ROZHOVOR s významným slovenským ekonómom: Do tohto môže investovať každý, bez ohľadu na výšku zárobku

Z  rozhovoru sa dozviete: 
•    o plusoch aj mínusoch života v Chicagu,
•    o hlavnej odlišnosti medzi vysokoškolskou výučbou v USA a na Slovensku,
•    o tom, prečo sa Ľuboš Pástor rozhodol ostať v USA a či mu chýba Slovensko,
•    ako sa mu s manželkou podarilo udržať vzťah na diaľku osem rokov,
•    o výsledkoch štúdie, za ktorú získal prestížnu Moskowitzovu cenu,
•    o tom, či sa oplatí vložiť peniaze do zelených investícií,
•    o dopadoch zvýšených hypotekárnych úrokov na slovenské domácnosti,
•    o rizikách vyplývajúcich z hroziaceho bankrotu Slovenska a ako mu možno predísť,
•    o dvoch typoch investícií vhodných pre všetkých.

Ekonóm Ľuboš Pástor.  (Zdroj: Ján Zemiar/Topky.sk)

Nahliadla som dnes (22. augusta) do illinoiských novín. Informujú napríklad o tom, že Illinois je na druhom mieste vo všetkých správach o nepriaznivom počasí v USA. Vedie v počte tornád, ktoré sa v tomto roku oproti tým minulým už takmer zdvojnásobili. Ako to pociťujete?
Chicago je veľké mesto a ak rátam aj obyvateľov jeho predmestí, má ich osem - deväť miliónov . Niekedy sa tornáda dostanú aj na kraj mesta, ale s rodinou bývame priamo pri Michiganskom jazere a za tých 24 rokov, čo tam žijeme, sme nezažili žiadne tornádo. Dvakrát či trikrát pred ním varovali, ale napokon k nemu nedošlo. 

Ďalšia správa hovorila o vyčlenení dvadsiatich miliónov dolárov na granty pre obchodníkov s potravinami kvôli potravinovej neistote, ktorá vo vyššej miere sužuje hispánske a černošské domácnosti. Je toto väčší problém Chicaga?
Určite nie. Chicago má iné dva veľké problémy. Jeden súvisí s financiami mesta, ktoré má obrovské penzijné záväzky voči svojim zamestnancom. Takže ak ich chce plniť, musí dvíhať dane súčasným daňovým poplatníkom. Ale kúsok od Chicaga je štát Indiana, kde sú nižšie dane a je ľahké sa tam presťahovať. Akonáhle Chicago, respektíve Illinois, niekomu dvihne dane, dotyčný nahlási svoj víkendový dom v Indiane ako svoje hlavné miesto pobytu a úplne prestane platiť dane v Chicagu. Ešte väčší problém pre Chicago predstavuje zločinnosť. Najmä na juhozápade mesta sú štvrte, kde je mimoriadne vysoká.

Z akého dôvodu?
Žijú v nich hlavne chudobní ľudia prevažne iných rás, ktorí si navzájom robia zle. Príčinou je aj obchod s drogami. Navyše, posledné roky tam obyvatelia presadili zníženie policajných zložiek. Hoci dnes sú už opäť posilnené, zločinnosť je tam tak rozsiahla, že ju nestíhajú riešiť. Chicago je však na dnešné pomery mimoriadne segregované mesto, čiže deväťdesiatpäť percent všetkých zločinov sa v ňom odohráva len v určitých štvrtiach a iné štvrte sú také bezpečné ako Bratislava. Je to moderné, čisté mesto. 

Aké je okolie vášho bydliska pri Michiganskom jazere? 
Pekné. Chicago je jedno z mála miest, ktoré má piesočnaté pláže priamo v centre. Až tridsať kilometrov pozdĺž jazera sa možno pohodlne bicyklovať, behať či hrať volejbal. Priamo v centre mesta máme aj zoologickú záhradu. Chicago je na tom veľmi dobre aj čo sa týka kultúry, gastronómie a má mimoriadne dobré univerzity. A ešte by som spomenul, že má viaceré letiská, odkiaľ sa dá letieť priamo do celého sveta vrátane Viedne. Je to výborné miesto na život.

