BRATISLAVA - Košický hudobný skladateľ Ján Mazák (47) sa nechtiac stal mediálnou hviezdou pre svoj nepodarený útek do Ruska cez rieku Narvu. Tvrdí, že o žiadnu slávu mu nikdy nešlo, inak by väčšinu svojich doposiaľ nezverejnených diel nikdy nevytvoril. Na druhej strane veril, že jeho oslavné skladby pre Putina a ruský ľud mu pomôžu v tejto teroristickej krajine získať azyl aj uplatnenie. Po pár dňoch v ruskom väzení z Putina vytriezvel, no obdiv k ruskému národu v ňom len umocnilo.
Violončelista, klavirista a hudobný skladateľ Ján Mazák, známy aj pod pseudonymom Jean de Mazac, sa na cestu do Ruska pripravoval pol roka. Hlavne sa naučil po rusky, trochu trénoval kondičku. Prechod do tejto krajiny cez legálny hraničný priechod zavrhol, myslel si, že Rusi by ho nepustili. Rozhodol sa do nej preplávať z Estónska cez rieku Narvu. Na chrbte mal pritom dvadsaťkilogramový nepremokavý vak, jednou rukou najprv tlačil a potom ťahal nafukovacie koleso s ďalšími desiatimi kilogramami osobných vecí. Predstavoval si, že v krajine Čajkovského, Prokofjeva, Šostakoviča, Borodina, Musorgského a iných veľkých hudobných umelcov nájde uplatnenie.
Keď ho na druhom brehu zadržala pohraničná stráž, putoval do väzenia. Prvé dni dúfal, že jeho skladby sa dostanú k Putinovi a pustia ho na slobodu. Po dvoch mesiacoch za mrežami však stratil záujem o pobyt v Rusku a dielo venované jej vodcovi po poslednom súdnom pojednávaní roztrhal. Z krajiny bol vyhostený a za ilegálne prekročenie hraníc dostal pokutu zhruba dvesto eur. Za mrežami si robil poznámky v ruštine, aby sa v nej aj takto zdokonaľoval. S cieľom informovať svet o tom ako sa v Rusku zaobchádza s väzňami.
V rozhovore sa dočítate:
• Prečo bol bezdomovcom,
• prečo nepožiadal o víza na Veľvyslanectve ruskej federácie v SR,
• aké zákony platia v ruskom väzení,
• čo ho prebudilo z ideálov o Rusku,
• aký bol denný režim za mrežami a čo preňho bolo najhoršie,
• vďaka čomu to prežil a kto mu pomohol dostať sa na slobodu,
• prečo písal svoje diela najmä do zásuvky,
• ako to bolo s jeho podnikaním,
• či sa cíti ako neuznaný génius,
• prečo už s komponovaním skončil.
Ako ho viera v hoaxy mohla stáť život
Dva mesiace ste strávili v ruskom väzení, ktoré opisujete ako hrozné. Ako sa cítite po troch týždňoch doma?
Predstavoval som si, že si aspoň týždeň oddýchnem, že s mamou pôjdeme niekam na výlet a potom začnem plánovať, čo urobím ďalej so životom. Ale prvé dva týždne som riešil hlavne média. A trochu som sa venoval aj nahrávaniu vlastných videí, aby som o mojom „výlete“ do Ruska povedal to, čo ja považujem za primárne a to, čo je skutočná pravda.
Nechcel som byť mediálnou hviezdou a vonkoncom nie týmto spôsobom. Ani som nemal v pláne svoj príbeh speňažovať. Ale pred rokom sme sa s mamou ocitli v hrozných problémoch kvôli jednému blízkemu príbuznému. Mesiac som preto bol bezdomovcom a aj mame hrozila strata strechy nad hlavou. Vtedy by nám medializácia pomohla.
Prosil som o pomoc viaceré noviny, ale odmietali ma. Povedal som si, že prečo by teraz mali zarábať na mojom príbehu, do ktorého som investoval toľko času, peňazí a takmer aj vlastný život. Nech si redaktori skúsia preplávať Narvu. Ja som pri tom v jednom momente mal pocit, že zomriem. A nech si pobudnú v ruskom väzení.
Prečo ste nežiadali o víza do Ruska na Veľvyslanectve ruskej federácie v SR, ale vybrali ste sa tam ako utečenec, navyše takým kurióznym spôsobom?
Mne sa zdá, akoby sa mi to snívalo, lebo nikto si odrazu nespomína, že najprv Česko a potom Slovensko vyhostili ruských veľvyslancov (išlo o zníženie personálu Veľvyslanectva Ruskej federácie v Bratislave o 35 osôb – pozn.red.). Keď som sa vtedy díval na stránku ruského veľvyslanectva na Slovensku, bolo tam niečo v tom zmysle, že víza momentálne neposkytujú, alebo poskytujú len v obmedzenom režime. Tak nejako. Navyše Európska únia vyhlásila Rusko za teroristický štát, to ma len utvrdilo v tom, že legálna cesta nebude možná.
