Kniha Rezu Aslana je jedinečná práve vďaka jeho nekonvenčnému pohľadu na historický význam Mesiáša. Závery, ku ktorým dospel, majú korene v dobe, v ktorej Ježiš Nazaretský žil.
Kristus ako Pavlov výtvor v priebehu dvoch tisícročí vytlačil historickú osobnosť Ježiša kamsi do úzadia. Horlivý revolucionár, ktorý putoval Galileou a zhromaždil okolo seba armádu učeníkov s cieľom založiť na zemi Božie kráľovstvo, charizmatický kazateľ, ktorý sa vzoprel predstaveným židovskej náboženskej obce so sídlom v jeruzalemskom chráme, radikálny židovský nacionalista, ktorý bojoval proti rímskej okupácii a svoj boj prehral, takmer upadol do zabudnutia.
Aslan sa preto rozhodol priniesť čitateľovi čo najvernejší potrét Krista, v ktorom porovnáva poznatky o Ježišovi z evanjelií s historickými zdrojmi a skúma dôvody, prečo raná cirkev uprednostnila obraz Ježiša ako mierumilovného dušpastiera pred predstavou politicky uvedomelého revolucionára.
Zelóta poskytuje celkom nový pohľad na ústrednú postavu jedného z najvýznamnejších príbehov západnej civilizácie a zároveň potvrdzuje, že život a misia Ježiša Nazaretského priniesli ľudstvu skutočne radikálne zmeny. Výsledkom autorových úvah je elegantne napísaný životopis, ktorý čitateľa núti zamyslieť sa a číta sa ako šťavnatý román s rýchlym spádom. Kniha prináša nezvyčajne pútavý portrét človeka, doby, v ktorej žil, a zrodu nového náboženstva.
Úryvok knihy:
Autorská poznámka
Keď som mal pätnásť rokov, objavil som Ježiša.
Letné prázdniny po druhom ročníku na strednej som strávil v evanjelickom mládežníckom tábore v severnej Kalifornii, v lesnatom kraji, pod nekonečne šírym modrým nebom, kde má mladý človek dostatok času a pokoja a kde sa mu zo všetkých strán prihovárajú vľúdnym, ústretovým tónom, takže si nemôže pomôcť. Počuje hlas Boží. Na brehoch umelých jazier a pod korunami majestátnych borovíc sme s kamarátmi vyspevovali, hrali sme sa rôzne hry, jeden druhému sa zverovali s tajomstvami a plnými dúškami sme si vychutnávali slobodu a utíšenie od zhonu, ktorý sme zažívali doma a v škole. Po večeroch sme sa schádzali v spoločenskej miestnosti osvetlenej kozubom. Práve tu, v samom jadre tábora, som si vypočul pozoruhodný príbeh, ktorý mi navždy zmenil život.
Dozvedel som sa, že pred dvetisíc rokmi kdesi v starovekej krajine známej ako Galilea prišiel na svet Boh neba i zeme, a to v podobe bezbranného dieťaťa. Vyrástol z neho muž, na ktorom nebolo viny. Z muža sa stal Kristus, Spasiteľ ľudstva. Prostredníctvom slov a zázrakov sa staval na odpor Židom, ktorí sa považovali za Bohom vyvolený národ, a oni ho za to dali pribiť na kríž.
Kristus sa krutej smrti mohol vyhnúť, no on sa slobodne rozhodol umrieť. Podstatou celého príbehu bola práve smrť na kríži, pretože táto obeta z nás sňala ťarchu hriechu. To však nie je všetko. Príbeh sa ešte neskončil, pretože ten muž o tri dni vo svojom božskom majestáte vstal z mŕtvych, a tak každý, kto v neho verí a prijme ho do svojho srdca, nikdy nezomrie a bude žiť naveky.
Vyrastal som v rodinnom prostredí, ktoré bolo zmesou vlažných moslimov a presvedčených ateistov, a nič ohromujúcejšie, ako bolo spomínané rozprávanie v tábore, som v živote nepočul. K Bohu ma dovtedy nič iné natoľko intenzívne a osobné neťahalo. V rodnom Iráne som bol moslimom asi tak, ako som bol Peržanom. Moje náboženské presvedčenie a etnická príslušnosť šli ruka v ruke. Viera bola pre mňa niečo všadeprítomné a bežné, čosi samozrejmé, a zanedbateľné, podobne ako v prípade mnohých iných ľudí, ktorí sa narodili v prostredí založenom na určitej náboženskej tradícii. Naša rodina musela pre iránsku revolúciu opustiť vlasť a od toho dňa bolo u nás doma náboženstvo všeobecne, a zvlášť islam, úplné tabu. Slovom „islam“ sme skratkovite označovali všetko, čoho sme sa museli vzdať v prospech mullov, ktorí vtedy v Iráne vládli. Mama sa stále modlievala, keď nebola na očiach, a niekde v šatníku či v zásuvke sa nám aj vtedy povaľoval výtlačok Koránu, možno aj dva, no okrem toho neostalo v našich životoch po Bohu ani známky.
