ROZHOVOR s prvým Slovákom prijatým na hereckú školu v New Yorku, ktorú študovali Angelina Jolie či Marilyn Monroe

Prečo ste sa rozhodli práve pre muzikálové herectvo? 
K herectvu a spevu som mal blízko od malička, preto ma aj rodičia zapísali na Základnú umeleckú školu na hudobný a literárno-dramatický odbor. Potom ma oslovili pedagógovia zo Súkromného konzervatória v Nitre, ktorým sa páčilo moje vystúpenie na Muzikálovom festivale Jozefa Bednárika v Brusne, a spýtali sa ma, či by som nechcel študovať na ich škole. Skúšal som totiž rôzne žánre: balet, spev, činohru, operu... A potom som prvýkrát v živote videl muzikál – Na skle maľované v Mestskom divadle v Žiline – a uvedomil som si, že toto je to, čo by som chcel v živote robiť. Šanca študovať Hudobno-dramatické umenie na konzervatóriu bola teda super príležitosť.

Má niekto z vašich príbuzných a rodiny spevácky, hudobný, či herecký talent?
Stará mama hrala v ochotníckom divadle,  starý otec hral na lesný roh v dychovke, moja mama spievala v zbore a moja krstná mama hrala na organe v kostole. Takže väčšina z nich talent určite má, no nikto z nich sa umeniu profesionálne nevenoval.

Hovorí sa, že talent je len desať percent úspechu, zvyšných deväťdesiat percent spočíva v úsilí a vytrvalosti. Vnímate to tak aj vy?
Pamätám si ako som pred zápisom do školy v Londýne sedel na lavičke s kufrom a mal som pocit, že to nezvládnem, že mi už teraz chýba rodina a zázemie. Deväťdesiatosem percent mojich spolužiakov boli Briti, takže som sa ani nemal s kým poradiť. Naši profesori sa snažili pripraviť nás na tvrdé podmienky v divadelnom priemysle. Bál som sa, no hovoril som si, že keď už som dostal takú príležitosť, tento risk podstúpim. 

Veľmi mi pomohlo, že hneď v prvom ročníku si ma vybrali do hlavnej role v muzikáli A History of Violence (História násilia). Konkurz bol dosť narýchlo, takže som sa na ňom ospravedlnil, že texty neviem a spýtal som sa, či ich môžem čítať. Mal som pocit, že moja slušnosť a úprimnosť tiež veľmi zabodovali. S týmto muzikálom sme potom obehli festivaly vo viacerých krajinách. Potom som účinkoval aj v muzikáloch Bonnie & Clyde a The Drowsy Chaperone (Ospalý Sprievodca).

Ako ste sa vlastne dostali na London College of Music a ako ste finančne pokryli štúdium?
V poslednom ročníku štúdia konzervatória som sa prihlásil na päť škôl v Spojenom kráľovstve, čo bol maximálny povolený počet a medzi nimi aj na umelecké školy u nás. Prijali ma na brnenskú JAMU a London College of Music v Anglicku, takže som sa musel rozhodnúť, či ostanem v kultúrne známom prostredí a blízko domova, alebo pôjdem za dobrodružstvom, kde sa budem môcť učiť od najlepších ľudí v danom žánri. Bolo to ťažké rozhodovanie. Vtedy ešte Veľká Británia ponúkala študentské pôžičky aj Európanom, po Brexite táto možnosť zanikla, takže finančne sa moje štúdium dalo zvládnuť.

Ako vás prijímali Briti?
Spočiatku som sa cítil osamelo. V ročníku sme boli len traja cudzinci, okrem mňa ešte Portugalčanka a Nemka. Držali sme spolu. Briti sa k nám správali slušne a niekedy aj prívetivo, ale cítili sme, že je to falošné. Spýtali sa ako sa máme, prehodili pár slov, ale mali chladné oči, videli sme, že ich záujem o nás nie je skutočný. Veľmi dlho trvalo, kým sa nám podarilo prelomiť ich rezervovanosť. Ale dnes sú Briti niektorí z mojich najlepších priateľov.

Čo vás s nimi spojilo?
Sympatie, čiže to, na čom by som staval priateľstvá aj keby som žil na Slovensku. Dnes už viem, že ľudia si k sebe dokážu nájsť cestu bez ohľadu na národnosť. 

