Ljuba Hermanová vraj mala toľko milencov, čo pesničiek: Milovala žúry, alkohol a kokaín!

Ljuba Hermanová sa narodila 23. apríla 1913 v Neratoviciach ako Luběnka Hermanová. Otec bol železničný úradník a a mama ochotnícka herečka. Je teda jasné, že herecké gény zdedila po mame, vďaka ktorej už v útlom detstve privoňala k divadlu.

Po tom, čo vyštudovala gymnázium, bola Hermanová prijatá na pražské konzervatórium. Lenže so štúdiom ani nezačala, namiesto toho si to namierila za praktickým herectvom do smíchovskej Arény. Počas kariéry účinkovala na mnohých divadelných scénach, za všetky spomeňme aspoň viedenské Theater an der Wien, Osvobozené divadlo V+W, Nové divadlo Oldřicha Nového, Karlínské divadlo, Večerní Brno… Pôsobila aj v mnohých zájazdových skupinách a účinkovala na estrádach a v kabarete. S vyšším vekom čoraz viac inklinovala k spevu. Dodnes sú známe jej hity Já mám ráda políra, Praha je Praha, Blues z refýže, Das Bier či Tyátr. Hermanová je dnes taktiež považovaná za jednu zo zakladateliek moderného českého šansónu.

Jan Werich o nej v 50. rokoch vyhlásil: „Ljuba Hermanová, ako sa tak na ňu pozerám, má také kvality ako víno; ona je z veľmi dobrej úrody, z veľmi dobrej úrody. A vekom v tej fľaši - ktorá je stále pôvabná a ktorá má stále celkom pekný tvar – ono to víno získalo na kvalite. Ja mám taký dojem, že Ljuba Hermanová s pribúdajúcimi rokmi nadobudla k svojmu talentu aj potrebné skúsenosti a že sa z nej stalo niečo, čomu sa hovorí po celom svete – a znamená to veľkú chválu – čomu sa hovorí profík. Profesionál.“

Jej temperament sa prejavoval nielen na javisku, ale aj v súkromí. Mala vraj toľko milencov, čo pesničiek. Milovala mužov a vraj dostala každého, na ktorého si pomyslela. Keď sa zamilovala, okamžite opustila toho, kto bol práve po jej boku. V dlhom zozname jej obdivovateľov, s ktorými "niečo mala", nechýbal vraj ani Jiří Voskovec (†76) alebo Ján Werich (†75). Ich dvorný skladateľ Jaroslav Ježek (†35) napísal priamo pre ňu hit Život je len náhoda.

Milovala tiež žúrky, večierky a zábavu všetkého druhu, vrátane kokaínu. Kolovala o nej historka, ako nahá len v kožuchu bežala do jedného pražského hotela, aby kúpila ďalšiu dávku. Kokaín, milenci, alkohol a flámy – taký bol súkromný život Ljuby Hermanovej.

Napriek bujarému životu a mileneckým vzťahom si vyskúšala aj manželský zväzok, a to hneď štyrikrát. Prvýkrát sa vydala v 22 rokoch za boxera Eduarda Hrabáka, manželstvo však netrvalo dlho. Druhýkrát sa vydala až po vojne. Jej mužom sa vtedy stal vyhlásený elegán Miroslav Lorenc, s ktorým často chodila do spoločnosti. Hermanová o ňom neskôr vyhlásila: „Bol to formát, trpezlivý, nerozčuľoval sa, nehádal. Bol jedinou pevnou rukou, ktorú som nad sebou mala.“ Nasledoval architekt Jiří Dvořáček, s ktorým sa rozviedla po troch rokoch. Naposledy si vzala až o tridsať rokov mladšieho Karla Šmídka. Napokon všetci jej manželia boli mladší ako ona, s posledným manželom to však bol už extrémny vekový rozdiel. Šmídek ju síce po čase opustil kvôli mladšej žene, ale rozišli sa v dobrom. Deti nikdy nemala.

Snáď práve kvôli svojmu neutíchajúcemu záujmu o mladíkov mala Hermanová obrovskú energiu aj na konci kariéry. Ešte v osemdesiatich rokoch ukazovala svoju pružnosť a "najkrajšie nohy v Prahe". Hermanová sa veľmi starala o svoj vzhľad. Svoje publikum milovala a vraj "len" kvôli divákom podstúpila množstvo plastických operácií. Bola jednou z priekopníčok využívania plastickej chirurgie v Česku a svojimi úpravami sa nikdy netajila.

Vyzeralo to, že Hermanová bude pri svojej vitalite a eláne nesmrteľná. Nenapraviteľná životná optimistka zomrela v Prahe 21. mája 1996 vo veku 83 rokov.