Mne to celkom vyhovovalo. Americká spoločnosť v osemde-siatych rokoch koniec koncov vnímala moslimov ako ľudí z inej planéty. Moja viera bola ako jazva, do očí bijúci symbol inakosti, ktorý treba držať v tajnosti.
Pokiaľ ide o Ježiša, Amerika ním priam žila. Stal sa ústrednou postavou drámy celého národa. Po prijatí Ježiša do svojho srdca som sa cítil ako pravý Američan a nič lepšie som pre to urobiť ani nemohol. Tým však nechcem povedať, že som konvertoval z vypočítavosti. Práve naopak, za novonájdenú vieru som horlil telom i dušou. Zoznámil som sa s Ježišom, ktorý mi nebol, ako sa vraví, len „Pánom a Spasiteľom“, ale najmä najlepším priateľom, niekým, s kým môžem nadviazať hlboký osobný vzťah. Ako tínedžer som sa snažil pochopiť nepreniknuteľné záhady sveta, s ktorým som sa len prednedávnom začal hlbšie oboznamovať, a takéto pozvanie som skrátka nemohol odmietnuť.
Hneď po návrate z tábora som začal šíriť dobrú zvesť o Ježišovi Kristovi medzi priateľmi i v kruhu rodiny, medzi susedmi i spolužiakmi, medzi ľuďmi, s ktorými som sa práve zoznámil, a aj medzi okoloidúcimi na ulici. Rozprával som o nej ľuďom, ktorí si ju radi vypočuli, i ľuďom, ktorí mi vzápätí škaredo odvrkli. Počas boja o záchranu duší celého sveta sa mi však prihodilo čosi, čo som vôbec nečakal. Vyzbrojoval som sa štúdiom Biblie, aby som dokázal odolávať pochybnostiam neveriacich, no čím viac som čítal, tým väčšiu priepasť som vnímal medzi Ježišom z evanjelií a Ježišom ako historickou osobnosťou – inak povedané, priepasť medzi Ježišom Kristom a Ježišom Nazaretským. Na vysokej škole som začal študovať dejiny náboženstiev a počiatočné rozpaky čoskoro prerástli v oprávnené pochybnosti.
Základným kameňom evanjelickej viery, súdiac z toho, čo ma učili, je bezvýhradné presvedčenie, že každé slovo, ktoré v Biblii nájdeme, je inšpirované Bohom, pravdivé a do bodky neomylné. Keď som si uvedomil, že toto presvedčenie je očividne a nepochybne nesprávne, že Biblia je presýtená do oči bijúcimi omylmi a zjavnými protirečeniami – čo sa od dokumentu, na ktorom v priebehu tisícročí pracovali stovky rúk rozličných autorov, dá aj očakávať –, zavládol vo mne zmätok, podkopalo mi to duchovný základ, akoby mi niekto preťal korene. Reagoval som tak ako mnoho iných ľudí v podobnej situácii – v hneve som vieru na celej čiare zavrhol, akoby šlo o draho zaplatenú návnadu, ktorú som zhltol aj s navijakom. Nato som sa začal opätovne zamýšľať nad vierou a kultúrou svojich predkov a ako dospelý človek som k nim mal zrazu oveľa bližšie než v časoch detstva. Môj vzťah k nim bol oveľa dôvernejší, ako keď človek po dlhých rokoch odlúčenia opäť nadviaže staré priateľstvo.