Cítite sa v ňom už adaptovaný?
Američania sú zvyknutí na to, že ľudia do ich krajiny prichádzajú a odchádzajú, takže je v nej jednoduché adaptovať sa a zapadnúť. Na druhej strane, domáci vedia, že sa môžete každú chvíľu odsťahovať a preto si so susedmi zväčša nevytvárajú až také blízke osobné vzťahy ako u nás.

Máte tam nejakých kamarátov? 
Mám tam rodinu, kolegov a okrem toho kamarátov, ktorých viem spočítať na prstoch jednej ruky. Stále mám pocit, že väčšina mojich kamarátov žije na Slovensku. 

Na  Chicagskej univerzite, kde pôsobíte dvadsaťštyri rokov ste získali už tri ceny za pedagogiku. Vďaka čomu ste sa stali obľúbeným profesorom? 
Snažím sa byť takým učiteľom, akého by som sám chcel, ak by som bol študent. To znamená, že sa usilujem veci vysvetľovať jasne, stručne, tvrdenia podkladať empirickými faktami a uvádzať veľa príkladov zo súčasnosti, aby študenti videli ako sa dajú využiť teoretické znalosti.

Slovenskému školstvu sa vyčíta, že je postavené na memorovaní. Ako je tomu na Chicagskej univerzite?
V USA sa všeobecne kladie menší dôraz na memorovanie faktov a oveľa vyšší dôraz na diskusiu. Študenti si napríklad pred prednáškou prečítajú prípadovú štúdiu. Napríklad o tom ako firma rieši nejaký problém. A zamyslia sa nad tým, akoby by ho riešili oni. Na prednáške o tom diskutujeme. Podstatná je kvalita argumentov a faktov. Neraz sa stane, že študent príde na prednášku s iným názorom na daný problém ako z nej odchádza, čo však svedčí o tom, že sa niečo naučil. 

Neboja sa študenti diskutovať?
Neboja. Dokonca chcú neraz hovoriť až priveľa.

Ako si spomínate na svoje prvé roky v USA na Pensylvánskej univerzite? Od začiatku ste chceli ostať v USA?
Uvedomoval som si, že som sa dostal na veľmi dobrú univerzitu a bral som to ako mimoriadne vzácnu príležitosť. Takže všetko ostatné šlo bokom. Po anglicky som vedel a takmer všetok čas som venoval štúdiu. Rozhodnutie ostať v USA sa vyvíjalo postupne. Prvýkrát som tam išiel v roku 1994 s predstavou, že sa vrátim. Mal som dvadsať a pred sebou deväť mesačný študijný pobyt. Ale už po dvoch týždňoch som si uvedomil, že tam môžem získať bakalársky titul a po dalších dvoch, že sa s ním môžem hlásiť na doktorát. Po jeho získaní som si hľadal prácu aj na známych európskych univerzitách, ale keď mi prišli ponuky z najlepších amerických univerzít, bolo ťažké im odolať.

Rozprávala som sa s viacerými Slovákmi, ktorí mali v zahraničí veľmi dobrú prácu a napokon sa vrátili na Slovensko. Lebo aj po mnohých rokoch pociťovali obrovský smútok za domovom. Vy uvažujete o návrate?
Počas prvých rokoch v USA mi Slovensko až tak nechýbalo, lebo som bol mimoriadne sústredený na svoju prácu. A keď nám začalo chýbať, moja manželka je tiež zo Slovenska, zariadil som sa tak, aby sme tu mohli byť častejšie. Kúpili sme si tu byt a už asi pätnásť rokov chodievame na Slovensko na leto. Odkedy som sa pred vyše ôsmimi rokmi stal členom Bankovej rady NBS, som tu ešte častejšie. Na smútok po domove sa nemôžem sťažovať, lebo mám pocit, že žijem tu aj tam.

S manželkou ste sa stretli v USA, alebo ešte na Slovensku? A aké má povolanie?
Stretli sme sa ako študenti na Univerzite Komenského. Manželka vyštudovala manažment a niekoľko rokov pracovala v oblasti manažmentu ľudských zdrojov. Ale keď sa nám narodilo druhé dieťa, rozhodla sa ostať v domácnosti. To ešte nevedela, že budeme mať ďalšie dve deti. Takže odvtedy robí top manažérku pre 6-člennú rodinu. 

