WASHINGTON - Podľa historikov existovalo v dejinách niekoľko otrokárskych spoločností, ako staroveké Grécko a Egypt, rímska ríša alebo arabský svet. Otroctvo však nikdy nenadobudlo takých rozmerov, aké vyvolal obchod s africkými otrokmi v Amerike po príchode Španielov, Portugalcov a ďalších Európanov. V USA sa otroctvo stalo jednou z rozbušiek občianskej vojny a jeho definitívny zákaz priniesol až 13. dodatok ústavy, ktorý sa súčasťou základného zákona stal pred 150 rokmi, 18. decembra 1865.
Do roku 1865 americká ústava otroctvo neriešila, ale vďaka 10. dodatku z roku 1790 sa mohli niektoré štáty riadiť vlastnými otrokárskymi kódexami. Od roku 1808 začal platiť zákaz dovozu otrokov, z ktorých prví dorazili z Afriky na územie USA v roku 1619. Na juhu, hlavne v súvislosti s rozvojom pestovania bavlny na začiatku 19. storočia, sa vša otrokárstvo rozvíjalo a stalo sa základom poľnohospodárskeho sektora. Stále viac ľudí, hlavne na severe krajiny, si však uvedomovalo, že otroctvo je neudržateľné a na sile získavalo abolicionistické hnutie. Jeho najznámejším predstaviteľom bol John Brown, ktorý kvôli tomu skončil na šibenici. Ďalšie vzbury organizovali samotní otroci.
Na politickej scéne bola existenia otrokov predmetom sporov už od konca 18. storočia kvôli posúvaniu hranice oddeľujúcej otrokársky juh od severu. Problém eskaloval po tom, čo bol na jeseň 1861 zvolený za prezidenta republikán Abraham Lincoln. Ten vydal v septembri 1862 predbežné Prehlásenie o zrovnoprávnení otrokov vyhlasujúce, že od 1. januára 1863 budú všetci otroci v Konfederovaných štátoch alebo oblastiach doteraz aktívne zapojených do vzbury "naďalej a po všetky časy slobodní". V tom čase už zúrila občianska vojna, počas ktorej sa trinásť južných štátov (Konfederácia) postupne odtrhlo od USA.
V predvečer občianskej vojny, ktorá skončila v apríli 1865 víťazstvom Únie, žili na území USA štyri milióny otrokov a Lincolnovo vyhlásenie sa taktiež stalo signálom k náboru černochov do armády Únie, kde ich slúžilo viac ako 180-tisíc (pätina z toho zahynula). Právnej slobody sa otroci dočkali v decembri 1865, kedy sa trinásty dodatok o zákaze otroctva stal súčasťou ústavy; štát Mississippi ho ratifikoval až v roku 1995. Koniec otroctva niesli mnohí Južania nevôľou a odpor vyvolávalo aj správanie štátov víťaznej Únie k porazenej Konfederácii. V tejto napätej dobe napríklad vznikla neslávne známa rasistická organizácia Ku Klux Klan.
Obchod s otrokmi cez Atlantický oceán predstavoval jednu z najväčších násilných migrácií v dejiných. Počas tisícov rokov trvania novodobého otrokárstsva bolo podľa údajov OSN pre výchovu, vedu a kultúru (UNESCO) z Afriky násilím vyvezených 24 miliónov ľudí. V Afrike žilo v polovici 19. storočia sto miliónov ľudí, počítačový model ale preukázal, že nebyť otroctva, mohlo v Afrike v tom čase žiť dvojnásobné množstvo ľudí. Obchod s otrokmi spočiatku kontrolovali Portugalci, ktorí väčšinu otrokov predávali v Európe a na ostrovoch v Atlantiku. Od polovice 16. storočia sa stala hlavným odbytiskom otrokov Amerika. Za najväčších obchodníkov s otrokmi sú považované európske koloniálne mocnosti: Briti, Portugalci, Francúzi a Holanďania. Najväčším trhom sa postupne stala Brazília, kde sa predala tretina všetkých otrokov mieriacich do Ameriky. V rámci "trojstrannej prepravy" putovali z Európy do Afriky šperky a zlato, z Afriky do Ameriky otroci a z Ameriky sa do Európy vracali komodity ako cukor, káva, bavlna či tabak.
Vplyv abolicionizmu viedol postupne k zákazu otroctva. V roku 1833 ho zrušila ako prvá veľmoc definitívne Británia, v roku 1848 zrušila otroctvo vo svojich dŕžavách Francúzsko, v roku 1863 Holandsko a v roku 1888 aj Brazília. Časť oslobodených otrokov stála v roku 1847 pri vzniku Libérie, ktorá sa stala prvou nezávislou republikou v Afrike. Až v roku 1980 zrušila otroctvo Mauretánia, tento smutný jav však prežíva v mnohých krajinách dodnes. .
