Jozef Kollár, prozaik a novinár, knižne debutoval zbierkou poviedok Nedorozumenie, za ktorú získal Cenu Ivana Kraska za najlepší debut roka 1994. Vo svojej bibliografii má dovedna štrnásť titulov pre dospelých i deti. Mimoriadne úrodný bol preňho vlaňajší rok, vo vydavateľstve Forza Music mu vyšli dve knihy – Krajinka Bodliačikovo pre najmenších a jeho prvý román Bol som detský špión.
Odkrývanie minulosti, najmä nedávnej, je veľmi háklivá téma. Aj keď by sa na prvý pohľad zdalo, že od roku 1989 sa prevetrali všetky kúty 13. komnaty a odhalili všetky praktiky a neprávosti komunizmu, bielych miest je stále dosť. Téma vášho najnovšieho románu sa dosiaľ nikde neobjavila. Ako ste na ňu natrafili?
Hlavný hrdina knihy Pavel mi jeden slnečný letný deň zavolal. Mal som za sebou knihu rozhovorov Meky s hudobníkom Mirom Žbirkom a autobiografiu o jazzmanovi Petrovi Lipovi Samorast - Môj život s džezom. Pavel povedal, že kontakt na mňa mu poskytli vo vydavateľstve Ikar, kde obidve knihy vyšli. Spomínam si, že som bol práve v bratislavskom Starom meste. Keď mi začal hovoriť svoj príbeh, tak som mu veľmi neveril, napriek tomu som sa s ním stretol. O nejaký čas som vycestoval za ním na južné Slovensko. Celý deň sme sedeli uňho doma a rozprávali sa. Neskoro večer, cestou domov, som premýšľal nad tým, či môžem veriť tomu, čo podľa jeho slov prežil v 60. rokoch. Údaje o výcviku detských agentov v ČSSR boli podľa neho skartované po roku 1989. Stále však verím, že sa napokon nejaký dokument nájde, čomu by mohla pomôcť aj veľmi dobrá medializácia príbehu.
Vďaka čomu ste uverili Pavlovmu príbehu?
Človek si nedokáže vymyslieť také súvislosti a detaily, ako mi porozprával, to sa dá jedine prežiť na vlastnej koži.
Overovali ste si Pavlov príbeh aj z iných zdrojov? Našli ste ďalších priamych účastníkov týchto udalostí?
To bolo prvé, na čo som myslel. Na základe niekoľkoročných skúseností reportéra nemôžem akceptovať pohľad na určitú situáciu len z jednej strany. Každý účastník príbehu má na vec vlastný názor a dej opisuje subjektívne. Aj preto história nikdy nemôže byť objektívna, pretože ju väčšinou vždy píše subjekt a neraz záleží aj na tom, ako sa cíti v tej chvíli, keď opisuje konkrétnu situáciu, akú má náladu. Pavel mi často rozprával najmä o svojom priateľovi, ktorý sa v knihe volá Tučko. Po páde zo skaly na poslednej misii detských agentov v Grécku ostal ochrnutý od pása dolu. V dospelosti sa stal odborníkom na počítače a založil si rodinu. Veľmi som sa s ním chcel stretnúť, nevystúpil však z úzadia. K tomu ho nemôžem prinútiť. Som rád, že sa nám podarilo urobiť, hoci len prostredníctvom e-mailu, rozhovor s pražským plukovníkom, ktorý zaujímavo odpovedal na moje otázky. Jedna jeho krátka odpoveď je pre mňa inšpiráciou na ďalšiu knihu. To, že k tomuto príbehu nie sú dôkazy, ešte neznamená, že sa nič nestalo. Verím však, že sa písomný dôkaz nájde po odtabuizovaní tejto témy.
Váš román vychádza zo skutočných udalostí z pomerne nedávnej histórie. Nakoľko vás fakty obmedzovali pri tvorbe zápletky a rozvíjaní deja?
