USA - Keď sa ľudia ocitnú tvárou v tvár smrti, často sa vracajú k zásadným rozhodnutiam svojho života. Premýšľajú nad tým, čo urobili správne, čo zanedbali a čo by dnes spravili inak. Paliatívna sestra Bronnie Warová, ktorá sa roky stará o ľudí v posledných týždňoch ich života, tvrdí, že napriek rozdielnym osudom sa na smrteľnej posteli opakuje niekoľko rovnakých výčitiek.
Warová hovorí, že nikdy nepodceňuje schopnosť človeka rásť a meniť sa – aj na úplnom konci. Umierajúci pacienti si podľa nej prechádzajú typickými fázami emócií: popieraním, strachom, hnevom, ľútosťou, ďalším popieraním a napokon prijatím. Práve v tejto fáze často prichádza bilancia života, píše na svojom portáli Unilad. Počas rokov práce si všimla, že päť tém sa v rozhovoroch s pacientmi objavuje opakovane – bez ohľadu na vek, pohlavie či spoločenské postavenie.
1. Neboli verní sami sebe
Najčastejšou ľútosťou bolo priznanie: „Kiežby som mal odvahu žiť život podľa seba, nie podľa očakávaní iných.“ Mnohí ľudia sa počas života prispôsobujú želaniam rodiny, spoločenským tlakom či kariérnym očakávaniam a vlastné sny odsúvajú na vedľajšiu koľaj. Až na sklonku života si podľa Warovej naplno uvedomia, koľko túžob zostalo nenaplnených.
„Keď si ľudia uvedomia, že ich život sa končí, je pre nich bolestne jasné, koľko snov nikdy nezrealizovali. Väčšina z nich nešla za ani polovicou toho, po čom túžila, a zomierali s vedomím, že to bolo dôsledkom ich vlastných rozhodnutí – alebo nerozhodnutí,“ uviedla sestra.
2. Pracovali príliš veľa
Druhá najčastejšia výčitka znie: „Kiežby som nepracoval tak tvrdo.“ Podľa Warovej sa tento pocit objavoval najmä u mužov. Mnohí z nich ľutovali, že pre prácu prišli o detstvo svojich detí aj o blízkosť partneriek. „Každý muž, o ktorého som sa starala, hlboko ľutoval, že strávil takú veľkú časť života v pracovnom kolotoči. Uvedomili si, že za to zaplatili rodinnými vzťahmi, ktoré sa už nedali vrátiť,“ povedala.
3. Nevyjadrili svoje pocity
Treťou častou ľútosťou bolo potláčanie emócií. Mnohí pacienti sa jej priznali: „Kiežby som mal odvahu vyjadriť svoje pocity.“ Snaha vyhnúť sa konfliktom a „udržať pokoj“ často viedla k vnútornému hnevu, nespokojnosti a pocitu nenaplnenia. „Ľudia potláčali svoje emócie, aby sa vyhli problémom s okolím. Výsledkom bol priemerný život, v ktorom sa nikdy nestali tým, kým mohli byť. Mnohí si so sebou niesli zatrpknutosť a nevyriešené krivdy, ktoré sa neraz prejavili aj na ich zdraví,“ vysvetlila Warová.
4. Stratili kontakt s priateľmi
Ďalšou opakujúcou sa ľútosťou bolo zanedbanie priateľstiev. Umierajúci ľudia často hovorili: „Kiežby som zostal v kontakte so svojimi priateľmi.“ Každodenné povinnosti, práca a starosti spôsobili, že mnohé vzťahy časom vyšumeli. Až na konci života si ľudia naplno uvedomili ich hodnotu. „Mnohí si význam starých priateľstiev uvedomili až v posledných týždňoch života. Často už nebolo možné ich znova nájsť. Ľudia ľutovali, že priateľstvám nevenovali čas a energiu, ktorú si zaslúžili. Keď človek umiera, chýbajú mu priatelia,“ dodala.
5. Nedovolili si byť šťastní
Posledná, no veľmi častá ľútosť znela: „Kiežby som si dovolil byť šťastnejší.“ Mnohí ľudia si až na smrteľnej posteli uvedomili, že zostávali uväznení v starých vzorcoch správania, zo strachu zo zmeny a zo zóny pohodlia. „Mnohí si až na konci uvedomili, že šťastie je voľba. Zo strachu predstierali spokojnosť – pred okolím aj pred sebou samými. Vnútri však túžili po smiechu, ľahkosti a radosti zo života,“ opísala Warová. Na záver má sestra, ktorá sprevádzala stovky ľudí na konci ich cesty, jasný odkaz pre tých, ktorí ešte majú čas: „Život je voľba. Je to váš život. Vyberajte si vedome, múdro a úprimne. Vyberajte si šťastie.“
