Ďalšia Markizáčka ohlásila svoj televízny koniec: Už to nezvládala!

Minulý rok bol poznačený viacerými zemetraseniami v Markíze a po turbulentnom období v televízii skončili viacerí redaktori. Situácia sa upokojila a stabilizovala, posledným dňom minulého roka však skončila aj redaktorka Monika Grznárová.

„Napriek tomu, že milujem prácu v televízii. Bol to môj splnený sen. Odkedy som sa doma v obývačke za konferenčným stolom hrala na televízne noviny a čítala som nahlas správy z teletextu. Od kedy som si v detskom tábore vybrala novinársky krúžok. A moderovala táborové správy a hlásila do rádia udalosti z táborového života. A neskôr som zase ako vedúca v tábore a v škole viedla táborový a školský časopis. Od kedy som vyhrala súťaž v N-rádiu ako 10-ročná a zavolali ma do živého vysielania,“ napísala na sociálnej sieti.

„Milujem robiť rozhovory, zaujímajú ma ľudia, ich životy, osudy. Rada sa pýtam, zisťujem nové informácie a som v centre diania. A keď je tam kamera a mikrofón tak je to o to zaujímavejšie. Ale nastal čas dať si pauzu. Niekedy aj splnený sen vyhorí,“ pokračovala. „Som vďačná, že som tu mohla pracovať. Že šéfredaktor Tibor ma prijal aj bez väčších skúsenosti a videl vo mne potenciál. Som rada, že som pracovala s tými najlepšími novinármi a novinárkami na Slovensku (vrátane tých, čo už odišli). Že som sa mohla od nich učiť a inšpirovať. Som im vďačná aj za tie ťažké a turbulentné chvíle, ktoré sme spolu prežili,“ zneli jej emotívne slová.

Zobraziť galériu (6)

„Ďakujem aj za zvyšok tímu. Za kameramanov, s ktorými sme počas cesty na výrobu prebrali celý život. A to vždy tak dobre padlo. Za produkčné, maskérky, baby z fundusu, strihačov, grafikov, režisérov, technikov, zvukárov,“ a nezabudla ani na ľudí, s ktorými robila rohovory. „Ďakujem respondentom, bez ktorých by nevznikla ani jedna moja reportáž. Vďaka tejto práci som spoznala skvelých ľudí a odborníkov. Nie je ľahké sa postaviť pred kameru a rozprávať.“

Poďakovala tiež za to, že si mohla vyskúšať moderovanie vo veľkom markizáckom štúdiu. „Keď som sa tam postavila prvýkrát, myslela som, že sa rozsypem. Odnášam si veľa zážitkov a silných emócií. Nikdy nezabudnem na Tepláreň ani Zochovu. Obete, či útočník. Robiť reportáže o týchto tragédiách nebolo vôbec ľahké. Ale aj ďalšie dôležité témy, na ktoré sme upozornili a vďaka ktorým sa veci pohli alebo zlepšili. A to je zmysel tejto práce,“ vyznala sa.

„Neodchádza sa mi ľahko, ja nie som rozhodný typ. Toto nie je len práca, ale aj identita človeka. Sú to väzby, priateľstvá, adrenalín, vzrušenie… Ale verím, že niekedy treba odísť, aby človek vedel kam má ísť.“ Nech to už teda bude kamkoľvek, držíme palce v ďalšej ceste životom.