Neprekážalo vám, že Rusko je vyhlásené za teroristický štát?
Okrem toho, že som skladateľ, píšem aj filozofické knihy. Asi osem rokov dozadu, dávno pred začatím rusko-ukrajinského konfliktu (k ruskej anexii Krymu došlo v marci 2014– pozn.red.) som začal písať knihu, v ktorej sa venujem aj sociálnej politike a geopolitickému dianiu. Už vtedy som napísal, že bude tretia svetová vojna, ktorú rozpúta Rusko. Vychádzal som z toho, že NATO ho obkľúčilo svojimi základňami a že Rusko, tak to dnes vysvetľuje aj Putin, nemôže čakať, kým ho napadnú.
To je jeden zo stoviek hoaxov ruskej propagandy, ktorý dávno vyvrátila aj naša polícia. V skutočnosti sú základne NATO len na zhruba desiatich percentách ruských hraničných oblastí.
Vychádzal som jednak z toho, čo som čítal na internete a z toho, čo k tomu bolo nakreslené na mape. Áno, podľahol som hoaxom.
Ako rýchlo zmenil názor na Putina
Ako dlho prebiehalo vaše vytriezvievanie?
Považujem sa aj za filozofa a keďže filozofia v doslovnom preklade znamená láska k múdrosti, a múdrosť pramení z pravdy, nemôžem si dovoliť trvať na niečom, čo jej nezodpovedá.
Prvý mesiac som bol väzení v Kingiseppe (mesto v Leningradskej oblasti – pozn.red.). Tam som nemal vôbec kontakt so svetom. Potom ma previezli do väznice v Petrohrade, kde nás bolo na cele sedemdesiat a mali sme televízor. Ruské správy ma zarazili. To, čo deklarovali ako pravdu o vojne s Ukrajinou mi pripadalo detinské. Vtedy som začal pochybovať, že ju vedú oprávnene.
Ale ruský národ si zaslúži obdiv a budem to opakovať dookola. Videl som z neho síce len malú vzorku a boli to prevažne väznení drogoví díleri, úplatkári a zlodeji, ale tí ľudia ma ohúrili svojou znalosťou vlastnej histórie a kultúry. A čo sa týka nátury, boli empatickí. Ku mne sa často správali lepšie ako k svojim. Pritom ako člena národa, ktorý je vo vojne na strane Ukrajiny, by ma mohli považovať za nepriateľa.
Názor na Putina som zmenil už za pár dní. Stačilo mi, keď som videl, že v Rusku sa nerozlišuje medzi podozrivým, obvineným a odsúdeným. Že tam strčia do väzenia aj nevinného a vypustia ho, len ak dokáže, že nič nespáchal. Pridelený štátny obhajca je len naoko.
Ak sa totiž dokáže, že ste nič nespáchali, máte nárok na odškodné za protiprávne väzenie a to pravdaže nechcú vyplácať. Tak si jednoducho vymyslia ďalšie obvinenie a musíte sa obhajovať odznovu. Šťastie majú tí, ktorí si môžu zaplatiť dobrého obhajcu. Na papieri síce máte garantované ľudské práva, ale v praxi nie. Celý ten čas som nemal ani len právo niekomu zatelefonovať.
Štátneho obhajcu ste vymenili za dvoch súkromných. Mali ste na nich peniaze?
Nie. Pomohol mi spoluväzeň z Bieloruska, ktorý bol niekoľko mesiacov za mrežami len preto, že mu v aute našli dron, ktorý mal o pár centimetrov viac než je povolené. On mal platených právnikov, ktorých poprosil, aby mi pomohli. Posledné dva týždne ma zastupovali bez nároku na honorár. Ale povedali, že ak by to trvalo dlhšie, už by to nebolo možné.
O armáde švábov a dennom režime v cele
Vaše opisy pobytu v cele so sedemdesiatimi ľuďmi už obleteli viaceré médiá. Hovoríte o obrovskej špine, hnačkách zo špinavej vody, záchode, ktorý bol len dierou v zemi, o cele pre sedemdesiatich ľudí, ktorá im však bola tesná... Čo bolo najhoršie?
Armáda švábov. Keď som bol malý, videl som horor, v ktorom nejaký hmyz žral ľudí za živa. Petrohradské väzenie mi ho pripomínalo, lebo šváby boli všade a neustále. Vychádzali z našich postelí, lozili po nás aj po našom jedle. Na noc sme si pred nimi zapchávali uši, ale oni sa už nebáli ani dňa. Keďže sa už nezmestili do svojich hniezd, pozoroval som, ako mi pred očami rastú malé švábiky.
