TEXAS - Marisa Christie z Texasu prežila niečo, čo by mnohí nazvali zázrakom. Po pôrode trojičiek sa jej srdce niekoľkokrát zastavilo, no vďaka rýchlemu zásahu lekárov a odhodlaniu manžela sa jej podarilo prežiť – aj keď si na narodenie svojich dcér vôbec nespomína.
Život Marisy a Dylana Christieovcov možno opísať ako „organizovaný chaos“. So štyrmi deťmi mladšími ako päť rokov to doma rozhodne nikdy nie je ticho. Napriek každodennému zhonu však Marisa hovorí, že práve doma – obklopená manželom a deťmi – je na svojom najobľúbenejšom mieste.
„Keď prídu ťažké chvíle, pripomínam si, že som o to všetko mohla prísť. To mi vždy vráti vďačnosť a pokoru,“ hovorí potichu. Koncom augusta priviedla na svet trojičky – tri krásne dievčatká. Lenže krátko po pôrode sa jej radosť zmenila na boj o život. Počas 45 minút sa jej srdce niekoľkokrát zastavilom informuje na svojom portáli Eyewitness News.
Mimoriadne zriedkavá komplikácia
„Bol to najťažší okamih môjho života. Ešte pred chvíľou som sa pozeral na naše dcérky a o pár sekúnd neskôr robili mojej manželke resuscitáciu,“ spomína dojatý Dylan. Podľa lekárky Dr. Amber Samuel z oddelenia materno-fetálnej medicíny išlo o mimoriadne zriedkavú komplikáciu – embóliu plodovej vody. Tá vzniká, keď sa plodová voda počas pôrodu dostane do krvného obehu matky a spôsobí prudkú alergickú reakciu, často s fatálnymi následkami.
Netušila, že už porodila
Marisa prežila len vďaka rýchlemu zásahu lekárov – a ťažkému rozhodnutiu jej manžela, ktorý musel súhlasiť s okamžitou hysterektómiou, aby jej zachránili život. Keď sa prebrala z bezvedomia, netušila, že už porodila. „Rodina mi ukazovala fotky a videá z nemocnice. Až vtedy mi začalo dochádzať, že som prišla o kus pamäti – o chvíle, ktoré mali byť najkrajšie v mojom živote,“ hovorí Marisa.
Nasledovali týždne rehabilitácie, počas ktorých sa musela znova naučiť chodiť. No čoskoro už kráčala po nemocničnej chodbe – tentoraz s úsmevom – a v náručí niesla svoje tri malé bojovníčky, ktoré prepúšťali z jednotky intenzívnej starostlivosti. Svoj život dnes vďačne pripisuje lekárom a personálu, ktorí pri nej stáli od prvej sekundy. „Neviem, či by som bola nažive, keby som nebola práve v tej nemocnici. Som im navždy vďačná,“ dodáva Marisa.
