Autorka románov Mal to byť pekný život (EvitaPress 2009), Židovka (Ikar 2010) a Cudzia krv (Ikar 2011), o ktoré je záujem aj v zahraničí. Rodáčka z Radošiny (1975) absolvovala žurnalistiku na FF UK v Bratislave, pôsobila vo viacerých slovenských médiách, ako prekladateľka, manažérka amerických i slovenských firiem. Na decembrovej Ikariáde prebrala Platinovú knihu za mimoriadne úspešný predaj knihy Židovka.
Ako ste prijali svoj autorský úspech na Slovensku?
Som vďačná ľuďom, ktorí čítajú moje romány v čase, keď sa kniha stáva luxusom. Ak by sa im nepáčili, komerčný úspech by sa nikdy nedostavil. Pochvala je pre mňa ako šibnutie čarovným prútikom.
Nepokúšate sa presadiť aj na zahraničnom trhu?
Moja prvá kniha Mal to byť pekný život je preložená do angličtiny a predáva sa aj ako e-kniha na amazon.com. Židovka sa prekladá a vďaka neutíchajúcemu sneniu hlavnej hrdinky Sofie Maniševičovej si pomaly vyberáme amerického režiséra na sfilmovanie. Vidíme sa v Hollywoode na udeľovaní Oskarov. Ak to niekomu pripadá uletené, nech! Sny sú predsa na to, aby sa snívali. O Cudzej krvi rokujem s českým vydavateľom a myslím, že sa niečo črtá aj v Srbsku. Zahraničné vydania mojich kníh môžu byť dobrým predpokladom na úspech, ale svet na tom nestojí a hlavne nepadá.
Žijete medzi New Yorkom, Bratislavou a Radošinou. Kde ste vlastne doma?
Tak trochu všade. V Radošine som sa narodila, vyrastala a jednoznačne som tam doma. V Bratislave a New Yorku som žila dosť dlho na to, aby ma obe mestá prijali za svoju, našla som si priateľov, zázemie, zákutia, ktoré zbožňujem. Všetky tri miesta sú jedinečné, dobre sa v nich cítim a dúfam, že v nich nikdy nebudem len turistom.
V New Yorku ste žili takmer desať rokov (2002 – 2011), vlani v októbri ste sa presťahovali do Bratislavy. Prečo?
Predtým sme sem chodili s deťmi len cez leto a po návrate sa mi vždy zdala tráva na Slovensku zelenšia. Tak som si povedala, že si splním jeden zo snov, prenajmem si v Bratislave byt a vyskúšam si naplno život doma, aby som zistila, kde je mne i mojim deťom lepšie.
Deti neprotestovali?
Nespálila som mosty. V septembri sedemročná Sarinka nastúpila v New Yorku do druhej triedy súkromnej školy a o rok v septembri sa do nej môže vrátiť. Teraz chodí do slovenskej školy v Bratislave. Trochu jej chýbajú kamarátky, má pocit, že má viac úloh a je to tu prísnejšie. Zvyká si podobne ako päťročný Mark, ktorý chodí do slovenskej škôlky a veľmi sa mu v nej páči. Čo je najdôležitejšie – v Radošine žijú moji rodičia a sú veľmi šťastní, že môžu byť skoro každý víkend s vnúčatami. Konečne sme naozaj ako rodina.
So slovenčinou nemali deti problémy?
Som veľmi pyšná, že som dokázala deti vychovať bilingválne a nemajú v slovenčine anglický akcent. Angličtina je ich prvý jazyk.
Čo im čítate na dobrú noc?
Anglické rozprávky si vymýšľam. Sarinke o princeznách, Markovi o dinosauroch, ale teraz najradšej počúvajú príbehy o tom, ako boli bábätká. Po slovensky si čítame Čin čin, najnovšie vydanie, a rozprávky o vílach a drakoch.
Ste stredná z troch sestier a tvrdíte, že ste od malička chceli písať.
Išlo to celkom klasicky: od slohových prác, cez školské časopisy, okresné noviny, po žurnalistiku, prax v médiách až ku knižkám. Sama som zvedavá ako moja cesta bude ďalej pokračovať. Teším sa na zajtrajšok.
Celý rozhovor s Andreou CODDINGTON si prečítate v Knižnej revue 2
(25. januára)
