PRAHA - Herečka Jaroslava Tvrzníková zostala celý život v tieni manžela – Martina Štěpánka. Ťažko sa vyrovnávala so životom v emigrácii i návratom späť. Nakoniec sa však musela vyrovnať aj so samovraždou svojho muža, herca a exministra kultúry, ktorý svoj život ukončil vo veku 63 rokov.
Jaroslava Tvrzníková sa narodila 17. apríla 1940 v Prahe. Podľa vlastných slov prežila krásne detstvo vo Vysočanoch, aj keď spolu s ďalšími príbuznými žili v jednoizbovom byte a bola vojna. Otec Jaroslav Tvrzník prevádzkoval cukrársku výrobu a predaj; všetko im bolo po roku 1948 zabavené. Už v trinástich rokoch Jaroslava získala svoju prvú filmovú rolo. O tri roky neskôr prešla náročnými skúškami a zahrala si Robinsonku v rovnomennom filmu. Nasledovali ďalšie úlohy a po maturite aj štúdium herectva.
Najkrajšie herecké obdobie prežila Jaroslava Tvrzníková na doskách Národního divadla, kde viac ako 16 rokov žiarila v rôznych úlohách. Tu strela aj svoju životnú lásku, herca Martina Štěpánka. Nebola to láska na prvý pohľad, spojila ich práca. Svadbu mali 4. mája 1969 a hneď prišla do iného stavu. Do roku mali dieťa, ale aj rozhádzané manželstvo. Jeho zamilovanosť rýchlo opadla a valcovala ho zodpovednosť a túžba po voľnosti. Pôrod bol však komplikovaný a Martin začal za Jaroslavou chodievať do nemocnice. Vtedy padlo rozhodnutie nerozviesť sa. Cez všetky sinusoidy a kotrmelce Jaroslava Martina milovala.
Ťažkú situáciu vyriešilo sťahovanie z Viedne do Mníchova, kde dostala ponuku od kamaráta z Rádia Európa. Do rádia však podľa pravidiel mohol nastúpiť iba jeden z rodiny - a bol to Štěpánek. Jarka zostala doma, občas externe moderovala v Slobodnej Európe. Potom prišla aj úloha v divadle a ťažký dril nemčiny.
V roku 1989 odišli na návštevu do Prahy hneď ako to bolo možné. Z Mníchova sa jej však veľmi odísť nechcelo. „Bolo to ako ďalšia emigrácia, lebo v Prahe sme stratili úplne všetko. Človek si uvedomuje, že na to nemá silu,“ spomína Jarka. Ale Martin sa chcel vrátiť. Po 20 rokoch emigrácie teda súhlasila s návratom do Čiech, vrátili sa v roku 1994. Martin šiel do Prahy ako prvý, lebo mal prácu v Slobodnej Európe. Keď získal byt, asi po roku sa za ním prisťahovala celá rodina. Poznamenala ich však akoby nevľúdnosť – prijatie v Prahe nebolo také, aké čakali. Aj keď po návrate dostali menšie úlohy, potvrdilo sa skôr to, že na nich nikto nečakal. Od rou 1996 pôsobila ako divadelná pedagogička a školská režisérka na pražskej DAMU.
Martin bol politicky aktívny a v roku 2006 sa stal ministrom kultúry. V tom čase však začal bojovať s rakovinou, ktorá ho nakoniec doviedla k samovražde. „Martin bol vždy silná osobnosť a nedokážem si predstaviť, že by vydržal ležať na lôžku a videli sme, ako odchádza. To by nechcel. Takže ja mu rozumiem, že to urobil,“ povedala Jarka v relácii Českej televízie 13. komnata. „Martin prestal chodiť, mal veľké bolesti, obrovské bolesti… Priznal to, čo robil málokedy, že má aj depresie. Večer som prišla, bolo asi trištvrte na šesť a bolo tu ticho. Hralo rádio, bolo šero, a vidím, že Martin je zrútený na kolenách. Tak som sa vydesila, utekala som k nemu, snažila som sa ho nejakým spôsobom prebudiť. Volala som ihneď pohotovosť. Oni prišli a tiež to hneď nevideli. On mal zakrvácanú tvár, ale jemu tiekla strašne často z nosa krv, tak som myslela, že to mu tečie z nosa krv. Tak sa ho snažili oživiť a zrazu ten pán mi hovorí: Preboha, ale on má dieru v hlave. Pani, veď on sa vám zastrelil. Mňa sa v tom okamihu zmocnili dva pocity, to ani nedokážem vysloviť, aký hrozný des, ale na druhej strane akoby vnútorná úľava, že je všetkému tomu trápeniu koniec. Tieto dva pocity sa miešali dohromady,“ znela spoveď Jarky. Napriek všetkým trápeniam však podľa Jarky život nie je hrozný. Iba pestrý...