Aký bol denný režim na cele?
O šiestej bol budíček, ale niektorí vstávali aj neskôr, keď nám priniesli to, čomu hovorili raňajky. Bola to pšenová kaša, ale my sme jej hovorili glej, lebo bola ako lepidlo. Keď sme ju raz viacerí vykydli do záchoda, znefunkčnila ho. Keď som to videl, povedal som si, že toto do svojich čriev viac nedám. Ďalší bod dňa bol obed, čiže uvarené zhnité zemiaky s kapustou. Popoludní sme sa hodinu prechádzali na dvore. Potom nasledovala večera, čo boli zhnité uvarené zemiaky s malými rybkami, z ktorých po ich vykostení nezostalo celkom nič. Aj tú som nakoniec vypustil. A nasledovala večierka.
Ako ste spali? Čo sa vám snívalo?
Šťastie, že som si zobral lieky na spanie. Pred niekoľkými rokmi som mal psychické problémy, vtedy mi len lieky pomáhali zaspať. Ale po čase to už bez nich šlo a bol som rád, keď som sa ich zbavil. No a teraz, vďaka Rusku, som si na ne znova zvykol. Totiž, aby som ten čas medzi štyrmi stenami nejako prečkal, dával som ich aj dve - tri za deň.
A aké som mal sny? Najhoršie boli tie, v ktorých sa mi snívalo s mamou, lebo som nevedel, či žije a ani ona o mne nič nevedela.
Čo povedala po vašom návrate?
Prešla si väčším peklom než ja. Poslednú správu mala o mne, keď som jej po preplávaní rieky z ruského brehu zavolal. Dohodli sme sa, že sa jej ozvem, keď budem v nejakom lágri, ale to sa nestalo. Kým som bol preč, zomrela jej milovaná mama, moja drahá babka a netušila, či ja vôbec ešte žijem. Takže bola na dne.
O polopravdách a celých pravdách
Čo sa vám nepáči na interpretáciách vášho príbehu?
Ľudia ma súdia za to, že som niekam odplával. Chápem – nepáči sa im kam som plával, ale to je moja vec. V jednom známom bulvárnom týždenníku o mne vyšiel strašne hanlivý článok, plný ohovárania a poloprávd vytrhnutých z kontextu toho, čo som povedal v Rusku a z klamstiev neoverených zdrojov. Mám toho osočovania dosť. Podal som trestné oznámenie!
Na koho?
Na autora toho článku.
Čo z toho, čo ste povedali v Rusku je polopravdou?
Mnohé médiá prevzali správu z ruského zdroja, v ktorom stojí, že nesúhlasím so všeobecnou toleranciou voči LGBTI komunite. To je polopravda. Povedal som, že sa mi nepáči, že sa z toho robí niečo ako martýrstvo, že to je prehnané. V nejakom médiu som narazil na to, že aj tejto komunite to už vadí, lebo to z nich robí špeciálnu skupinu, pričom sú normálni ľudia.
V ktorom médiu ste na to narazili?
Neviem. Už som médiá a internet radšej úplne prestal sledovať, nechcem, aby ku mne čokoľvek z nich prenikalo. Až v Rusku som sa dozvedel, že homosexualita je tam trestný čin.
Tým zdrojom, z ktorého čerpali slovenské média, je spravodajský ruský portál 47news.ru a stojí v ňom aj to, že vám konkrétne vadí zavádzanie nových rodov. Takže nemáte nič proti LGBTI ľuďom a ich vnímaniu rodu?
Keby som mal, tak by som nemohol mať vrúcny vzťah k hudbe Petra Iľjiča Čajkovského, ktorý mal byť otrávený kvôli aféram s mladými homosexuálmi. Nemohol by som si vážiť filozofa Sokrata, o ktorom je všeobecne známe, že obdivoval atletické telá mladých športovcov.
Takisto nie je pravda, že s Ukrajincami sympatizujem až teraz, po tom, čo som prežil v Rusku. Aj keď som veril tomu, čomu dnes už neverím, to neznamená, že by som nesympatizoval s Ukrajinou. Tí ľudia tam umierajú za svoju vlasť a nevinne, a kto by s nimi nesúcitil, nie je snáď ani človekom.
Rovnako nie je pravda, že sa cítim byť ukrivdeným géniom, ktorý túžil po sláve. Ak by to tak bolo, nekomponoval by som diela celé roky do zásuvky. Nikdy, nikdy som netúžil po sláve.
O neúspechoch a prehodnocovaní sebaobrazu
Prečo ste písali do zásuvky? Neponúkali ste svoju tvorbu divadlám?