Celý čas som študoval religionistiku a zahĺbil som sa do Biblie, tentoraz nie ako nadovšetko oddaný veriaci, ale ako vedec hladný po vedomostiach. Nezväzovalo ma viac presvedčenie, že všetky príbehy, na ktoré v texte narazím, sa stali do slova a do písmena tak, ako sú zapísané, a tak som v texte odhalil pravdu, ktorá dávala oveľa väčší zmysel, pravdu, ktorá bola zámerne odtrhnutá od histórie a od všetkého, čo s ňou nevyhnutne súviselo. Iróniou je, že čím viac som sa dozvedel o živote Ježiša ako historickej osobnosti, o pohnutých časoch, v ktorých žil, a o krutosti rímskej nadvlády, ktorej sa staval na odpor, tým viac ma táto osobnosť fascinovala. Popravde, Ježiš, židovský roľník a revolucionár, ktorý sa vzoprel nadvláde najsilnejšej imperiálnej veľmoci v dejinách a ktorý svoj boj prehral, sa pre mňa stal oveľa skutočnejší než nadpozemská bytosť a samotár, akého som spoznal v cirkevnom spoločenstve.
Dnes môžem s pokojným svedomím povedať, že v priebehu dvoch desaťročí striktne vedeckého štúdia pôvodu kresťanstva sa zo mňa stal oveľa oddanejší učeník Ježiša Nazaretského než učeník Ježiša Krista, ktorým som kedysi býval. Dúfam, že táto kniha bude šíriť dobrú novinu o historickom Ježišovi s rovnakou vervou, s akou som svojho času šíril dobrú zvesť o Kristovi.
Skôr než sa pustíme do výskumu, musíme si ujasniť niekoľko okolností. Proti každému široko zdokladovanému, vedecky podloženému a všeobecne uznávanému vedeckému tvrdeniu o Ježišovi ako historickej osobnosti existuje rovnako obsiahlo zdokladovaný, vedecky podložený a rovnako uznávaný protiargument. S cieľom ušetriť čitateľa niekoľko storočí ťahajúcej sa rozpravy o živote a účinkovaní Ježiša Nazaretského som svoje rozprávanie vystaval na argumentoch, ktoré sú podľa môjho názoru historicky najpresnejšie a najrozumnejšie. Vychádzam pritom z dvoch desaťročí vlastného vedeckého výskumu Nového zákona a ranokresťanských dejín. Pre dobro čitateľov, ktorých spomínaná rozprava zaujíma, som vo výskume prísne dbal na detaily a všade, kde to bolo možné, som k vlastnej interpretácii pridal aj argumenty, ktoré sú v rozpore s mojimi tvrdeniami. Čitateľ ich nájde v rozsiahlom poznámkovom aparáte v závere knihy.
Všetky grécke preklady pasáží z Nového zákona pochádzajú z môjho pera (sčasti mi pomáhali moji priatelia Liddell a Scott). V zriedkavých prípadoch, keď novozákonný text neprekladám ja, vychádzam z oficiálneho prekladu, z vydania New Revised Standard Version of the Bible. Všetky pasáže napísané v hebrejčine a aramejčine preložil
Dr. Ian C. Werrett, docent religionistiky na Univerzite sv. Martina.
V celom texte označujem tzv. prameň logií – prameň unikátny a charakteristický evanjeliám podľa Matúša a Lukáša – (Mt | Lk), pričom poradie zdrojov označuje evanjelium, z ktorého čerpám takmer doslovne. Čitateľovi neujde, že pri náčrte Ježišovho životného príbehu sa primárne spolieham na Evanjelium podľa Marka a spomínaný prameň logií (známy aj ako prameň Q, zoznam Ježišových výrokov), pretože uvedené pramene sú najstaršie a teda aj najspoľahlivejšie dostupné zdroje o živote tohto Nazaretčana. Rozhodol som sa, že v procese skúmania nebudem hlbšie načierať do tzv. gnostických evanjelií. Aj keď by nám tieto texty mohli v značnej miere pomôcť zmapovať široké spektrum názorov najstaršej kresťanskej komunity na to, kto Ježiš bol a čo hlásal, do problematiky, týkajúcej sa Ježiša ako historickej osobnosti, veľa svetla nevnášajú.
A hoci vo svete vládne takmer jednohlasné presvedčenie, azda s výnimkou Evanjelia podľa Lukáša a Skutkov apoštolov, že evanjeliá nenapísali ľudia, podľa ktorých sa tieto texty nazývajú, z praktických dôvodov a pre lepšiu zrozumiteľnosť sa budem odvolávať na autorov jednotlivých evanjelií prostredníctvom zaužívaných mien tak, ako ich poznáme.
Pripomeniem ešte, že v celom texte používam vedecké označenie letopočtov – „n. l.“ (nášho letopočtu), namiesto „po Kr.“ a „pred n. l.“ (namiesto skratky „pred Kr.“). Vedecké stanovisko zastávam aj pri odvolávaní sa na Starý zákon – používam termín „hebrejská Biblia“.
-reklamná správa-