Odišla do Ameriky s vami či za vami?
Prišla za mnou o čosi neskôr. Magisterský titul si urobila na Cornellovej univerzite v štáte New York. A to bolo zhruba dva – tri roky potom, čo som začal študovať v zahraničí. Niekoľko rokov sme mali vzťah na diaľku, od leta 1994 až do začiatku roku 2002 sme spolu nebývali. Najprv som bol ja v Amerike a ona na Slovensku, potom sme boli obaja v Amerike, ale ja vo Philadelphii a ona v New Yorku. Potom zase ja v Chicagu a ona vo Viedni a potom bola v New Jersey. Až začiatkom roku 2002 sme sa spolu nasťahovali v Chicagu.

Vďaka čomu sa vám za týchto okolností podarilo udržať vzťah? Chcelo to  veľké úsilie, stratégiu...?
Asi najviac vďaka tomu, že sa máme naozaj radi. Keď som bol prvý rok v USA, ešte sa len začínal rozbiehať internet. Už sme si mohli emailovať a telefonovanie bolo mimoriadne drahé, zhruba jeden a pol dolára dolára za minútu, pričom v tom čase som nemal peniaze. Začiatky boli ťažké, ale postupne nám kontak uľahčovala technológia. A samozrejme, že sme sa aj navštevovali. 

V apríli tohto roka ste ako prvý Slovák v histórii získali prestížnu Moskowitzovu cenu. Ocenili vás za štúdiu v ktorej ste sa spolu s dvomi ekonómami  z Pensylvánskej univerzity venovali identifikácii „zeleného faktora“. Môžete jednoducho vysvetliť, čo tento pojem znamená a k čomu ste v štúdii dospeli? 
Skúmali sme, či majú zelené investície vyššie očakávané výnosy oproti tradičným, nezeleným investíciám. A dospeli sme k záveru, že zelené investície majú očakávané výnosy nižšie. A to z dvoch dôvodov. Tým hlavným je, že ľudia a inštitúcie radi vlastnia zelené aktíva. Jednotlivci z nich majú radosť a mnohé inštitúcie majú mandát na to, aby ich kupovali. Takže v stave rovnováhy je cena zelených aktív vyššia. Avšak akonáhle platíte viac za rovnaký hotovostný tok, váš očakávaný výnos je nižší. 

Oplatí sa teda vložiť peniaze do zelených investícií? 
Vieme, že naša ekonomika prechádza prechodom na udržateľné energie s cieľom spomaliť klimatické zmeny. Je potrebné investovať do veterných a slnečných energií, minimalizovať uhlíkové emisie aj plasty a odpad. A to aj preto, aby sme mali čistejšiu planétu a aby sme na nej zachovali biodiverzitu. To všetko je dôležité a bude si to vyžadovať obrovské množstvo financií. Jeden z ich zdrojov je práve súkromný sektor, čiže aj investori ako vy a ja, ktorí sa môžu rozhodnúť investovať do zeleného fondu a ten potom tie investície v našom mene urobí.

Ekonomiky väčšiny krajín aj mnohí jednotlivci sa ešte spamätávajú z dopadu pandémie koronavírusu. Sú ľudia ochotní investovať do zelenej budúcnosti v tejto situácii?
Je pravda, že pre mimoriadne vysokú mieru inflácie v posledných dvoch rokoch sú mnohé domácnosti pod finančným tlakom a zelené investície nerastú tak prudko ako v minulých rokoch. Avšak dopyt po nich výraznejšie neklesol.  

