LONDÝN - Príbehy ľudí, ktorí prežili klinickú smrť, sú fascinujúce a desivé zároveň. Niektorí opisujú pokoj a mier, iní zvláštne vízie číselných tunelov, nebeských bytostí či dokonca pohľad do pekla. Vedecké odôvodnenia tohto javu hovoria o halucináciách mozgu bez kyslíka. Avšak pre tých, čo ho zažili, ide o dôkaz, že smrť nemusí znamenať koniec.
Niektorí ľudia tvrdia, že smrť je veľká neznáma. Iní zas prisahajú, že aspoň na okamih zazreli, čo je „tam“. Naprieč kultúrami, storočiami a vierou sa príbehy o zážitkoch blízkych smrti stali zdrojom fascinácie, strachu aj nádeje. Dnes sa čoraz viac ľudí otvorene delí o to, čo videli, (ne)cítili a ich rozprávania prinášajú diametrálne odlišné obrazy. Pre niektorých bol zážitok poznačený pokojom a jednoduchosťou. Svedectvá balansujú medzi biológiou a vierou.
Vedci tvrdia, že nedostatok kyslíka, chemické reakcie či vypínanie mozgu môžu vyvolať halucinácie, ktoré pôsobia skutočným dojmom. No pre tých, čo to zažili, ide o niečo viac a o dôkaz väčšej pravdy. Z týchto príbehov nevychádza jedna odpoveď, ale mozaika možností. Pokojný spánok, matematické tunely, nebeské bytosti, či pohľad do pekla. Každý príbeh pridáva k tajomstvu novú vrstvu.
{{ poll.title }}
{{ poll.title }}
{{ poll.thanks }}
{{ poll.title }}
{{ profiles[profileEvalueated.index].name }}
Zhoda: {{ profileEvalueated.weightPercentage }}%
Pokojný spánok
Matthew Allick (42) sa na konci augusta 2023 začal cítiť zle, trpel dýchavičnosťou a mal opuchnuté nohy. Keďže tento otec dvoch detí z Romfordu vo východnom Londýne bol vo všeobecnosti fit a zdravý, pripisoval svoje zdravotné problémy tomu, že sa jeho telo prispôsobovalo práci na nočných zmenách. Keď však nebol schopný vyjsť ani na prvý schod, požiadal kolegu, aby zavolal sanitku. Krátko po príchode do nemocnice skolaboval v dôsledku zástavy srdca spôsobenej pľúcnou embóliou. Lekári zistili, že mal na srdci a v pľúcach krvné zrazeniny „veľké ako kriketová lopta“.
Preto absolvoval niekoľko zákrokov s cieľom odstrániť ich, informuje Daily Mail. Zostal však na niekoľko minút klinicky mŕtvy a upadol do kómy. Keď sa po troch dňoch prebral, nič si nepamätal. „Nepamätám si nič z toho, keď som bol mŕtvy. Ale pamätám si, ako som sa prebral z kómy a cítil som sa, ako keby som spal. Všetko bolo pokojné. Cítil som sa, ako keby som mal pokojný spánok.“ Matthew pripomenul, že keď sa zotavoval v nemocnici, lekári ho volali „zázračný muž“, pretože nikto nečakal, že prežije takúto skúšku.
Jej srdce nebilo osem minút
Brianna Laffertyová z Colorada bojovala od detstva so vzácnou genetickou poruchou mozgu, známou ako myoklonická dystónia. Spôsobovala jej bolestivé svalové kŕče a nervovú bolesť, ktoré jej sťažovali spánok a život. V roku 2017 sa však jej stav natoľko zhoršil, že jej telo prestalo fungovať. Trpela extrémnou nespavosťou, niekedy až štyri dni bez jedinej minúty spánku a ochorela na chrípku. Jej hladina sodíka klesla na kriticky nízku úroveň 115 miliekvivalentov na liter (normálny rozsah je 135–145).
Keď niekomu začnú zlyhávať orgány, stráca schopnosť regulovať tekutiny a elektrolyty, vedie to k nerovnováhe sodíka. „Moje telo jednoducho prestalo fungovať. Nebola som kompatibilná so životom.“ Ležala v nemocničnej posteli v Texase so svojou matkou po boku a prestala dýchať. Jej srdce sa zastavilo. Ale o osem minút neskôr začalo opäť biť. To, čo sa stalo v tomto čase, jej údajne zmenilo všetko. Keď stratila vedomie, počula hlas, ktorý sa jej spýtal, či je „pripravená“. Keď odpovedala áno, vkĺzla do niečoho, čo nazýva „úplnou tmou“.
Čas prestal existovať
Namiesto paniky pocítila jas. „Bola som úplne nehybná, ale cítila som sa celkom živá, vedomá si seba samej a viac sama sebou ako kedykoľvek predtým. Necítila som žiadnu bolesť, len hlboký pocit pokoja a jasu.“ V tejto inej ríši si už nepamätala svoje ľudské ja. Bola bezváhová, oddelená od svojej fyzickej podoby a uvedomovala si, že to, čo zažívame na Zemi, je pominuteľné a krehké. „Všetko sa tam deje naraz, ako keby čas neexistoval, a predsa tam vládol dokonalý poriadok.“ Brianna cestovala jasne modrým tunelom „plným jednotiek a núl“, ktorý podľa nej symbolizoval matematickú štruktúru vesmíru. Tunel sa otvoril do bielej miestnosti bez dverí a okien len s ďalšími číslami a potom vstúpila do série živých, surrealistických krajín.
V jednej scéne sa bytosti, ktoré nepoznala (ale cítila sa s nimi hlboko prepojená), šmýkali po zasnežených stromoch. Keď si uvedomila, ako nemá rada sneh, scéna sa okamžite zmenila na bujnú, jarnú krajinu. V jednom momente sa naučila lietať, ale vrhla sa na stĺp a prišla o ruku. Nepociťovala však bolesť, keď bola zranená a bola fascinovaná, keď sledovala, ako jej zakrvavená končatina dorastala. Jej cesta ju nakoniec zaviedla k ostnatému drôtenému plotu.
Na druhej strane stála hora, farma a dom. Ostatné bytosti prešli cez plot, ale ona ich nemohla nasledovať. Jej poslednou zastávkou bola miestnosť, kde jej sedem mocných bytostí odovzdalo zvitok. Ale skôr, ako stihla odhaliť jeho obsah, vrátilo sa jej ego a s ním aj vedomie. Keď sa prišla späť do svojho tela, mala pocit, ako keby bola preč celé mesiace. Ale v skutočnosti ubehlo len osem minút. „Zmenilo to smer môjho života.“
