WARWICK - V prelomovej štúdii Univerzity vo Warwicku jej autori uvádzajú, že voľne žijúce orangutany používajú hlasové prejavy s úrovňou zložitosti, ktorá bola donedávna považovaná za výlučne ľudskú. Výsledky ich pozorovania naznačujú, že základné prvky ľudskej reči, sa môžu objavovať aj u veľkých ľudoopov.
Podľa vedcov sa divoké orangutany dorozumievajú vokálmi, ktoré boli predtým pripisované iba ľudskej komunikácii, uviedol portál Science Daily. Vezmime si vetu: „Toto je pes, ktorý naháňal mačku, ktorá zabila potkana, ktorý zjedol syr“. Je to jednoduchá veta zložená z opakujúcich sa slov: „naháňal mačku“, „zjedol syr“. Ide však o príklad viacvrstvovej zložitosti, známej ako rekurzia, kedy dochádza k opakovaniu jazykových prvkov tak, aby tvorili zrozumiteľnú myšlienku. Môžeme tak kombinovať konečnú množinu prvkov, aby sme poskytli nekonečné množstvo správ s rastúcou zložitosťou. Vo všeobecnosti sa vedci riadia teóriou, že takáto komunikácia je jedinečnou vlastnosťou ľudského jazyka.
Avšak výsledky výskumu, ktoré boli uverejnené v časopise Annals of The New York Academy of Sciences, naznačujú niečo iné. „Pri analýze hlasových údajov poplašných volaní samíc sumatrianskych orangutanov sme zistili, že rytmická štruktúra zvukov, ktoré vydávajú, bola usporiadaná na troch úrovniach, čo predstavuje pôsobivú rekurziu tretieho rádu. Objavenie tejto črty v komunikácii orangutanov spochybňuje predstavu, že tento jav je jedinečný len pre človeka,“ uviedla Chiara De Gregoriová z Univerzity vo Warwicku, ktorá pracovala s univerzitným kolegom Adrianom Lameirom a Marcom Gambom z Univerzity v Turíne.
Trojvrstvová (rekurzívna) štruktúra volaní orangutana bola nasledovná: Jednotlivé zvuky sa vyskytovali v malých kombináciách (prvá vrstva). Tieto kombinácie sa dokázali zoskupiť do väčších sekvencií (druhá vrstva). Sekvencie sa napokon dokázali zoskupiť do ešte väčších sérií (tretia vrstva), pričom na každej úrovni bol prítomný pravidelný rytmus. Rovnako ako hudobná skladba s opakujúcimi sa vzormi, orangutany vkladali jeden rytmus do druhého a potom ešte do ďalšieho, čím vytvárali sofistikovanú viacvrstvovú hlasovú štruktúru. Tento vzorec nebol náhodný, pretože orangutany tiež menili rytmus svojich poplašných volaní v závislosti od typu nebezpečenstva, ktoré zaznamenali.
Keď videli skutočnú hrozbu, ako napríklad tigra, ich volania boli rýchlejšie a naliehavejšie. Keď ale zbadali niečo, čo vyzeralo iba ako hrozba, ale nemalo dôveryhodné znaky skutočného nebezpečenstva (napríklad látku s farebnými bodkami), ich volania boli pomalšie a menej pravidelné. Táto schopnosť prispôsobovať hlasové rytmy rôznym druhom nebezpečných situácií naznačuje, že orangutany nevydávajú len náhodné zvuky, ale používajú štruktúrovanú hlasovú rekurziu na sprostredkovanie zmysluplných informácií o vonkajšom svete.
„Základy jednej z najvýraznejších čŕt ľudského jazyka, čiže rekurzie, boli zrejme prítomné už v našej evolučnej minulosti,“ vysvetľuje De Gregoriová. „Orangutany nám pomáhajú pochopiť, ako mohli klíčiť zárodky jazykovej štruktúry už pred miliónmi rokov.“ Tento výskum predstavuje prvý empirický dôkaz podporujúci myšlienku, že tieto silné rekurzívne schopnosti mohli byť predmetom prirodzeného výberu a vyvíjať sa postupne už u oveľa skoršieho predka.
