BRATISLAVA - Maďarský vojnový zločinec Lászlo Csatáry (98), ktorého Ľudový súd v Košiciach poslal v roku 1948 za fašistickú okupáciu a kolaboráciu na smrť, bol podľa svedkov horší ako gestapo. Častokrát jeho horlivosť zašla tak ďaleko, že prekračoval svoje právomoci, ľudí bil korbáčom, pri každej príležitosti ich ponižoval a trýznil. Do koncentračného tábora v Osvienčime transportoval tisíce osôb, z ktorých sa vrátila iba hŕstka. Tí, ktorí s ním osobne prišli do styku, o ňom hovorili ako "sadistovi prvého stupňa".
Lászlo Csatáry sa počas druhej svetovej vojny ako vysoký policajný funkcionár a úradník maďarskej okupačnej správy v Košiciach stal veliteľom tamojšieho zberného tábora "Tehelňa". Do neho mali počas mája a júna 1944 na základe jeho iniciatívneho pričinenia presunúť 12-tisíc občanov slovenskej národnosti, väčšinou židovského vierovyznania, zo župy vo vtedajšom Maďarsku. Jeho snaženie však týmto neustalo a podľa výpovedí svedkov do transportov smerujúcich do koncentračných táborov v Poľsku a Nemecku nakladal aj ľudí, ktorí dostali výnimku, zaistených neľudsky týral a vymýšľal im nehumánne tresty.
V rozsudku, ktorý vyniesol Ľudový súd v Košiciach 8. júna 1948, po jednodňovom procese v neprítomnosti Csatáryho, sa uvádza, že sa ako "cudzí štátny občan zúčastnil politického útlaku slovenského národa, terorizoval slovenský ľud, napomáhal činnosti fašistických okupantov a nariadil, organizoval a horlivo vykonával perzekúciu demokratických osôb a pôsobil druhým protiprávnu ujmu pre rasovú, národnú, náboženskú a politickú príslušnosť". Za všetky tieto zločiny ho odsúdil na trest smrti obesením.
Pri svojom rozhodnutí sa súd opieral o výpovede desiatky svedkov, ktorých výsluchy boli spísané 1. decembra 1947 a o deň neskôr prevedené do oznámenia o zrade, ktoré vyšetrovala Odbočka štátnej bezpečnosti v Košiciach. V ňom sa uvádza, že Lászlo Csatáry "sám osobne koženým korbáčom bil zaistené osoby bez ohľadu na to, či mal k tomu príčinu alebo nie a bez ohľadu na to, či to boli ženy alebo muži, prípadne či to boli starci alebo deti". Na Csatáryho v marci 1948 vydali zatykač, keďže ku koncu vojny odišiel aj spolu s Nemcami a jeho pobyt sa nedarilo dlho vypátrať.
Výpovede svedkov počas výsluchu
Dr. Samuela Jónapa, ktorý pôsobil ako lekár v obci Ždaňa, deportovali do Košíc 19. marca 1944 a bol pridelený do provizórnej nemocnice v Tehelni. Tam prichádzal do každodenného styku s modrookým, približne 176 cm vysokým veliteľom Csatárym, ktorého konanie bolo podľa jeho slov "vždy surové a brutálne". "Niekoľkokrát som videl, ako Csatáry vlastnou rukou bil ľudí s korbáčom a v tom prípade nebolo u neho výnimky starej ženy a detí," uviedol Jónap a opísal konkrétnu udalosť, ktorá mu utkvela v pamäti. "Asi 6. júna dostali sme pridelených 6 vagónov a mali sme asi 300 ľudí ťažko nemocných a starých, pre ktorých sme mali od vyššieho maďarského veliteľstva povolené lepšie ich do vagónov ubytovať a pripraviť pre nich priče. V tom prišiel k nakladaniu transportu Csatáry, ktorý nedovolil vagóny pripraviť s poznámkou "Nech zdochnú všetci". Tým myslel osoby, ktoré boli choré a pripravené na odsun do Nemecka," dodal muž, ktorý prišiel kvôli Csatárymu o manželku, dve deti aj všetok majetok.
V spise Archívu Ústavu pamäti národa sa nachádza aj zápisnica z vypočúvania vdovy Terézie Štarkovej, ktorá bola dopravená do Tehelne približne začiatkom mája 1944 ako "osoba izraelitského vierovyznania". Podľa nej Csatáry svoju funkciu v tábore vykonával "veľmi sebecky a neľudsky sa choval voči tam sústredným Židom. Csatáry nosieval vždy uniformu, myslím, že policajnú, bol vždy ozbrojený pištoľou a okrem toho za pásom alebo v rukáve mal kožený korbáč". Spomenula si aj na prípad, kedy nechal na dvore tábore kľačať v zástupoch zhruba 1000 žien a dievčat, ktoré museli asi tri hodiny vyberať hlinu zo zeme holými rukami. "Csatáry ich pozoroval a keď niektorá z nich už nevládala, s korbáčom neľudsky ju týral a nútil k ďalšej, ináč bezvýznamnej práci," doplnila svoje svedectvo.
