Hoci málokto zo Slovákov tuší, o koho ide, naši herci sú na ňu hrdí. Barbore Bobuľovej (31) sa podarilo to, o čom mnohí iba snívajú. Prerazila do sveta filmu a zahrala si s velikánmi, akými sú Franco Nero, Gérard Depardieu či Michele Placido.
„Všetky veľké hviezdy, s ktorými som hrala, sa správali veľmi ľudsky. Napríklad Vanessa Redgrave je výborná herečka, veľa som sa od nej naučila,“ vraví Barbora.
„Vlakárka“
Napriek tomu, že v máji získala v Taliansku filmové ocenenie Donatellov Dávid, zostala skromná, milá a nenápadná. Na Art Film pricestovala vlakom. „Mali sme šťastie, že stál aj v Trenčianskych Tepliciach,“ zavtipkoval prezident festivalu Milan Lasica. Počas festivalu si Barbora odskočila aj za rodičmi do Martina, kam sa inak dostane len na Vianoce, prípadne keď potrebuje zubára, pretože k talianskym dôveru nemá.
Diváčka
Pred 15 rokmi išla so slovenským filmom Vlakári na taliansky festival a teraz prišla ako talianska hviezda na festival do Trenčianskych Teplíc. „Som veľmi rada, že k cenám, ktoré som tento rok začala pomaly zbierať a ukladať na poličku, pribudne aj prvé ocenenie zo Slovenska.“ Cenu Modrý anjel za najlepší herecký výkon v hlavnej úlohe filmu Diváčka si odniesla rovno do Ríma, kam viedli jej kroky hneď po skončení Art Filmu. „Je to istý paradox. Už ani sama neviem, kde som viac doma – či na Slovensku, alebo v Taliansku.“ Nevie si však celkom dobre predstaviť, že by hrala aj na Slovensku. „Na dvoch stoličkách sa sedieť nedá,“ mieni.
Cudzinka
V lete si chce hlavne oddýchnuť, lebo minulý rok pracovala až priveľa. „Budem rada, keď sa ten kolotoč na chvíľu zastaví.“ Niekoľko snímok nakrútila aj pre taliansku televíziu, ale uprednostňuje film. „V televízii sa prijímajú veľké kompromisy, všetko tam beží ako na páse a málo času ostáva na prípravu. Pri filme mám čas na premýšľanie a precítenie postavy.“
Ešte počas štúdia na VŠMU v Bratislave ju kastingová režisérka vybrala do talianskeho televízneho filmu. Tamojších filmárov zjavne očaril jej zjav a začali jej ponúkať ďalšie úlohy. Dala teda zbohom Národnému divadlu i Slovensku a podmanila si talianskych divákov.
Rimanka
V prvých dvoch filmoch si zahrala cudzinku. Tak sa v Ríme zo začiatku aj cítila. „Mesto bolo obrovské a hlučné. Ťažko som si zvykala, ale žijem tam už osem rokov a cítim sa ako doma.“ Taliani ju vraj berú za svoju až príliš. Medzi hercami kamarátov nemá, zato sa však s obľubou stretáva s ľuďmi od filmu, najmä s režisérmi. Po uliciach Ríma sa pohybuje na motorke a už si zvykla aj na „organizovaný chaos“, čo vládne na cestách. „Občas tiež prejdem na červenú, aby som so svojím zmyslom pre poriadok nevyzerala trápne,“ vraví s úsmevom. Slnko, pláže a more zmenili jej melancholickú náladu. „Mám pocit, že Slováci sa oveľa menej usmievajú a sú chladnejší než Taliani.“