Slovákov aktuálne sužuje inflácia aj ohlasovaný nárast úrokov za hypotéky. Ako dlho ešte môže trvať táto situácia?  
Čo sa týka inflácie, dobrou správou je, že jej tempo spomaľuje, dokonca spomalilo na tempo rastu miezd. Po zhruba jeden a pol roku, keď mzdy rástli pomalšie ako ceny, sme sa dostali do bodu, keď sa to otočilo a mzdy rastú mierne rýchlejšie ako ceny. Tým pádom narastá aj kúpna sila spotrebiteľa. Úroky za hypotéky v eurozóne v poslednej dobe rástli podobne ako aj inde na svete práve kvôli inflácii, s ktorou sa centrálne banky snažia vysporiadať. Ich zvýšenie z jedného percenta na štyri sa môže zdať ľuďom veľa, ale to vôbec nie je nezvyčajný úrok. Skôr jednopercentné úrokové miery boli neobvyklé. 

Analytici Národnej banky Slovenska vypočítali, že priemerná mesačná hypotekárna splátka porastie o deväťdesiatdva eur. Ale celkovo by malo navýšenie splátok tvoriť len približne päť percent príjmov domácností. Iba jednému percentu domácnosti ukrojí navýšenie hypotekárnej splátky dvadsať percent príjmu. Ide o malú skupinu domácností, ktoré si zobrali vzhľadom na svoje príjmy mimoriadne vysoké hypotéky a tie sa budú musieť uskromniť. Ale na slovenskú ekonomiku to nebude mať významný dopad. 

Jedným zo základných pravidiel finančnej gramotnosti je, že treba šetriť, aj keď zarobíme málo. Do čoho by mal investovať peniaze človek, ktorý ušetrí 20 eur mesačne,  do čoho taký, ktorý za mesiac odloží 100 eur a taký, ktorému ostane 500 eur mesačne? 
Hoci ušetríte len 20 eur mesačne, investujte ich do vzdelania. Lebo vynáša dlhodobo, a to nielen z finančného hľadiska. Tento typ investície odporúčam všetkým, bez ohľadu na výšku príjmu. A nebojte sa ísť do rizikovejších finančných investícií, mám na mysli indexové a akciové fondy. Na Slovensku už investície do týchto typov fondov rastú, ale z veľmi nízkej úrovne, kým inde vo svete je bežné, že domácnosti si zoberú na plecia investičné riziko. 

Prečo to odporúčate, keď je to riskantné? 
Pretože pri dlhodobom investovaní sa to oplatí. Riziko je kompenzované vyšším očakávaným výnosom. Netreba sa vyľakať v obdobiach, v ktorých výnosy z týchto fondov poklesnú. Práve vtedy je výhodné investovať do nich ešte viac, lebo je len otázkou času, kedy výnosy stúpnu. Uvediem príklad: Ak vložíte peniaze do banky, zhodnotíte ich o jedno percento ročne.  Ak ich však budete niekoľko rokov vkladať do indexového fondu, v priemere môžete očakávať niekoľkonásobne vyšší výnos ako z bankového vkladu.

Rada pre rozpočtovú zodpovednosť varuje pred hroziacim bankrotom Slovenska. Bez dodatočných opatrení predpokladá tohtoročný deficit na úrovni 5,6 percenta HDP. Vznikol vraj vďaka zvyšovaniu dôchodkov a sociálnym balíčkom. Čo by mala vláda urobiť, aby v ďalších rokoch tento deficit znížila?
Národná banka Slovenska opakovane zdôrazňuje, že fiškálna zodpovednosť je pre Slovensko dôležitá, ale nemáme žiadnu kontrolu nad tým, koľko si požičia. Tento problém je záležitosťou ministerstva financií. Súčasný minister financií Michal Horváth si je veľmi dobre vedomý fiškálnej zodpovednosti a jej dôležitosti. Keď si Slovensko požičia peniaze na to, aby ich mohlo niekomu rozdať, zaplatia za to naše deti a vnúčatá vo forme vyšších daní.

Niekto môže argumentovať tým, že budúce generácie budú bohatšie ako my a že si to budú môcť dovoliť. To je možné, ale nevieme to stopercentne a takto fiškálna zodpovednosť nefunguje. Slovensko sa nesmie báť míňať peniaze na veci a aktivity, ktoré zvyšujú dlhodobú produktivitu. Inak povedané, krajina sa nesmie báť investovať. Ale mala by byť opatrná v míňaní na výdavky, ktoré sa v budúcnosti nevrátia.