LONDÝN - Orbitálne snímky odhalili dávno vyschnuté riečne korytá na Arabskom polostrove, ktoré môžu zodpovedať biblickým riekam Pišon a Gihon. Objav znovu rozprúdil diskusiu o tom, či príbeh o Rajskej záhrade vychádza zo skutočnej starovekej geografie alebo zostáva len symbolom viery.
Dávno stratené biblické rieky objavené na satelitných snímkach môžu ukazovať na polohu Rajskej záhrady. Po stáročia bola symbolom raja v Biblii a symbolizovala bujný, dokonalý svet, kde sa kedysi prechádzali Adam a Eva. Mnohí ju považovali za mýtus, no znovuobjavené satelitné snímky naznačujú, že príbeh môže mať veľmi reálny geografický základ. Ako píše Daily Mail, séria orbitálnych skenov odhalila staré, dnes už vyschnuté riečne koryto v Saudskej Arábii, ktoré podľa niektorých vedcov zodpovedá biblickému opisu hlavnej rieky Edenu – Pišon.
Kniha Genezis ju opisuje ako raj zavlažovaný jednou riekou, ktorá sa rozdeľovala na štyri: Pišon, Gihon, Tigris a Eufrat. Kým dve posledné menované sú dobre známe, Pišon a Gihon sa až doteraz považovali za stratené. Vyschnuté riečne koryto nazývané Wadi al-Batin sa tiahne od západných vysočín Hidžázu pri Medine severovýchodne až k severnej časti Perzského zálivu pri Kuvajte. Jeho kľukatý tok sa výrazne podobá biblickému opisu Pišonu, ktorý podľa Genezis „obteká celú krajinu Chavila, kde je zlato a zlato tej krajiny je dobré, je tam aj bdélium a ónyxový kameň.“ Moderné satelitné snímky zdokumentovali deltu Wadi al-Batin pri zálive, kde duny a preliačiny naznačujú niekdajšiu mohutnosť rieky.
Záujem o krajinu stratenú tisíce rokov
Túto teóriu dopĺňa iránska rieka Karun. Je to kľukatiaca sa vodná tepna pretekajúca pohorím Zagros, ktorá by mohla zodpovedať rieke Gihon. Hebrejské slovo „sabab“, v preklade obchádzať alebo krútiť sa, výstižne opisuje meandre rieky Karun. Historicky pretekala územím Kassitov, ktoré niektorí vedci stotožňujú s krajinou Kúš spomínanou v Genezis. Objav Wadi al-Batin ako možného riečneho koryta Edenu siaha do začiatku 90. rokov, keď geológ z Bostonskej univerzity Farouk El-Baz, pozoroval radarové snímky z raketoplánu NASA Endeavour. Tento mesiac boli opätovne analyzované na portáli Patheos, čo znovu oživilo záujem o krajinu stratenú tisíce rokov. Údaje odhalili fosilizovanú rieku širokú až takmer päť kilometrov, aktívnu počas vlhšieho obdobia holocénu, ktorá vyschla medzi rokmi 2000 až 3500 pred Kristom v dôsledku klimatických zmien.
„Tieto satelitné snímky nám poskytujú okno do krajín, ktoré zmizli počas tisícročí,“ uviedol Dr. El-Baz. „Dnes dokážeme sledovať rieky, ktoré kedysi formovali ľudské osídlenie a možno dokonca inšpirovali staroveké biblické príbehy.“ Súlad týchto riek s biblickým textom je pozoruhodný. Spolu s Tigrisom a Eufratom by sa Wadi al-Batin a Karun zbiehali do Perzského zálivu a vytvárali úrodnú kolísku civilizácie. Biblický archeológ James A. Sauer uviedol, že charakteristiky vyschnutého koryta najlepšie zodpovedajú opisu rieky Pišon, ale zdráha sa označiť to za dôkaz samotnej existencie Edenu. Podľa archeológa Jurisa Zarinsa korešpondujú satelitné snímky starých riečnych korýt pri Perzskom zálive s opisom v Genezis.
Environmentálne údaje túto teóriu podporujú
Táto skutočnosť naznačuje, že príbeh o Edene môže odrážať skutočnú starovekú geografiu, aj keď jeho duchovné prvky zostávajú predmetom výkladu. Environmentálne údaje túto teóriu podporujú a ukazujú, ako sa Arábia po poslednej dobe ľadovej postupne vysušila a stúpajúca hladina morí zaplavila časti delty Edenu. Nie všetci vedci však súhlasia. Niektorí tvrdia, že krajina Kúš môže odkazovať na oblasti v Afrike, čo by spájalo rieku Gihon s Nílom. Iní upozorňujú, že biblické texty spájajú duchovnú alegóriu s historickou pamäťou, a preto je presné geografické mapovanie špekulatívne. Napriek sporom tento objav znovu oživil záujem o geografiu Genezis. Satelitné mapy Úrodného polmesiaca vrátane trasy Wadi al-Batin odhaľujú krajinu, ktorá kedysi podporovala rané ľudské osídlenie.
A čo vývoj raného človeka?
Tok starých riek sa zhoduje s archeologickými dôkazmi o prvých poľnohospodárskych komunitách a obchodných sieťach, čo ponúka fascinujúci pohľad na predpotopný svet opísaný v biblických textoch. O polohe Rajskej záhrady existuje veľa teórií, pričom nedávny prieskum ju posúva do Afriky. Chemický inžinier Mahmood Jawaid z Texasu tvrdí, že Eden sa nachádzal v oblasti Bahir Dar, čiže úrodnom regióne severozápadnej Etiópie pri južnom konci jazera Tana, kde pramení Modrý Níl. Svoj výskum založil na dôkladnom čítaní Biblie a Koránu, pričom analyzoval opisy Adama a Evy, riek a samotnej záhrady. Štúdia z roku 2025, ktorá zatiaľ neprešla odbornou recenziou, uvádza, že Modrý Níl by mohol zodpovedať biblickému Gihonu. Odtoky jazera Tana sa rozdeľujú do viacerých vodných tokov, čo by mohlo vytvárať štyri rieky opísané v Genezis.
Do tejto teórie zapadá aj vývoj raného človeka. Podľa nej sa Adam mohol vyvinúť z druhu Homo habilis alebo z neskorej formy australopiteka vo Východoafrickej priekopovej prepadline pri Olduvaiskej rokline, čo je oblasť považovaná za kolísku ľudstva. Odtiaľ mohli byť Adam a Eva umiestnení do vysočín pri Bahir Dare, čiže raja vo vyššej nadmorskej výške a následne zostúpiť do priekopovej prepadliny, ako to Korán opisuje slovom „habata“. Región sa nachádza približne 1 800 metrov nad morom a vyznačuje sa bujnou vegetáciou, bohatou faunou a tokom Modrého Nílu. Toto všetko sú znaky, ktoré zodpovedajú biblickému opisu riek Edenu a aj koránskej predstave záhrady na Zemi.
