Erik Axl Sund je pseudonym švédskych autorov severských detektívok. Skrýva sa pod ním duo Jerker Eriksson a Håkan Axlander Sundquist, ktoré minulý rok úspešne uviedlo na náš trh knihu Havranie dievča. Bývalý hudobník a jeho producent pred pár dňami navštívili naše hlavné mesto, kde nám poskytli exkluzívny rozhovor.
Ako sa vám páči Bratislava?
Zatiaľ sme nemali šancu si ju veľmi pozrieť. Boli sme doposiaľ len na hoteli.
Budete mať čas vidieť viac?
Hakan: Bol som tu pred pár rokmi. No len v Starom meste, ale veľmi sa mi páčilo. Dnes si to zopakujeme. Sme veľmi zaneprázdnení, všetko sa deje veľmi rýchlo a nemáme na to dosť času.
Myslíte si, že by ste vedeli zakomponovať časť deja nejakej pripravovanej knihy aj do nášho hlavného mesta?
(smiech) Na to by sme ešte zopár krát museli prísť na návštevu, ale prečo nie.
Ako k tomu prišlo, že ste spolu začali písať? A pod menom Erik Axl Sund?
Je to len skratka našich mien. Dokonca ani vo Švédsku si ľudia nevedia naše mená zapamätať a už vôbec nie ľudia mimo Švédska. Je to celkom ťažké vysloviť. Poznáme sa už veľmi dlho, robili sme spolu mnoho vecí. Začali sme spolu tvoriť web stránku, kde sme rozprávali naše príbehy a tak nás napadlo, že prečo nevyužiť našu predstavivosť a nezačať písať spolu.
Kde hľadáte inšpiráciu pre svoje knihy?
Čítame noviny, pozeráme správy. Svet je celkom zlé a zlomyseľné miesto, aj keď je krásne. Pozeráme veľa filmov a dokumentov. A samozrejme, čítame knihy.
Prečo píšete temné, strašidelné a depresívne knihy?
Tento žáner sme začali písať asi šesť rokov dozadu. Ja aj Jerker sme mali depresívne a ťažké obdobie. Naše životy nedávali zmysel. Boli sme nahnevaní na svet. Na to, čo sa deje okolo nás. Na to, čo sme čítali v novinách, trápili nás naše súkromné veci. Vtedy sme si uvedomili aj to, že naše partnerky majú skúsenosti, ktoré sme my ako muži nepoznali. Byť mladou ženou je úplne iné ako byť mladým mužom. Boli sme veľmi nahnevaní a chceli sme to zo seba nejako dostať, nejako to odfiltrovať. Už dlhšiu dobu sme rozprávali o tom, že by sme začali písať a tak som povedal: Poďme to urobiť! Bolo to pre nás ako psychohygiena. Taká osobná terapia. Hakan mi poslal 40 strán a ja som mu poslal 40 strán.
Pomohlo to?
Áno. Teraz vidíme, že hej. Na začiatku to vôbec nebolo s cieľom publikovania a vydania knihy. Písali sme len pre seba. Najprv bol Jerker psychoterapeut a ja pacient. Potom sme sa vymenili. A veci sa udiali. Videli sme pokrok v našich súkromných životoch. Použili sme seba v písaní. Sprvu to nebol kriminálny príbeh. Bolo to len písanie o našich skúsenostiach, zážitkoch. A potom sme si uvedomili, že text je príliš temný, príliš depresívny, tak prečo nie kriminálnu detektívku? Kriminálne príbehy majú veľa čitateľov a svojich prívržencov. Kriminálny príbeh je jednoduché zrealizovať. Máte vraždu, potom detektíva a potom vlastne už vyriešite problém. A medzi tým môžete cítiť a predstavovať si, čo chcete. A my sme chceli rozprávať o našich súkromných veciach. A tak vznikla kniha - jedna kniha. Stretli sme sa s vydavateľom a ten nám povedal, že máme urobiť tri knihy lebo táto jedna je príliš ťažká. A tak vznikla trilógia s názvom Slabosti Viktórie Bergmanovej.
V prvej knihe z trilógie s názvom Havranie dievča ste písali, že je ťažké žiť v Štokholme. Aké je to mesto?
Je ťažké žiť tam pre tých, ktorí sa tam prisťahujú. Je náročné nájsť miesto na bývanie. Ja som sa od roku 1996, kedy som tam prišiel, sťahoval už dvanásť krát. Dokonca tu máme niektorých študentov, ktorí bývajú v stane, pretože nemajú kde bývať. Inak je ale celkom pekné a pokojné.
Druhý diel spomínanej trilógie nesie názov Plameň túžby. Prezraďte niečo o ňom.
Táto trilógia je vlastne ako terapeutické sedenie. Prvá kniha Havranie dievča je prvé stretnutie u psychológa, o vašej zlosti, frustrácii. Druhá kniha Plameň túžby je viac reflektívna, dáva veci dokopy, analyzuje. A tretia je o vnútornej očiste a vyriešení.
Dozvedia sa čitatelia niečo viac, keď dočítam druhú knihu Plameň túžby?
Určite áno, ale nie všetko a nie koniec. Budú však potrebovať celú trilógiu, aby našli všetky odpovede.
Tretia kniha Pythias Instructions je už dopísaná?
Áno, vo Švédsku už je hotová celá trilógia. Už je publikovaná vo viacerých krajinách, budúci týždeň bude v Nemecku. Na Slovensku na budúci rok. Napísali sme aj inú knihu, mimo tejto trilógie. Je to Glass Bodies, ale zatiaľ je publikovaná iba vo Švédsku.
Aké sú reakcie čitateľov na vaše písanie?
Väčšinou pozitívne. Množstvo ľudí vraví, že sú to skvelé detektívky. Samozrejme, je tu zopár ľudí, ktorí tvrdia, že sme priveľmi temní a pochmúrni. Vo Švédsku máme internetové fórum a jedna z hlavných tém hovorí, že táto kniha tvorí nových pedofilov. Je to divné, ale samozrejme je to ich názor a ich reakcia na to. Je to podobné ako s filmami. Napríklad veľká aféra bola okolo filmu Americké psycho. Mnohí tvrdili, že tento film vytvorí nových sériových vrahov. Je to ale každého osobný názor.
Dej vašich kníh je strašidelný. Čoho sa bojíte vy?
Výšky, hadov a náhlej smrti.
Mali ste spolu skupinu. Prečo ste sa rozpadli?
Hakan: Rozviedol som sa so speváčkou. Boli sme svoji desať rokov. A to je začiatok môjho depresívneho obdobia. Jedna časť skladačky. Jej meno je Jeanette, identické ako u hlavnej postavy v knihách Havranie dievča a Plameň túžby.
Aké knihy preferujú Švédi? Printové alebo elektronické?
Elektronické knihy sa vo Švédsku rozširujú, ľudia si ich pomaly začínajú obľubovať. Ale stále prevažujú normálne knihy. Ľudia si ich môžu kúpiť hocikde, aj v supermarketoch.
Má na vás nejaký vplyv, že práve vo vašej krajine sa udeľujú najvýznamnejšie ocenenia za literatúru?
Áno, je to celkom inšpiratívne. Ľudia majú radi krimi príbehy a je to teraz taký boom. Asi nie len vo Švédsku, ale aj v iných európskych krajinách.
