z krajín, v ktorých takáto legislatíva neexistuje a tak sa stáva, že sú z trhu sťahované kontrolnými orgánmi členských krajín dovozové výrobky, v ktorých obsah týchto látok ďaleko prekračuje povolené koncentrácie a, bohužiaľ, je to aj v prípade hračiek a výrobkov pre deti. Takže, plasty sú „ekologické“, ak také bude naše správanie. Najekologickejšie sú tie, ktoré môžeme bezpečne a lacno recyklovať, a teda nebudú zaťažovať zložky životného prostredia a sekundárne tým aj zdravie ľudí. A úplne najekologickejšie sú tie, ktoré vôbec nepoužijeme a nevyhodíme. Kultúra masového jednorazového použitia plastov je z dlhodobého hľadiska nesprávna a neudržateľná.
Medzi nebezpečné plasty patria podľa odborníkov najmä polykarbonátové plasty, ktoré obsahujú látku bisfenol A. Tá sa údajne môže uvoľňovať z potravinových nádob napríklad do zeleniny alebo ovocia. Kde všade sa s ním stretávame a je skutočne taký rizikový?
BPA, teda bisfenol A je chemickou látkou, ktorá sa používa pri tvrdení plastov už viac ako 40 rokov. Je teda všade, keď sa pozrieme na rozsah použitia plastov v modernej spoločnosti. Podľa niektorých štúdií má BPA v tele 90 % ľudí, pričom primárnym zdrojom sú potraviny, ktoré prišli do styku s obalmi obsahujúcimi BPA. Sekundárne môžeme BPA prijímať aj cez ovzdušie, prach a vodu. Používa sa vo fľašiach na nápoje, v zdravotníckych pomôckach, kompaktných diskoch, zubných výplniach a má množstvo ďalších využití. Niektoré, plastové výrobky s SPI kódom 3 a 7, môžu obsahovať BPA. Špeciálne sa kedysi používali v dojčenských fľašiach, rôznych nádobách pre detskú stravu a ďalších výrobkoch pre deti. Dnes sa situácia mení ako odpoveď na reakciu verejnosti a informáciách o potenciálne nebezpečných vlastnostiach tejto látky. V súčasnosti už najvýznamnejší výrobcovia v Európe aj vo svete BPA vo výrobkoch pre deti nepoužívajú.
Ktoré zdravotné komplikácie spôsobuje bisfenol A?
Úplne na začiatok je potrebné povedať, že v súčasnosti nie je dôvod na vážne obavy v súvislosti s bisfenolom A. Neexistujú totiž dôkazy o závažných zdravotných poškodeniach z overených zdrojov. Látka bisfenol A má nízku akútnu toxicitu. Do pozornosti sa dostala vzhľadom na zaradenie do skupiny látok, ktoré môžu mať vplyv na všetky procesy organizmu podobne ako hormóny, vrátane vývoja organizmu. Doteraz však neboli získané žiadne relevantné dôkazy o nepriaznivých účinkoch na ľudí v tomto smere. V ľudskom tele sa bisfenol A rýchlo mení na metabolit, ktorý sám osebe nemá typické vlastnosti hormónom podobných látok a vylučuje sa obličkami, teda močom z tela.
Vedeli by ste spomenúť nejakú konkrétnu štúdiu, ktorá preukázala relatívnu bezpečnosť bisfenolu A?
Len nedávno, v januári 2015, Európsky úrad pre bezpečnosť potravín (European Food Safety Authority = EFSA) publikoval podrobnú správu o prehodnotení expozície a toxicity BPA pre európsku populáciu. Experti EFSA dospeli k názoru, že BPA nepredstavuje zdravotné riziko pre európskych konzumentov a to pre všetky vekové skupiny (vrátane nenarodených detí, dojčiat, detí predškolského a staršieho veku) pri súčasných úrovniach expozície. Toto stanovisko je zároveň vydané spolu so znížením takzvanej bezpečnej (tolerovateľnej) dennej dávky BPA z 50 mikrogramov na 4 mikrogramy na kilogram hmotnosti za deň. Toto stanovisko vychádza z údajov o kombinovanej expozícii, berúc do úvahy stravu, prach, kozmetické výrobky a aj termopapier, pričom odhadovaná expozícia je päťnásobne nižšia, než nová hladina tolerovateľnej dennej dávky (TDI = Tolerable Daily Intake). Neistota ohľadom potenciálnych zdravotných účinkov BPA na reprodukciu, metabolické procesy, neurobehaviorálny a imunitný systém, bola započítaná do aktuálnej TDI. Navyše, v procese hodnotenia je teraz aj dlhodobá štúdia na potkanoch, ktorá by ešte mala pomôcť znížiť neistotu pri hodnotení BPA v nízkych koncentráciách pri jeho dlhodobému vystaveniu. Je tiež potrebné podotknúť, že obdobné závery publikoval aj Americký úrad pre kontrolu potravín (U.S. Food and Drug Administration = FDA).
