BRATISLAVA - Utečenci, agresívne Rusko, odchod Británie z EÚ či dozvuky finančnej krízy. Európa sa topí v problémoch. Na vzostupe je pritom nacionalizmus a postupne sa darí populistickým politikom, ktorí vyhrávajú vo voľbách. Je Európa na dejinnej križovatke? Aké je riešenie súčasných problémov a čo bude pre Slovensko znamenať jeho postoj k utečencom?
Európu zamestnávajú momentálne utečenci. Ako sa tomuto problému postavili politické špičky EÚ?
Postavili sa k nemu pomaly a nedôsledne. EÚ potrebuje spoločnú imigračnú a azylovú politiku. Doposiaľ sa ale nenašla vôľa na dohodu o tom, ako by taká politika mala vyzerať. Bez takejto spoločnej dohody však nebude Schengen udržateľný.
Nášho premiéra Roberta Fica za jeho výroky voči utečencom už riešili aj Európski socialisti. Môže sa Slovensko stať čiernou ovcou ako Maďarsko ako naznačujú niektorí komentátori?
Čiernymi ovcami sa stávajú aj Česko, Rumunsko, či Poľsko. Nacionalistický populizmus je na vzostupe aj inde, napríklad v Chorvátsku. Problém je, že postoj Roberta Fica a nacionalistov v iných krajinách zmenšuje priestor na európsku spoluprácu, ktorá bude pre riešenie krízy nevyhnutná.
Aký by to malo potom dopad na Slovensko?
Slobodný pohyb v Schengene a mnohé iné výdobytky európskej integrácie sa bez vôle krajín spolupracovať môžu ľahko stať minulosťou. Hrozbou teda nie sú sýrski utečenci, ale naši politici.
Nemal by byť sociálni demokrati naklonení pomôcť utečencom? O čom svedčí jeho rétorika?
Pokiaľ sociálnych demokratov trápi problém sociálnej nespravodlivosti, tak by sa mali postaviť čelom voči faktu, že bariéry slobodnému pohybu ľudí sú snáď najvačším zdrojom takejto nespravodlivosti vo svete. Môžete byť tým najtalentovanejším, najláskavejším, a najcnostnejším človekom aký kedy žil, ale ak sa narodíte napríklad v Sudáne či v Mali – a nie vo vyspelej krajine ako Slovensko či v Spojené štáty – tak ste skoro istotne odsúdený na neradostný život v chudobe a útlaku.
Čo hovoríte na rétoriku šéfa najväčšej liberálnej strany na Slovensku Richarda Sulíka?
Liberalizmus je filozofiou odstraňovania bariér a zväčšovania priestoru pre ľudskú slobodu. Predstava, že je možné tento priestor zväčšovať doma a súčasne ho upierať cudzincom, je krátkozraká.
Vyzerá to však, že väčšinový názor ľudí v strednej Európe dáva za pravdu politikom typu Orbán, Fico, Kaczynski. Robia politici dobre, keď sa na tejto názorovej vlne vezú?
Je pochopiteľné, že obyvatelia strednej Európy, ktorí doposiaľ neboli vystavení imigrácii, či iným kultúram, majú z prílivu imigrantov strach. Nemyslím si, že Slováci, Češi, či Poliaci sú fundamentálne rasistickejší či viac xenofóbni, než ich západní susedia. Nikto netvrdí, že imigrácia je vždy a všade bezproblémovou záležitosťou. Príliv utečencov má aj svoj bezpečnostný rozmer. Európske krajiny neboli vždy úspešné pri integrácií imigrantov z moslimských krajín. Ale úlohou politických lídrov je týmto obavám čeliť, vysvetľovať, uvádzať ich na pravú mieru, a, ak treba, tak sa proti väčšinovej mienke postaviť.
Ficovi rastú vďaka utečencom preferencie, v Poľsku vyhrali najnovšie pravicoví populisti Kaczynského. Čo to bude znamenať pre Poľsko?
Znamená to, že poľská politika sa začne viac podobať tej slovenskej či maďarskej. Nie je to dobrou správou z toho dôvodu, že Poľsko malo dlhodobo povesť najzodpovednejšej krajiny v regióne. Na druhej strane netreba panikáriť predčasne – Poľsko je a ostane dôležitým partnerom.
Víťaz poľských volieb (Kaczynski) sa vyjadril, že by do V4 prijal aj balkánske krajiny. Blok by viedlo Poľsko. Aký by to malo dopad na politiku Únie? Vytvorila by sa Bruselu akási stredo/východoeurópska protiváha?
