MOSS LANDING - Na dne Severného ľadového oceánu sa objavili obrovské krátery. Tie podľa vedcov vznikajú v dôsledku rozmrazovania podvodného permafrostu na okraji Beaufortovho mora v severnej Kanade. Za túto zmenu však môžu ustupujúce ľadovce z poslednej doby ľadovej a nie nedávne otepľovanie klímy.
Permafrost je trvalo zamrznutá pôda, v niektorých prípadoch aj stovky tisíc rokov. V Arktíde, ktorá sa otepľuje rýchlejšie ako ktorákoľvek iná oblasť Zeme, sa permafrost topí, čo spôsobuje, že zem sa stáva nestabilnou. Ako sa pôda topí, organická hmota zachytená v nej sa začína rozkladať. To vedie k uvoľňovaniu metánu a iných skleníkových plynov. Keď sa tie uvoľňujú, zvyšuje sa tlak. Keď tlak dosiahne bod zlomu, krajina exploduje a zanechá za sebou obrovské krátery. Čo sa stane, keď sa permafrost na dne mora roztopí, je však už menej jasné.
V roku 2019 vedci objavili na Sibíri kúsok oceánu, ktorý bol bohatý na metán. Koncentrácia plynu bola približne sedemkrát vyššia než je celosvetový priemer. O dva roky skôr iný tím výskumníkov našiel dôkazy o obrovských kráteroch - približne 914 metrov širokých, na dne Barentsovho mora severne od Nórska a Ruska. Vznikli v dôsledku výbuchov metánu, ktoré sa odohrali pred tisíckami rokov. Aby lepšie pochopili, aký vplyv má rozmrazovanie permafrostu pod oceánom, výskumníci pod vedením hlavného vedca z kalifornského Monterey Bay Aquarium Research Institute Charlesa Paulla použili pokročilú technológiu mapovania na pozorovanie zmien morského dna v priebehu desaťročia. Ich zistenia sú publikované vo vedeckom časopise PNAS.
V rokoch 2010 až 2019 uskutočnili prieskumy v Beaufortovom mori, aby zmapovali topografické zmeny vyplývajúce z rozmrazovania permafrostu. Nálezy ukázali, že v hĺbkach okolo 122 až 152 metrov sa vytvárali obrovské priehlbiny so strmými stranami. Najväčší kráter bol hlboký 27 metrov. Paull bol spolu s kolegami podľa týždenníka Newsweek šokovaný týmito zisteniami, pretože krátery sú oveľa väčšie, než predpokladali. Na rozdiel od suchozemského permafrostu klimatické zmeny nevedú k rozmrazovaniu morského dna. Namiesto toho je posun výsledkom starších klimatických zmien súvisiacich s koncom poslednej doby ľadovej pred asi 11 700 rokmi. Teplo sa prenáša do permafrostu cez pomaly sa pohybujúce systémy podzemnej vody.
Julian Murton, profesor vedy o permafroste na Univerzite v Sussexe v Spojenom kráľovstve, ktorý sa na štúdii nezúčastnil, povedal, že bol prekvapený, ako rýchlo sa zmenila topografia morského dna. "Niektoré zmeny sú také rýchle alebo dokonca rýchlejšie ako známejšie topografické zmeny zemského povrchu spôsobené roztápaním permafrostu bohatého na ľad v Arktíde." Paull uviedol, že dlhodobé dôsledky topenia permafrostu na morskom dne sú nejasné. "Keďže časť metánu je zachytená v permafroste, rozmrazovanie permafrostu nevyhnutne uvoľňuje metán, dôležitý skleníkový plyn. Nemáme však údaje, aby sme pochopili, či sa rýchlosť uvoľňovania metánu z rozpadajúceho sa podmorského permafrostu v poslednom čase v tejto oblasti zmenila."