Spomínali ste, že nebezpečné ftaláty v PVC (polyvinylchloride) od európskych výrobcov už nie sú. Môžeme ich však doma dodnes nájsť v nejakých starších výrobkoch?
Pokiaľ máte doma staršie vedierko alebo výrobky z gumy a plastov, môžu obsahovať ftaláty. Napríklad staré dobré hrubé nafukovačky mohli obsahovať až 10 % a viac ftalátov v príslušnej plastovej časti. A lacné výrobky z dovozu z krajín, v ktorých táto legislatíva nie je prijatá, môžu obsahovať nebezpečné plastifikátory, nižšie ftaláty, ktoré sú považované za nebezpečné vzhľadom na reprodukciu a endokrinný systém. PVC obsahuje vinylchlorid, ktorý je na základe epidemiologických štúdií sám osebe považovaný za karcinogénnu látku pri jeho inhalácii či konzumácii. V PVC je však vinylchlorid viazaný a priamo sa neuvoľňuje pri bežnom použití. Pri PVC sa dnes tiež diskutuje obsah látok používaných ako stabilizátory pre materiály, ktoré môžu prísť do styku s potravinami. Z výsledkov štúdie publikovanej v roku 2004 vyplýva, že hlavným zdrojom príjmu týchto látok je kontaminovaná potrava morských rýb a ďalších morských živočíchov. Takže, pri bežnom používaní PVC od európskych výrobcov ani toto nie je považované za závažný problém.
Vedci upozorňujú aj na nadmerné používanie polysterénu, do ktorého bežne balíme teplé nápoje a jedlo. Obsahuje vysoko rizikové karcinogény styrén a benzén. Aké preukázateľné účinky majú tieto látky na ľudské zdravie?
Polystyrén sa nepoužíva vo veľkej miere priamo na balenie potravín, ale zväčša ako vonkajší obal. V každom prípade, jeho zohrievanie v mikrovlnnej rúre je veľmi nerozumné. Najväčšie použitie polystyrénu a tzv. extrudovaného polystyrénu je pri zatepľovaní budov a v prípade baliacich materiálov a výplní balíkov. Polystyrénové materiály sa dostali pod tlak chemickej legislatívy vzhľadom na zaradenie látky hezabrómocyklododekán (HBCD) na zoznam škodlivín a to najmä vzhľadom na životné prostredie. HBCD sa pridáva do polystyrénov ako tzv. retardant horenia. V niektorých európskych krajinách sa jeho použitie obmedzilo v súvislosti s jedovatými látkami, ktoré vznikajú pri požiaroch budov.
Nachádzajú sa v plastoch aj látky, ktoré podporujú alergické reakcie?
Samotné plasty nie sú spájané so zvýšením alergických reakcií u detí a dospelých. Alergické reakcie sa viažu práve na obsah látok v plastoch, akými sú ftaláty (napríklad dietylhexyl ftalát). Tieto sú však, ako sme už spomínali, v EÚ zakázané. Niektoré dlhodobé (šesťročné) štúdie ale uvádzajú alergické reakcie pri použití náplasťových testov v spojitosti s obsahom formaldehydu (5,8 %), diglycidyl éteru BPA (3,2 %) a trietylénglykol diakrylátu (0,4 %).
Na jednej strane by mali európske plastové výrobky na trhu spĺňať určité kritériá a látky v nich obsiahnuté by nemali prekračovať normy. Je to však reálne?
Plastové výrobky na našom trhu musia spĺňať normy, ktoré zabezpečujú ich bezpečnosť pre konzumentov. Renomovaní európski výrobcovia si strážia kvalitu aj výrobné postupy . Pokiaľ ich používame v zhode s ich určením, nemusíme sa ničoho obávať.