Pokiaľ by táto koalícia krajín stála v ceste spoločnému riešeniu utečeneckej krízy – napríklad tvrdohlavým odmietaním systému kvót bez toho, aby ponúkala iné riešenia – tak by to bolo pre Európsku úniu nešťastím.
Poľsko podporilo hlasovanie o kvótach. No mohla by nová vláda zmeniť toto stanovisko a pridať sa k Slovensku či Maďarsku výmenou za podporu tvrdého stanoviska k Rusku?
Mohla by, a pravdepodobne aj zmení. A nepôjde o žiadnu výmenu za tvrdší postoj k Rusku – na ten bohužiaľ v únii nemá nikto apetít.
Viktor Orbán oplotil južnú hranicu a politikom v Bruseli jasne odkázal, čo si myslí. Doplatí na jeho činy Maďarsko v budúcnosti?
Pokiaľ sa kvoli Orbánovi a spol. nenájde spoločný európsky postup v utečeneckej kríze, tak na jeho činy doplatí nielen Maďarsko, ale i my na Slovensku a všetci ostatní v Európskej únii.
Existuje nejaké ideálne riešenie utečeneckej krízy podľa vás?
Riešením je spoločná azylová a imigračná politika. Namiesto členských štátov by spoločnú hranicu, tak ako v Spojených štátoch, mala na starosti spoločná európska inštitúcia, nástupca dnešného Frontexu. Jednotná azylová politika, vykonávaná európskymi úradmi, by odstránila motiváciu utečencov snažiť sa dostať do špecifických členských krajín. Šanca na azyl, kritéria prijatia, či možnosti nápravy by boli všade v EÚ rovnaké. Aby neboli utečenci motivovaní dostať sa do EÚ ilegálne, azylová procedúra by bola otvorená a reálne dostupná žiadateľom zvonka. Súčasne by musela existovať nejaká verzia systému kvót, ktorá by žiadateľov alokovala, podľa vopred zvoleného kľúča, (napríklad aj prostredníctvom náhodného výberu) do rôznych krajín, v ktorých by mali nárok na sociálnu pomoc.
Kto je zodpovedný podľa Vás za protimoslimskú vlnu v spoločnosti? Politici alebo iracionálny strach ľudí?
Je pochopiteľné, že Slováci a iní Stredoeurópania majú obavy. O Islame v médiách počujeme takmer výhradne v súvislosti s právom šaría či terorizmom – takmer nikdy však nepočujeme o drvivej väčšine moslimov, v Európe, na Blízkom východe, či inde, ktorí pokojne žijú svoje životy, tak ako ich žijú európski kresťania, židia, či ateisti. O prípadných problémoch v spolunažívaní treba triezvo hovoriť, nie sa snažiť existujúce obavy a predsudky nafungovať, či vytĺkať z nich politický kapitál, tak ako to činia mnohí politici.
Extrémisti varujú pred islamizáciou Európy. Ako vnímate túto hrozbu?
Opäť, treba otvorene a triezvo hovoriť o integračnej politike, ako aj o rozporoch existujúcich v rámci moslimských komunít, medzi liberálnejšími a fundamentalistickejšími interpretáciami Islamu. Fundamentalizmus je reálne existujúcim problémom, nie je ale definičným znakom Islamu. Treba tiež mať na pamäti to, že Európa má 500 miliónov obyvateľov. Tento rok do EÚ zatiaľ dorazilo cez 700 tisíc žiadateľov o azyl. Strašenie tým, že táto utečenecká vlna radikálne zmení európsku demografiu či kultúru, nemá nijaké opodstatnenie v realite.
Ako sa ako Slovák pozeráte z Washingtonu na strednú Európu, kde majú moc v rukách politici ako Fico, Babiš, Orbán a teraz aj Kaczynského strana?
Neradostne. Pred vyše 12 rokmi nám bývalý americký minister obrany Donald Rumsfeld lichotil tým, že o nás rozprávala ako o „novej Európe“ – dynamickejšej, optimistickejšej, s pevnými väzbami na Západ. Z pohľadu dneška je jasné, že sa mýlil. Stredoeurópsku politiku dnes charakterizuje ustrašenosť, zahľadenosť dovnútra, a odmietanie spolupráce so západnými partnermi. To sa nám môže ľahko vypomstiť, nehovoriac o tom, že to výrazne znižuje našu dôveryhodnosť aj na tejto strane Atlantiku.
EÚ dostala zabrať počas gréckej krízy. Teraz sú tu utečenci, Britov čaká referendum o odchode z EÚ. Brusel je prakticky neustále pod tlakom. Stojí Európska únia na križovatke ako ďalej?
