BRATISLAVA - Aktivista Milan Kuruc je zakladateľom združenia Pracujúca chudoba. Podľa vlastných slov počas štúdií stavil na ekonomickú dráhu, no momentálne pôsobí v IT sektore a spomínané združenie založil už pred niekoľkými rokmi. Práve konkrétne združenie smeruje pozornosť na stav slovenských platov a pričinilo sa aj o presadenie zákona o povinnom zverejňovaní výšky platov v inzerátoch firiem. To, či chce Milan Kuruc posunúť svoje pôsobenie aj do politických vôd sa dozviete v našom rozhovore. Milan Kuruc je tiež externým komentátorom portálu Glob.sk, ktorý ako je ako partnerský web súčasťou portfólia vydavateľstva Zoznam, pod ktorý spadá aj portál Topky.sk.
Mohli by ste sa stručne predstaviť?
Čo by som vám také o sebe povedal? Vyštudoval som Ekonomickú univerzitu v Bratislave, odbor účtovníctvo audítorstvo, prešiel som si zamestnaniami rôzneho druhu, nateraz som zakotvil v IT sektore a pred pár rokmi som ako aktivista založil občianske združenie Pracujúca chudoba.
Čomu sa toto združenie venuje?
Keď to poviem zjednodušene, tak sa venujeme problematike nízkych miezd a slovenského zamestnaneckého prostredia. Pred pár rokmi tu vôbec nebola debata o tom, koľko naši zamestnanci zarábajú a či sa z toho dá žiť. Politikov to nezaujímalo a všetci mali pocit, že úroveň miezd je niečo, čo je raz nejak dané a nedá sa to zásadne ovplyvňovať. Všetci riešili len korupciu a podnikateľské prostredie, ale nikto sa nechcel pozrieť na to, koľko a v akých podmienkach slovenskí zamestnanci pracujú, a či sa dá z tých peňazí vôbec vyžiť. My sme si povedali, že nie je normálne, že sa o takto závažnej veci u nás mlčí, nehovorí a nepremýšľa. Pretože, viete, keď sa o niečom nepremýšľa, tak sa negenerujú žiadne nápady.
Ako ste sa dostali do IT sektoru?
To vlastne súvisí aj so založením Pracujúcej chudoby. Odjakživa mi bolo vštepované, že keď sa budem snažiť, budem za to férovo odmenený. V škole to ako-tak funguje: dobre sa učíte, máte dobré známky. V živote je to už o inom. Môžete pracovať o sto šesť, byť spoľahlivý, kvalifikovaný, zodpovedný, samostatný, váš zamestnávateľ môže mať dosť peňazí, no vy aj tak na výplate neuvidíte ani zďaleka to, čo by ste si zaslúžili. Zažíval som to aj ja, a tak som si povedal, že musím svoju platovú situáciu razantne riešiť. Keďže v IT sektore je momentálne najviac peňazí, logicky som sa rozhodol ísť do IT sektora.
Čo má tento sektor spoločné s doslova „pracujúcou chudobou“? (vieme, že ľudia v IT sektore nemajú práve nízke platy)
No veľa nie. Momentálne je to jeden zo sektorov, kde je najviac peňazí a vysoká úcta k zamestnancom. Správajú sa k nim ako v bavlnke. Keď som sa však zamestnal v IT sfére, prišlo mi blbé riešiť svoju platovú situáciu len pre seba, keď je tu hromada ďalších ľudí, ktorí robia mnohokrát oveľa ťažšiu prácu a ešte za menej peňazí a v ktovie akých podmienkach. Rozhodol som sa, že toto musím riešiť pre všetkých, nielen pre seba, a tak vznikla Pracujúca chudoba. Popri mojej práci v IT sektore. Založili sme tak združenie s názvom, ktorý rovno pomenováva problém s nízkymi mzdami, ktoré na Slovensku máme.
Aké výsledky ste okrem zákona o zverejňovaní platov v inzerátoch dosiahli?
Najprv sme potrebovali otvoriť debatu o mzdách a donútiť politikov o tejto téme uvažovať. Napadlo mi, že všetky tie osobné pocity ľudí, že málo zarábajú, sa musia prejavovať aj na oficiálnych štatistikách. Každému je jasné, že búchať po stole, že málo zarábam alebo že chcem viac, je na serióznu debatu pramálo. A hlavne vo verejnom priestore medzi politikmi, novinármi a odborníkmi. Pozreli sme sa teda na makro štatistiky a tam sa to pekne odkrylo. Na makro štatistikách, ktoré sú voľne dohľadateľné, sme ukázali nesúlad medzi tým, ako je naša ekonomika výkonná a tým, koľko sa dostáva zamestnancom. Je to absurdné. Ľudia nechodia do roboty, aby sa potom tešili, ako vzrástlo HDP, pričom sa im to na kvalite života ledva prejavuje. Tieto štatistiky teraz nájdete na našej stránke www.KoniecNizkymMzdam.sk. Pekne pohromade, aj s vysvetlením, sú najčerstvejšie dáta v publikácii, ktorú si tam môžete stiahnuť s názvom „Chcete voličov? Riešte mzdy.“
Politici na to začali počúvať a problematika miezd a platov začala byť konečne téma aj televíznych debát. V ďalšom kroku sme zvažovali, akými opatreniami by sme ten rast miezd mohli nakopnúť a tak sme prišli s nápadom, aby firmy v inzerátoch povinne zverejňovali ponúkanú mzdu a prestali tak hrať s uchádzačmi na pohovoroch tie trápne hry na otázky o mzde. To sa podarilo a dnes firma nesmie uzavrieť pracovnú zmluvu so mzdou nižšou ako zverejnila v inzeráte, iba s rovnakou alebo vyššou. Keď dá do zmluvy nižšiu mzdu, uchádzač sa môže brániť a aj tri roky spätne rozdiel vymôcť naspäť. Prieskum Profesie ukázal, že po tomto opatrení vzrástli zverejnené mzdy za pol roka priemerne o 59 eur. Predtým priemernej mzde vzrásť o túto sumu trvalo jeden rok.