Nadobudol som dojem, že to je zbytočné. Divadlo, v ktorom som istý čas pracoval, odmietlo odo mňa čokoľvek uverejniť, lebo som na jeho vedenie podal trestné oznámenie pre podozrenie zo šafárenia s dotáciami. Mal som v ňom vyššie postavenie a mal som prepustiť ľudí, ktorí mali pár rokov do dôchodku. Údajne nebolo na ich platy, pritom som videl, že sa podporujú nepotrebné projekty. Samozrejme, nič som nedosiahol. Kolegovia ma dokonca šikanovali. Sám som potom dal výpoveď.
Iné hudobné inštitúcie síce prejavili o moje diela záujem, niektoré dokonca moje skladby aj premiérovali, ale aj tam ma neskôr odstavila pomstychtivosť a závisť mojich neprajníkov. S istým divadlom v Maďarsku som mal dohodnutú premiéru mojej detskej interaktívnej spevohry, ktorá získala 1.cenu na medzinárodnej skladateľskej súťaži, ale aj tam bohužiaľ zasiahol vplyv mojich odporcov a k premiére nedošlo. A to aj napriek tomu, že niečo podobné doposiaľ nikto iný nevytvoril!
Mali ste viaceré povolania, učili ste klavír, neúspešne ste podnikali s pekárňou aj s knižným vydavateľstvom. V akom časovom poradí to nasledovalo?
Po odchode z divadla som niekoľko rokov učil hru na klavír na umeleckej škole. Zhruba po tridsiatke som necelý rok pracoval v Londýne na stavbe. Aj tam som išiel so svojim dielami, ale žiaľ, jazykovo som sa nepripravil tak dobre ako do Ruska. Keď som ponúkal svoju tvorbu v kultúrnych inštitúciách, tak som habkal, alebo som potreboval tlmočníka a to nepôsobilo dobre.
Potom som mal pekáreň - cukráreň. Otvoril som ju na sídlisku, lebo tam bol lacný nájom. Myslel som si, že keď budem robiť ukážkové koláče, francúzske tartalettes, ľuďom za ne nebude ľúto zaplatiť toľko, čo za hamburger. No bolo. Mal som síce objednávky z iných cukrární a kaviarní, ale nestíhal som ich napĺňať a peniaze na pomocnú silu som nemal. Jednoducho, ísť na sídlisko s tovarom, aký patrí skôr na hlavnú ulicu, bola chyba.
Čo ste robili po tom?
Približne dva roky som robil barmana v krčme môjho brata.
A následne ste si založili knižné vydavateľstvo?
Potom som znovu učil na umeleckej škole. Vydavateľstvo som založil až v roku 2018 a existovalo asi dva roky. Sprvu to vyzeralo nádejne, ale opäť som nestíhal. Ak by ma malo uživiť, musel by som písať jednu knihu za druhou. Alebo by som mohol vydávať knihy iných, ale na to mi chýbali peniaze. Takže som ho zavrel. Potom som sa živil už len menšími prácami – písal som eseje pre rozhlas, aranžmány pre hudobné telesá, čiže rozpisoval som melódie pre jednotlivé nástroje. No živil je silné slovo – bolo to skôr živorenie.
Pôsobíte ako idealista, ktorý sa pre niečo nadchne, nerozvážne sa do toho vrhne a potom pohorí. Akoby ste sa nevedeli nejako prakticky chytiť života...
Neviem, či ste si mali možnosť pozrieť moju webovú stránku. Sú na nej dobré referencie zopár renomovaných umelcov k mojim dielam. Jeden košický zvukár mi dokonca povedal, že kým nepočul moju hudbu, neveril, že môže naživo stretnúť génia – to bolo na margo mojej filmovej hudby. Za mlada som vyhral pár hudobných súťaží. Vďaka tomu všetkému som si cestu k úspechu zidealizoval. Myslel som si, že keď toľko ľudí tvrdí, že som v niečom dobrý, nie je možné, aby som v tom neuspel. No ale evidentne to možné je.
Už ste s tým už zmierený?
Písať hudbu do zásuvky už určite nebudem. Ak moje diela majú nejakú hodnotu, tak sa im raz dostane uznania. A ak nie, znamená to, že som až taký génius nebol. Povedal som v hudbe všetko, čo som považoval za podstatné. Nedopísal som len jedno dielo, veľkú 5-dejstvovú amfiteatrálnu opernú drámu Coriolanus podľa Shakespearovej tragédie. Keď to osud bude chcieť, tak ho dokončím a keď nie, svet pôjde ďalej. Určite chcem ešte dokončiť svoje dve filozofické diela.
A potom budem rozmýšľať, čo ďalej so životom. Je mi jasné, že ak doposiaľ o moje diela nemali záujem na Slovensku, po negatívnej medializácii môjho príbehu o ne nebudú mať záujem už asi ani okolité krajiny. Budem teda asi zvažovať, do ktorej krajiny „odplávam" najbližšie (smiech).
