ANKARA - Malá dedinka v Turecku šokuje svet – z približne 120 obyvateľov je viac než polovica nepočujúcich. Príčina tohto nevysvetliteľného javu zostáva záhadou, no podozrení je viac než dosť.
Ticho, ktoré kričí: Göckun – dedina, kde slová zanikli
Na prvý pohľad vyzerá Göckun ako desiatky iných zabudnutých dedín roztrúsených po tureckom vidieku. No už po pár minútach je jasné, že tu niečo nie je v poriadku. Rozhovory sa vedú rukami, mimikou, gestami. Slová tu stratili význam – pretože väčšina obyvateľov jednoducho nepočuje.
Z približne 120 duší, ktoré tu žijú, je viac než polovica postihnutá úplnou stratou sluchu. „Je to, akoby sme sa narodili do ticha,“ opisuje situáciu starosta Eyup Tozn. Ako sám dodáva, miestni si s tým poradili po svojom – naučili sa dorozumievať posunkovou rečou a vytvorili komunitu, ktorá funguje mimo zvukového sveta.
Generácie utrpenia
Sati Tozun, jeden z obyvateľov, hovorí bez príkras: „V tejto dedine takmer niet zdravého človeka.“ Potom dodá vetu, z ktorej mrazí: „Mám štyri postihnuté deti. Môj syn má tri deti – všetky nepočujúce. Aj moja švagriná má hluché deti. Táto dedina je plná postihnutých ľudí.“
Nie je to len osobná tragédia jednej rodiny. Je to generačný údel, ktorý sa v Göckune dedí z pokolenia na pokolenie.
Voda, ktorá zabíja? Alebo dôsledok pokrvných zväzkov?
Vedci zatiaľ tápu – dôvod, prečo sa v tejto dedine rodí toľko nepočujúcich detí, zostáva záhadou. Jedna z diskutovaných teórií upozorňuje na vysoký výskyt pokrvných manželstiev. Göckun je odľahlý, málo atraktívny pre prisťahovalcov a manželstvá medzi bratrancami a sesternicami sú tu bežné. Táto genetická izolácia by mohla byť spúšťačom degeneratívnych javov. No nie všetci s tým súhlasia.
Mnohí obyvatelia sa prikláňajú k inému, ešte znepokojivejšiemu vysvetleniu: otrávená voda. „Miestna voda obsahuje arzén a železo,“ tvrdia miestni. A práve tá by podľa nich mohla byť príčinou nepočujúcnosti, ktorá už desaťročia sužuje generácie detí.
Život v tichu a biede
Rahmi Cizin, ďalší z obyvateľov, potvrdzuje, že prístup k čistej vode v dedine prakticky neexistuje. „Títo ľudia potrebujú starostlivosť. A potrebujú jej veľa,“ zdôrazňuje. Štát síce poskytuje určitú pomoc, no podľa Cizina je to len kvapka v mori. „Nestačí to. Potrebovali by omnoho viac,“ hovorí s vážnosťou v hlase.
Göckun je dedinou, kde sa ticho ozýva silnejšie než slová. Kde každé gesto rozpráva príbeh bolesti, rezignácie, ale aj prispôsobenia sa osudu, ktorý si nikto nevybral. A kým vedci márne hľadajú odpoveď, ďalšie deti prichádzajú na svet... a nepočujú ho.
