PRAHA – Slovensko aj Česko smúti. Vo veku len 29 rokov zomrela Anna Julie Slováčková, talentovaná speváčka, herečka a dcéra známych rodičov – Félixa Slováčka a Dády Patrasovej. Prehrala svoj boj s rakovinou, ktorý viedla s obrovskou odvahou a neúnavným optimizmom. Navonok bola zdrojom svetla, pozitívnej energie a inšpirácie, no vo vnútri zvádzala oveľa ťažší zápas – sama so sebou.
V úprimnej výpovedi v dokumente 13. komnata odkryla aj svoju temnejšiu stránku – tú, ktorú bežný divák či fanúšik nikdy nevidel. Anička bola dieťa známych osobností, čo so sebou nieslo množstvo očakávaní, porovnávaní a tlaku. Od detstva sa necítila prijatá. „Všetci riešili, že nie som to klasické pekné dievčatko, taká tá bábika, pretože ja som v puberte a tiež v detstve bola proste bacuľatá. A doteraz to riešim, pretože keď na to vaše okolie neustále poukazuje, tak to vo vás zostane,“ priznala s ľútosťou v dokumente, ktorý Česká televízia odvysielala v roku 2021.
Už ako osemročná dievčatko nosila na tvári úsmev, no v srdci plakala. „V ôsmich rokoch som vyzerala ako smutné dieťa a aj keď som sa usmievala, chcelo sa mi plakať,“ spomínala. Ako tínedžerka sa čoraz viac uzatvárala do seba. Radšej ostávala doma, než by išla medzi kamarátov. „Namiesto toho, aby som sa išla hrať s kamarátmi, tak som bola sama doma. Necítila som sa na to ísť medzi ľudí a bolo mi smutno,“ opísala svoje pocity, ktorým vtedy ešte sama nerozumela.
Rodinné prostredie bolo komplikované. Obaja rodičia boli neustále pracovne vyťažení. Anička trávila čas s opatrovateľkou, jej brat väčšinou s babičkou a dedkom. Hoci doma nechýbala starostlivosť, chýbala emocionálna blízkosť. „Bolo ťažké sa mojim rodičom čímkoľvek zavďačiť. Na všetkom sa našlo hneď sto chýb,“ zverila sa a dodala, že práve tvrdá výchova ju formovala, ale aj zraňovala. „To, kde som dnes, by som nikdy nedokázala, keby rodičia nado mnou nemali pevnú ruku,“ uznala s nadhľadom.
Ako pätnásťročná vyhľadala psychologickú pomoc, s ktorou jej pomohla mama. Začala si uvedomovať, že jej úzkosti a depresívne stavy majú korene v detstve. „Veľmi často som mala v detstve pocity menejcennosti. Myslím si, že to boli pocity, ktoré potom vo mne vyvolávali tie depresívne stavy a temné myšlienky,“ otvorene priznala.
Tlak verejnosti, sláva rodičov a neustále porovnávanie ju sprevádzali celý život. „Čokoľvek sa mi podarilo, akýkoľvek úspech som dosiahla, nepozerali na mňa ako na Annu Juliu Slováčkovú, ale ako na Félixa Slováčka a Dádu Patrasovú,“ povedala so zármutkom. Trápenie v sebe potláčala. Navonok usmiata, vnútri zlomená. „Veľmi som v sebe potláčala tú zlosť, ten smútok, tú bezmocnosť, ktorú som cítila, tie úzkosti a veľmi som sa snažila, aby to nikto nevidel. A v tom momente sa to začalo ukladať do toho tela,“ vysvetlila Anička slová, ktoré dnes znejú ešte bolestnejšie.
Zlom prišiel, keď si náhodou pri obliekaní plaviek našla hrčku v prsníku. Prvý nález bol nezhubný, no neskôr sa ukázalo, že rakovina udrela naplno. Podstúpila operácie, chemoterapie aj ožarovanie. Po prvom boji to vyzeralo nádejne. No choroba sa v roku 2023 vrátila, tentokrát s metastázami v kostiach. Lekári jej oznámili krutý ortieľ – liečba už nie je možná. Anička napriek tomu nestrácala nádej. Až do posledných chvíľ žiarila pre ostatných. Bojovala statočne, s humorom a srdcom na dlani. No ten najväčší boj – ten vnútorný – viedla celý život.
Hoci dosiahla množstvo úspechov, pochvaly si dopriavala len ťažko. „Dodnes sa nedokážem za nič pochváliť. Keď sa mi niečo nepodarí alebo mám pred sebou niečo ťažké, čo by som chcela lepšie zvládnuť alebo rovno hádžem flintu do žita, tak si prídem veľmi menejcenná,“ povedala úprimne v dokumente 13. komnata. Otvorene priznala, že myšlienky ju častokrát doviedli na pokraj a uvažovala aj nad tým, že z tohto sveta odíde. Napriek tomu sa nikdy nevzdala. Keď prišiel skutočný boj o život, bojovala ako levica. Nevzdala sa ani vtedy, keď jej lekári nedávali nádej. Svoju poslednú kapitolu napísala s neuveriteľnou silou, odvahou a chuťou žiť.
