PRAHA - Jozefov výstup na Sněžku mal zakončiť obyčajný teplý obed. Namiesto zaslúženého oddychu ho však na vrchole prekvapili ceny, ktoré mu vzali chuť skôr, než stihol vojsť dnu. Jeho zážitok otvára otázku, kde sa končí prirodzene vyššia cena a kde sa začína turistická realita, ktorá mnohých prekvapí.
Sněžka leží na česko-poľskej hranici vo výške 1603 metrov nad morom. Má tvar trojbokého ihlana, ktorý sa izolovane týči nad inými hrebeňmi pohoria Krkonoše. Výstup na tento vrchol mala byť pre Pavla odmenou sám o sebe. Po hodinách stúpania v ostrom vetre sa tešil na odmenu - na chvíľu oddychu a jednoduché teplé jedlo ako polievka a čaj. Namiesto toho ho na vrchole čakalo prekvapenie, ktoré mu zobrali chuť skôr, než stihol vojsť dnu. So svojou skúsenosťou sa zveril na stránke Medium.cz.
„Keď som zbadal budovu reštaurácie, prišla úľava. Tak tu to je, hovoril som si,“ opisuje. No stačilo pár krokov a pohľad na cenník. Čísla, ktoré by ho v bežnej reštaurácii zarazili, tu viseli úplne samozrejme, ako by to bolo normálne.
"Stál som tam, vietor mi fúkal do tváre a snažil som sa to v hlave spracovať. Polievka za sumu, za ktorú sa dole v Podhorí najem aj s hlavným jedlom. Hlavné jedlá za ceny, ktoré by som čakal skôr v centre Prahy, nie na vrchole najvyššej českej hory. Čaj skoro za stovku korún (cca 4 eurá). Obyčajný čaj. Žiadny rituál, žiadna kanvička pre dvoch, jednoducho hrnček horúcej vody s vreckom," pokračuje.
Hlad verzus pocit chodiacej peňaženky
Pavel priznáva, že si najprv myslel, že reaguje prehnane – bol unavený, hladný, podráždený. "Lenže čím dlhšie som sa na ten cenník pozeral, tým viac sa vo mne miešal hlad s nepríjemným pocitom, že zo mňa niekto robí hlupáka. Nie turistu, ktorý si chce oddýchnuť, ale chodiacu peňaženku, ktorá už nemá veľmi na výber," hovorí. A nebol si istý, či je jediný, komu to tak pripadá. Vnútri bolo plno, ľudia si objednávali bez zaváhania, fotili si jedlo, smiali sa. Možno si už všetci zvykli, že na takýchto miestach sa jednoducho neprotestuje.
Pavel si spomenul na výlety z minulosti, kedy stačil chlieb so salámou, termoska s čajom a všetci boli spokojní. Jedlo bolo nutnosť, nie luxus. Teraz mal pocit, že stojí pred bránou do iného sveta, kde platia iné pravidlá. "Akoby bolo samozrejmé, že kto sa dostane hore, musí byť pripravený zaplatiť čokoľvek. A kto nie, ten nech si vytiahne tyčinku z vrecka a mlčí," dodáva Pavel, podľa ktorého nešlo len o peniaze ale skôr o ten pocit, že niečo obyčajné a dostupné sa mení na privilégium.
Pavel skončil pri rožku so syrom
Nakoniec si Pavel do reštaurácie nesadol. Vytiahol z batohu suchý rožok a kúsok syra, sadol si bokom a jedol. "Nebol to žiadny zážitok, ale aspoň som nemal pocit, že som sa nechal nachytať. Okolo mňa prechádzali ľudia s táckami v rukách, niekto sa sťažoval, iný mávol rukou a povedal, že to k horám patrí," spomína.
Cestou dolu premýšľal, kde je hranica medzi pochopiteľne vyššou cenou a obyčajným zneužitím situácie a ako jednoducho sa rozmaže. Zamýšľal sa, že či je normálne, že aj obyčajný obed na výlete sa mení na malý luxus.
Sněžka však podľa neho zostala krásna. Výhľady majestátne, vietor neúprosný. No pocit z obeda mu zostal v hlave dlhšie než hlad. „Možno som len sentimentálny. Možno som mal jednoducho viac šetriť a neriešiť to. Ale keď som sa večer doma najedol za zlomok tej ceny, nemohol som sa zbaviť dojmu, že hore na Sněžke mi nechýbal obed. Chýbal mi pocit, že som tam vítaný ako človek, nie len ako zákazník,“ konštatuje na záver.