Potom sme prišli s nápadom, aby sa firmám v zákone zakázalo požadovať od zamestnancov mlčanlivosť o svojej mzde. To sa podarilo dostať do legislatívy a platí to od 1. januára 2019. Firmy vás už pod hrozbou porušenia pracovnej disciplíny nesmú poťahovať za to, že kolegovi prezradíte vlastnú mzdu. Toto pomáha odhaľovať platovú diskrimináciu. Podľa práva EÚ nesmie byť totiž porovnateľná práca porovnateľných ľudí v tej istej firme v tej istej krajine platená rozličnou základnou mzdou. Zamestnanci sa teraz vďaka tomu vedia beztrestne dozvedieť o platových rozdieloch a žiadať nápravu.
No a teraz sa snažíme vybaviť zrušenie súdnych poplatkov v pracovnoprávnych sporoch. Inými slovami, chceme, aby pracovné súdy boli zadarmo. Voláme to trojuholník opatrení, ktoré majú nakopnúť zamestnancov k vyššej aktivite, aby si pýtali viac, alebo aby sa domáhali svojich práv.
Máte politické ambície?
Poviem vám presne, akú mám ambíciu. Chcem, aby sa na Slovensku ľuďom dobre pracovalo. Chcem, aby sme tu mali jedno civilizované pracovné prostredie, kde ľudia budú v pondelok do práce chodiť s normálnym pocitom. Sme v únii a sme v 21. storočí a tak by malo podľa mňa vyzerať aj pracovné prostredie. Zatiaľ sa nám niečo podarilo urobiť cez občiansky aktivizmus doslova z petržalského bytu a to popri vlastnom zamestnaní. Keď sa však vykryštalizuje nejaká dobrá príležitosť na vstup do politiky a ja si poviem, že sa to oplatí risknúť, lebo tak budeme toho vedieť presadiť viac , tak áno, pôjdem do politiky. Keď sa nám bude javiť, že to cez občiansky aktivizmus funguje lepšie, ostaneme tak, ako sme. Politika je len zmena prostriedku, ako veci presadzovať, nie je to žiadny cieľ. Cieľ je dobré pracovné prostredie a dobré platy.
Myslíte si, že razantne meniť veci sa dá len z pozície politickej strany?
Tak už len z povahy veci určite. Jednoducho, ak máte stranu, ktorá dosiahne kopec percent, tak viete urobiť aj kopec zaujímavých a dobrých vecí.
Kto zo zahraničných politikov je pre vás idolom (prevažne v oblasti ekonomiky a politiky miezd) ?
Tak toto sa ma ešte nikto nikdy neopýtal. (smiech) No... nemám žiadneho idola politika. Ale jeden človek nás v Pracujúcej chudobe veľmi inšpiruje. Je to paradoxne americký miliardár Nick Hanauer, ktorý v Amerike tiež bojuje za vyššie mzdy a spolu so širokým tímom ekonómov redefinuje ekonomický status quo. Perfektne demaskuje rétoriku a myslenie zamestnávateľov, búra zastarané neoliberálne ekonomické poučky, ktorým mnohí „odborníci“ na Slovensku ešte naivne veria ako deti na Ježiška, a rozčuľuje svojich kolegov miliardárov tým, že chce pre Američanov vyššie mzdy a férovejšie rozdelenie vyprodukovanej hodnoty medzi majiteľov firiem a pracujúcich.
Mali by ste ambíciu založiť vlastný politický subjekt, alebo si myslíte, že ich už na súčasnej politickej scéne máme viac než dosť?
Na Slovensku máme kopec strán, čo sa týka počtu. A spolu s nimi máme vo verejnom živote podľa môjho názoru aj veľký počet sociopatov so silne narcistickými poruchami. Lepšia otázka by bola, či máme na Slovensku dosť strán, ktoré majú akú - takú odbornú kompetenciu v danej oblasti, ktorú chcú riešiť. A či vôbec chcú nejakú oblasť riešiť. Myslím ale nejakú reálnu oblasť, nie hlúposti. Lepšia otázka by bola, či máme dosť strán, ktoré majú členov, ktorým na ľuďoch a spoločnosti naozaj záleží. A čo je pre mňa asi najdôležitejšie, či máme v stranách dosť ľudí, ktorí neprepadli narcizmu, pocitu vlastnej dôležitosti, majú v sebe normálnu ľudskú empatiu a netrpia detskými chorobami ako napríklad elitárstvo. Takých asi veľa nemáme. Politickú stranu neplánujem zakladať, ale ako Pracujúca chudoba plánujeme vydať programový dokument pre civilizované pracovné prostredie, s ktorým chceme ostatné politické strany konfrontovať.
