Líbya 1999. Päť bulharských zdravotných sestier a palestínsky lekár sa ocitli vo väzení, s obžalobou, že stovkám detí úmyselne naočkovali vírus HIV.
Jednou z týchto zdravotných sestier je Kristiana Valčevová. Uniesli ju spred domu, keď sa vracala z mesta s nákupmi, a nikdy sa nedozvie, prečo spomedzi toľkých bulharských zdravotných sestier pracujúcich v Líbyi obvinili práve ju.
V nemocnici, v ktorej sa deti nakazili, nikdy nepracovala. Policajti, ktorí Kristianu uniesli, ju nútia priznať sa, že je hlavou diabolského plánu. Pokúšajú sa ju zlomiť, zničiť jej fyzické a duševné sily mučením. No Kristiana sa rozhodla odolať. A tak sa pre ňu začína veľmi dlhý boj proti bolesti, lži, obdobie, o ktorom podáva v tejto knihe výnimočné svedectvo.
O autorke: Kristiana Valčevová – do Líbye pricestovala v roku 1991 so svojím manželom lekárom Zdravkom Georgievom. Obaja pracovali v nemocnici v Benghází a oboch zadržala líbyjská polícia.
Pôvodný rozsudok trestu smrti pre zdravotníkov, ktorí mali nakaziť stovky detí smrteľným vírusom HIV, zmiernila Najvyššia súdna rada na doživotné väzenie po tom, ako každá zo 460 rodín líbyjských detí nakazených vírusom HIV dostala odškodné vo výške milióna dolárov. Georgiev, proti ktorému vzniesli samostatné obvinenie, strávil vo väzení päť rokov, Valčevovú prepustili až po ôsmich rokoch väzby.
Úryvok: Po niekoľkých dňoch som sa ocitla v súdnej sieni pred prokurátorom. Bol malý, scvrknutý, vyzeral ako stará sova. Vyšla som z pekla, celé noci som cítila spáleninu, hnis a smrad, zatvorená v tme. Ani som si už nepamätala na iný život ako tento. Tlmočník preložil „Sovine“ slová: – Zorganizovala si sprisahaneckú skupinu, ktorá nakazila štyristo líbyjských detí. Prečítal moje priznanie. Vedela som, že nie som v policajnom zariadení, a našla som silu povedať: – Nie. Priznala som sa, pretože ma mučili elektrickým prúdom. Po prvý raz som mohla poprieť tie vynútené priznania. Bolo to dôležité a konečne sa mi naskytla príležitosť. Ale prokurátor na to kašlal. Vzal priznania Ašrafa a Nasie a so zlovestným výrazom ich porovnal s mojím: – A podpíšeš! Tu predo mnou to podpíšeš! Bála som sa podpísať text v arabčine, no rozčúlil sa: – Budeme ťa tu tĺcť tri hodiny a ver mi, že podpíšeš. Spomenula som si na generátor v Psovom aute. Už som nevládala. Tlmočník nástojil: – Je tu napísané presne to, čo si povedala, naozaj... Tak som podpísala. Dúfajúc, že podpisujem aj skutočnosť, že zo mňa priznanie vynútili mučením a že toto priznanie odvolávam.
