PRAHA - Židovské dievča Viera Kohnová si písala v rokoch 1941 až 1942 denník, v ktorom detskými očami zachytila posledné mesiace života židovských obyvateľov Plzne pred transportom do nacistických koncentračných a vyhladzovacích táborov. Denníček, ktorý si písala šesť mesiacov a ktorý vyšiel knižne v roku 2006, býva prirovnávaný k denníku Anny Frankovej.
Ako vzácnu spomienku ho najprv prechovávala Mária Kalivodová, známa rodiny Kohnových, ktorá denník odovzdala farárovi Miroslavovi Matoušovi v 60. rokoch minulého storočia. Ten potom zápisky poskytol nakladateľom. Tento týždeň bola v Plzni odhalená pamätná doska venovaná dievčaťu, ktoré s celou rodinou nakoniec zahynulo v gete Izbica na území dnešného Poľska.
Viera Kohnová sa narodila 26. júna 1929 v Plzni. Jej otec Otakar bol úradník plzenskej továrne Gustav Teller na železný a kovový tovar. So ženou Melániou mali dve dcéry - staršiu Hanu (9. januára 1924) a Vieru. S príchodom nacistov začínala rodina pociťovať protižidovské nariadenia na vlastnej koži. Viera si denník začala písať v auguste 1941 ako dvanásťročná. V tom čase už nemohla chodiť do školy, ale vzdelávala sa súkromne. Na deväťdesiatich stránkach detailne zachytila dianie okolo seba vrátane príprav do terezínskeho transportu. Spočiatku boli zápisky plné radosti a zážitkov, postupne boli stále pochmúrnejšie. Dievčina, ktorá vo voľnom čase pomáhala na miestnom rabináte, už ku koncu písala o smútku okolo seba a o blížiacich sa transportoch.
Pred transportom do Terezína sa rodina išla rozlúčiť do Dobríve s kamarátkou Vierkinej mamy z detstva Máriou Kalivodovou. U nej ukryli denníček, ktorý dievča takmer symbolicky dopísalo 15. januára 1942 do poslednej strany, na ktorej stálo: "U nás je stále smutno. Musíme sa všetci baliť.... Ako mi bude po tebe, denníček môj smutno! Keď som v auguste po skúškach začala písať svoje zážitky, nemyslela som si, že takto smutne skončím.“
Kohnovci sa museli potom presunúť do plzenskej sokolovne, kde boli internovaní účastníci transportu. Priamo z Plzne odišlo v januári 1942 v troch transportoch označených R, S, a T celkovo 613 židovských mužov, žien a detí. Konca vojny sa dožilo 209 z nich. "Vierka odišla transportom S, v ktorom boli aj niektoré jej kamarátky i učiteľ Ehrlich, ktorý deti tajne učil, keď už nemohli chodiť do školy," uviedol historik Jiří Sankot, ktorý pátral po osudoch dievčaťa.
Do Terezína odišla rodina 22. januára 1942. Posledná zmienka o tom, že sú Viera a jej príbuzní nažive, pochádza z 11. marca 1942. Z Terezína pokračovali transportom do geta v Izbici, kde celá rodina zahynula. Podľa historikov boli všetci pravdepodobne zastrelení. Izbica bola pre väčšinu prichádzajúcich len prechodnou stanicou, odkiaľ boli deportovaní do vyhladzovacích táborov Belzec a Sobibor, ktoré boli spoločne s Treblinkou zriadené v rámci akcie Reinhard. Rodinu Kohnových pripomínajú od roku 2019 v dlažbe pred ich bývalým domom na Koperníkovej ulici tzv. Stolpersteine, kamene zmiznutých.
Existuje aj niekoľko ďalších podobných denníkov. Ten najznámejší napísalo židovské dievča pôvodom z Nemecka Anna Franková, ktorá ho začala písať ako trinásťročná v úkryte v Amsterdame. O necelé tri roky neskôr, v marci 1945, zahynula v koncentračnom tábore Bergen-Belsen. V rovnakom tábore a v rovnakom roku ako Franková zahynula aj francúzska židovka Hélene Berrová, ktorá si začala denník písať v roku 1942. Denníky si písali počas vojny aj židovský chlapec z Prahy Petr Ginz (1928-1944) alebo leningradská školáčka Táňa Savičevová (1930-1944) .