Na internete sú populárne vaše video-blogy, na ktorých hovoríte o ekonomických témach a často o platoch na Slovensku, čo je koniec koncov zrejme filozofia vášho združenia. Pokračovali by ste v tejto internetovej aktivite aj po vstupe do politického spektra?
Na internete v tomto momente odo mňa nájdete skôr viac článkov ako videí, lebo s videami sme začali len nedávno. Ale jasné, určite by som v tom pokračoval. A určite ešte intenzívnejšie, lebo by som všetko nemusel robiť popri nesúvisiacom zamestnaní ako teraz.
Nemyslíte si, že vstupom do tej-ktorej politickej strany by ste prišli o istú dávku objektivity a nestrannosti?
V tomto kontexte sa bojím straty slobody a rozletu. Aj keď viete cez politickú stranu riešiť veci efektívnejšie, lebo máte reálnu politickú moc, fakt sa mi nechce odpovedať na otázky, kto s kým, s kým áno, s kým nie, čo si myslím o preferenciách a čo si myslím o výroku toho alebo hentoho. Lebo to sú väčšinou novinárske otázky. Ale to, že tu máme firmy, v ktorých sa robí aj tri týždne vkuse, lebo zamestnancom nechcú dať dva dni voľna v týždni, ktoré im zo zákona patria, to nezaujíma nikoho. Alebo ani to, že ľudia majú nekonečný problém si pri malých platoch zaopatriť vhodné bývanie a rodinu. Ako občianske združenie máme výhodu v tom, že nie sme tak pod paľbou často nepodstatných otázok, a nezmyselných politických bojov. Každý, kto sa s nami baví, chce riešiť problematiku a nie nezmysly o preferenciách a o tom, kto s kým. Bavia sa s nami všetky politické strany a novinári sa nás pýtajú na platy a zamestnanecké prostredie. To je veľká výhoda toho byť združením a nie stranou.
Politika často rozdeľuje. Vedeli by ste na zmenách napr. v oblasti platov spolupracovať aj so súčasnými politickými predstaviteľmi? (za predpokladu, že by sa ste sa spolu s nimi dostali na pôdu Národnej rady, z jedného z vašich rozhovorov sme postrehli, že ste v určitej línii pracovali aj s Branislavom Ondrušom, štátnym tajomníkom ministra práce Jána Richtera) Mám na mysli hlavne Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré sa tejto problematike venuje bližšie. Koniec koncov vieme, že Ján Richter odobril návrh zákona o platoch v inzerátoch, ktorý vzišiel z vašich radov.
No veď aj teraz s nimi spolupracujeme. Inak by sa nám nepodarilo presadiť zverejňovanie miezd v inzerátoch alebo slobodu hovoriť o vlastnej mzde. Teraz s nimi riešime zrušenie súdnych poplatkov v pracovnoprávnych sporoch. Keď chcete v politike niečo presadiť, musíte sa so všetkými vedieť rozprávať a hľadať podporu pre nápady. Veď to je reálna politická práca a niekedy sa čudujem, že to voliči od strán viac nepožadujú. A áno, najviac sa nám osvedčila spolupráca so štátnym tajomníkom ministerstva práce Braňom Ondrušom, lebo si nechá veci vysvetliť, počúva a dobrý nápad si rád adoptuje, prípadne doplní niečo navyše. Rovnako počúvali ľudia z SNS alebo zo Sme Rodina. A perfektné debaty a brainstorming na tieto témy sa dajú viesť s Mirom Beblavým zo strany Spolu. Takisto sa rozprávame s ľuďmi z Progresívneho Slovenska, z ktorých ide tiež sociálne cítenie a sme v kontakte aj s ľuďmi zo strany Andreja Kisku. S kým si ale viem spoluprácu zatiaľ predstaviť len ťažko, je strana SaS. Ich program ide totiž tak hrubo a brutálne proti zamestnancom, že až nechápem, že je také niečo v 21. storočí a v európskej krajine vôbec možné. Už dokonca aj avizovali, že keď sa dostanú do vlády, mzdy v inzerátoch zrušia.
Čo by bola prvá vec, ktorú by ste urobili , keby ste sa ocitli na ministerstve práce v nejakej riadiacej pozícii?
Kompletne by som prekopal a zásadne sfunkčnil fungovanie Inšpektorátov práce. Urobili by sme z Inšpektorátu inštitúciu, kde sa bude inšpektorom dobre pracovať a na ktorú sa zamestnanci i zamestnávatelia budú s dôverou a radosťou obracať a ktorej sa zamestnávatelia, čo bezohľadne porušujú práva zamestnancov, budú báť.