Vraj budete študovať na Divadelnom a filmovom inštitúte Lee Strasberga v New Yorku, z ktorého vyšlo množstvo veľkých hercov, počnúc Marylin Monroe.
Napísali mi odtiaľ, že som jediný Slovák, ktorý sa tam dostal. Ale tešil som sa z toho len dva týždne. Pre pandémiu sa napokon rozhodli nedať zahraničným študentom štipendiá a keďže ročné štúdium na tejto škole stojí medzi 20-tisíc až 30-tisíc dolárov, nie je pre mňa zatiaľ reálne. Povedali mi však, že so mnou rátajú, ak nájdem potrebné financie, alebo ak sa obnovia štipendiá. 

Namiesto toho som v septembri minulého roku išiel na štvormesačný študijný pobyt na Kompletnom vokálnom inštitúte v dánskej Kodani, kde som študoval populárny spev. Tam som zažil celkom iný pedagogický prístup ako doposiaľ. Učitelia nepracovali na základe svojich úsudkov o tom, čo študenti potrebujú, ale pýtali sa ich, čo by chceli. A tiež im pomáhali rozvíjať to, čo im šlo najlepšie. Skúšali ako nám idú rôzne žánre, operný či rockový spev a rôzne hlasové efekty, napríklad chraplák. Takto študent nájde čo mu je dané. U mňa je to soul, jazz, kabaretný spev a muzikál.

Dozvedeli ste sa vďaka tomu o sebe niečo, čo ste nevedeli?
Že všetko je možné, ak si veríte. Že všetko sa dá naučiť, alebo aspoň vyskúšať. A že v každom je niečo jedinečné, čo ho robí samým sebou. Pedagógovia v Kodani mi tiež povedali, že prostredníctvom piesne veľmi pekne rozprávam príbeh, a to bolo pre mňa to najdôležitejšie. Nechcem v živote len spievať, ale aj ukázať a vyvolať u poslucháča emócie.

Ešte študujete?
Ukončil som bakalárske štúdium a veľmi rád by som si urobil aj to magisterské. A najradšej by som to vyskúšal opäť raz v Spojených štátoch, možno neskôr, lebo zatiaľ na to nie sú vhodné podmienky. Pandémia ma totiž zastihla po skončení bakalára, keď sa zatvárali divadlá. Ak som chcel v Británii zostať ako rezident, musel som sa do určitého času zamestnať na trvalý pracovný pomer. Robil som teda recepčného v hoteli. Skvelé na tom bolo, že som sa mohol zdokonaliť v britskom a americkom prízvuku. Naučil som sa ich tak dobre, že ľudia sa ma začali pýtať, či som z Británie alebo z Ameriky. Pandémia však nám umelcom poriadne pristrihla krídla. A predstavenie Extrém - Nová norma je preto určitým zmyslom aj mojím osobným príbehom. Uvidíme, či budem pokračovať v ďalšom štúdiu a kedy.

V jednej scéne predstavenia Extrém - Nová norma hovoríte, že ste zúfalý, že len plačete a neviete čo ďalej. Čo teda bolo ďalej?
Začiatky pandémie so všetkými príkazmi a zákazmi som si odžil sám medzi štyrmi stenami v Londýne, tak ako ste videli aj v našej hre. Domov som sa dostal až v lete repatriačným autobusom. Nemohol som tu ostať dlho, pretože by mi prepadol status rezidenta, a preto som sa vrátil späť do Londýna. Potom sa mi ozvala Simona Vrabcová, spoluzakladateľka Slovenského divadle v Londýne, či by som v ňom nechcel účinkovať. Zhodou okolností sme študovali na tom istom konzervatóriu, takže sme sa už poznali. Ponuku som prijal a neskôr vznikla hra, ktorú ste videli a s ktorou teraz cestujeme po svete.

Aká práca a kde vás čaká najbližšie?
Po skončení nášho medzinárodného turné so Slovenským divadlom v Londýne a reprezentácii Slovenska na festivaloch Edinburgh Fringe a Camden Fringe 2023 sa pripravujem na odchod na zaoceánsku loď, kde by som chcel ďalej rozšíriť svoje obzory a pracovať ako spevák a herec v profesionálnych divadelných show. Kedy a na ako dlho, to je ešte stále v štádiu vybavovania. Verím však, že sa to podarí. Teší ma, že som momentálne otvorený aj umeleckému angažmán v divadlách či filmových produkciách na Slovensku a v zahraničí. Ako sa hovorí, pre správny projekt sa vždy nájde čas.