Účtovník Hugo Falkenstein sa o menovanom vyjadril ako človeku bez citu, ktorý mlátil Židov na dvore tábora akonáhle narazil na to, že vytvorili väčší hlúčik a dokonca povedal, že bol "sadistom prvého stupňa". To potvrdila svojou výpoveďou aj Žofia Franková, ktorej snúbenca neustále predvolával k sebe do kancelárie ako komunistu a napokon ho poslal na práce do Nemecka, odkiaľ sa už nevrátil. "Snúbencovi nadával do Bídeš tot a smradľavý Slovák komunista, že takýchto smradľavých Slovákov a komunistov musí pozabíjať," uviedla Franková.
"Videl som, keď zaisteným občania nosili potraviny, Csatáry týmto občanom potraviny odobral a sadistickým krikom spustil na dotyčných s poznámkou, že jak budú to opakovať, nechá ich zavrieť medzi-čiže spoločne so Židami. Videl som na vlastné oči jak Csatáry kopal do chorých ľudí, ktorí nevládali nastúpiť do transportu, týchto nechal na vlastnú päsť naložiť do vagónov aj proti vôli nemeckých orgánov a takto ich nechal bez stravy, bez akékoľvek opatrovania, dokonca ani len vody sa im napiť nedal. O menovanom sa môžem vyjadriť, že Csatáry bol veľký sadista a na bezbranných ľudí kričal a kde koho mohol, bil," vypovedal židovský lekár Dr. Zoltan Hofman.
Alexander Fridrich, ktorý viedol administrácie židovských záležitostí zase uviedol, že mal možnosť nahliadnuť do dôverných spisov, ktoré prišli z Budapešti a Mukačeva. Na ich základe potvrdil, že Csatáry vykonával oveľa viac, ako mu dovoľovali vtedajšieho zákony a označil ho za "zloducha polície". "V mnohých prípadoch musel som sa obrátiť na nemecké gestapo, aby v niektorých prípadoch zakročilo, t.j. proti Csatárymu," nechal sa počuť muž, ktorý v koncentračnom tábore prišiel o otca, nevlastnú matku aj sestru. Aj on považoval veliteľa za sadistu, ktorý nechal kopať latrínu starým ženám a deťom.
V rozsudku Ľudového súdu sa ďalej uvádza, že brutálnym a barbarským počínaním privodil smrť "istému počtu zo zaistených osôb a zvyšok zaistených osôb počtom 13-14-tísic nechal odtransportovať do koncentračných táborov v Poľsku a Nemecku s vedomím a úmyslom privodiť im smrť plynom", ďalej dal z vlastného podnetu zaistiť asi 64 osôb, vyňatých z fašistických nariadení o zaistení a privodil im smrť, opätovne z vlastného popudu nechal zaistiť 300 osôb, väčšinou fašistického a demokratického zmýšľania pomocou sfalšovaných textov a spolu s "ďalšími osobami zo zmiešaných manželstiev s cigánmi účelne k usmrteniu nechal ich odtransportovať do koncentračného tábora".
"V novembri 1944 z vlastnej iniciatívy nechal zaistiť 650 osôb, u ktorých bolo verejne známe, že sú demokrati a sympatizujúci s československou vecou, bez výsluchov, nariadil ich odtransportovať cez Komárno do koncentračných táborov v Nemecku a 95 % našlo z nich skutočne smrť," píše sa ďalej v rozsudku. Podľa svedkov však Csatáry nemal hanby ani nariadiť ženám vyzliecť sa donaha a tieto buď osobne bil, ale ich odovzdal na trýznenie dozorcom.
Dohra bez konca
Csatáry sa v roku 1949 dostal pod falošným menom do Kanady, kde zostal až do polovice 90. rokov. Vtedy sa o jeho minulosť začali zaujímať tamojšie úrady, zbavili ho občianstva, a tak sa radšej vrátil do Maďarska, kde žil do polovice vlaňajška, kedy ho vypátrali reportéri britského denníka The Sun.
Vymáhanie spravodlivosti na rokmi poznačenom Csatárym však prišlo neskoro. Napriek tomu, že Senát Krajského súdu v Košiciach 31. januára 2013 zmenil kvôli vykonateľnosti trest smrti na doživotné väzenie, to si už vojnový zločinec neodpyká. Vo veku nedožitých 99 rokov zomrel 10. augusta v budapeštianskej nemocnici na zápal pľúc. Vzhľadom na jeho úmrtie bude konanie proti nemu zastavené.