Rovnako ako pri reportáži, tak aj v románe vychádzajúcom zo skutočných udalostí, sa autor musí držať faktov. Výhodou je, že medzi mnou a Pavlom je len päťročný vekový rozdiel, takže som si mnohé veci z obdobia, o ktorom píšem, vedel živo predstaviť. Veľa si pamätám, dokonca aj ceny potravín v korunách a halieroch. No napriek tomu som sa sekol, keď som si myslel, že trojkorunáčka bola kovová. Bol som o tom stopercentne presvedčený, ešte ju mám v mysli pred sebou... Našťastie, dnes nie je problém overiť si fakty, a tak som ostal prekvapený, že trojkorunáčka bola len papierová. Aby bol príbeh čo najautentickejší, tak som zisťoval aj to, aké bolo počasie v tých rokoch, aké oblečenie sa nosilo, ktoré technické novinky sa objavili.
Posledné desaťročie nastal na Slovensku boom spomienkových kníh. Často ide o jednorazovú výpoveď autora, o emotívny príbeh, ktorý zaujme čitateľa, neraz s ním konfrontuje vlastné skúsenosti. V čom podľa vás spočíva atraktivita týchto kníh?
Jeden taký príbeh som prečítal a musím uznať, že ma nenudil, bol veľmi dynamický a mal skvelé dialógy. Jeho jedinou chybou bolo, že keď som zatvoril knihu, nevedel som, o čom vlastne bol. Je to také písanie pre písanie, pre ľudí, ktorí sa v stresujúcom čase potrebujú večer trochu uvoľniť a prísť na iné myšlienky, keď už majú plné zuby sitkomov. Na druhej strane, vďaka štatistikám o predajnosti týchto kníh, sa dozvedáme, že sa u nás ešte číta, takže, čo sa sťažujem...
Bol som detský špión je váš prvý román. Podľa niektorých autorov napísať poviedku si vyžaduje oveľa väčšie majstrovstvo ako napísať román. Dá sa s takýmto názorom súhlasiť?
Podľa mojich skúseností napísať román je oveľa ťažšie. Dobrý nápad môže byť základom úspechu, ale to ani zďaleka nie je všetko, pointa by mala byť originálna, neošúchaná. Aj preto niektoré poviedky nechávam ,,kvasiť“ v počítači aj zopár rokov. Potom sa k nim vrátim a prepracujem ich. Iné, menej atraktívne vymažem. Teraz z toho vyplýva, že dobrú poviedku je naozaj ťažšie napísať ako román, ale tému „detský špión“ som nosil v hlave sedem rokov. Najskôr som ju mal napísanú ako stostranovú reportáž, až neskôr som na ňu začal nabaľovať príbehy.
Už vo svojich prvých poviedkach ste celkom prirodzene začlenili do deja fantasticko-snové pasáže. Tento postup ste uplatnili aj v románe. Aká je jeho funkcia?
Prechod z racionálneho do iracionálneho navodzuje v príbehu určité tajomno, napätie. Pri písaní sa nad tým nezamýšľam. Už o poviedkach z mojej prvej knihy Nedorozumenie (1994) napísal Ivan Mojík, že sa pohybujú na hrane reality a neskutočna, na hraniciach sna a perfektne odpozorovanej skutočnosti. Odvtedy som sa viac posunul do reality, ale to napätie, ktoré niečo nekompromisne predznamenáva a nejednoznačnosť vecí v mojich textoch zostali. Máme rôzne technické hračky a úžasné vynálezy, ale napriek tomu je veľa nevysvetliteľných vecí a určite aj bude. Dve tajomné postavy, ktoré v knihe sprevádzajú dej, som si vymyslel už dávnejšie, počas prechádzky v lese nad Bratislavou, len som ešte netušil, na čo ich použijem.
Dagmar Kinčeková (Foto archív autora)
Celý rozhovor si môžete prečítať v Knižnej revue 3
(8. februára)