EÚ stojí na viacerých križovatkách naraz. Dúfajme, že z tohoto momentu katarzie vyjde ako pevnejší, prosperujúcejší, a lepšie fungujúci celok. Môže však ale stať, že všetky tieto súbežné tlaky nevydrží.
Čo majú kritici EÚ ako Klaus, Le Penová, Orbán či Tsipras spoločné?
Predovšetkým to, že úspešne pretavili EÚ do objektu rôznych frustrácií, ktoré voliči majú, ktoré môžu ale nemusia súvisieť s fungovaním Únie.
Je na ich kritike fungovania EÚ niečo opodstatnené?
Samozrejme. EÚ v mnohých smeroch nefunguje tak ako by mala. Utečenecká kríza je príkladom toho, ako tvorcovia Schengenu ignorovali fakt, že slobodný pohyb osôb v Únii nemôže fungovať bez spoločnej imigračnej a azylovej politiky. Tvorcovia spoločnej meny zasa zabudli na funkčné fiškálne pravidlá a koordináciu hospodárskej politiky, ktorá je nutná pre fungovanie spoločnej meny. Veľa z toho, čo Únia robí, je vnímané ako nedemokratické. Jej anachronická Spoločná poľnohospodárska politika je vyhadzovaním peňazí z okna. Atď., atď.
Nemyslíte si, že väčšinové prehlasovanie v prípade kvót sa môže stať nebezpečným precedensom, ktorý sa môže zopakovať? Nefungovala by EÚ v takomto prípade ako parný valec?
Predovšetkým na väčšinovom hlasovaní v tejto a v iných otázkach sa členské štáty dohodli v zmluvách z Nice a Lisabonu. Hrať teraz prekvapeného je neúprimné. Dôležité nie je to, či v európskom rozhodovaní je niekto prehlasovaný (spravidla vždy bude, pokiaľ sa nerozhoduje jednomyseľne), ale to, či sú rozhodnutia napríklad Európskej rady alebo parlamentu vnímané ľuďmi ako legitímne.
Prečo je pre mnohých kritikov EÚ príťažlivý Putin?
V lepšom prípade sú kritici EÚ natoľko zaslepení, že nepriateľ ich nepriateľa sa im javí ako ich priateľ. V horšom prípade im autoritárstvo ruského prezidenta úprimne imponuje, alebo dostávajú (tako ako Marine Le Pen) z Kremľu peniaze.
Ekonomika EÚ ale aj eurozóny stagnuje. USA sú na tom lepšie a do popredia vystupujú aj iné svetové regióny ako Čína, India a v budúcnosti možno Afrika. Hrozí Európe prepad do bezvýznamnosti?
Hrozí, a tá hrozba je o to významnejšia, o čo menej politickej vôle k spolupráci medzi krajinami v EÚ nachádzame.
Akým smerom treba reformovať EÚ? Je potreba viac EÚ alebo menej?
V niektorých oblastiach treba tesnejšiu integráciu než akú vidíme (napr. fiškálna politika v Eurozóne, azylová/imigračná politika, vynucovanie pravidiel spoločného trhu), v iných zasa EÚ zašla priďaleko. Európska legislatíva sa často prijíma bez zamyslenia nad jej nákladmi a výnosmi, európske peniaze sa často míňajú (i na Slovensku) na lokálne politicky motivované projekty, nie na skutočné európske verejné statky.
Na záver posledná otázka. O čo by sme v najhoršom scenári pre EÚ (rozpad rozhodovacích štruktúr, návrat k stráženým hraniciam, protekcionizmu) prišli? Čo by ste odkázali Európanom, čo by si mali na súčasnej EÚ vážiť?
EÚ je samozrejme neustálym zdrojom frustrácií. Faktom ale tiež je to, že krajiny EÚ spolu žijú už 70 rokov v mieri, v demokracii, a bez bariér obchodu či investovaniu. A to nie je samozrejmosťou – naopak, je to historickým unikátom. Predchádzajúce pokusy o podobné medzinárodné usporiadanie – napr. na prelome 19. a 20. storočia – stroskotali na tom, že krajiny nemali formálne inštitúcie pre vzájomnú spoluprácu. A výsledkom bol protekcionizmus, nacionalizmus, a vojny.
Dalibor Roháč
Pôsobí v Americkom podnikateľskom inštitúte (American Eneterprise Institute). Zaoberá sa ekonomickými a politickými trendami v Európe so zameraním na strednú a východnú Európu, Európsku úniu a eurozónu, americko európske vzťahy a vývoj v postkomunistických krajinách Európy. Predtým pôsobil v americkom ekonomickom inštitúte CATO a britskom inštitúte Legatum.
