Kto má rád smutný humor

Rozhovor s humoristom a spisovateľom Rasťom Piškom:

* Je humorista umelec?

– To je otázka! Mnohí si určite povedia, že nie je. Na Slovensku sa zafixovalo, že všetko, na čom sa ľudia smejú, musí byť plytké a nízke. Keď si však vezmeme ľudí, ako Twain, Chaplin, Voskovec a Werich, Allen, Kishon, Horníček, či Lasica a Satinský, musíme priznať, že sú to veľkí umelci.

* Aký humor máte rád?

– Smutný. Možno to znie čudne, ale nemám rád veselých komikov, ktorí len čo sa objavia na scéne, začnú sa rehotať a chrliť jeden vtip za druhým. A vôbec nemám rád vtipy, ktoré sa neustále točia okolo pása a nadužívajú vulgárnosť. Mám rád humor premýšľavý, ktorý diváka nepodceňuje. Komik by mal pokladať publikum  aspoň za také inteligentné, ako je on sám.

* Boli ste spoluautorom a účinkujúcim vo viacerých obľúbených humoristických reláciách. Aké to boli časy?

– Zvláštne. Užili sme si slávy a popularity, aj ústrkov a vyhrážok. Ale robili sme humor radi a s plným nasadením. Nie všetko sa vydarilo, ale pri tej kvantite to ani nebolo možné. Každý deň prinášal niečo nové, politici boli ako z divých vajec, celá spoločnosť sa menila. Ľudia to vtedy veľmi prežívali a humor a satira boli jedným z mála prostriedkov, ako sa aspoň trochu dalo uvoľniť obrovské napätie, ktoré vládlo v celej spoločnosti.

* K písaniu románov ste sa dostali pomerne nedávno. Bol to váš tajný sen, alebo náhoda?

– Tak trochu oboje. Po roku 2005 televízia a rozhlas o mňa neprejavili záujem. Humor, respektíve zábava sa otočili úplne iným smerom. Do módy prišli sitkomy a reality šou, čo nie je moja parketa. Mal som odrazu veľa voľného času, a tak som sa rozhodol urobiť to, po čom som už dávno túžil. Napísať všetko, čo si pamätám a ako to s odstupom vidím.

* Prvý román rozpráva príbeh o vojakoch Pohraničnej stráže. Inšpirovali vás vlastné spomienky?

– Spomienky – to bol hlavný dôvod, prečo som napísal Hačavu. Ja totiž nemám rád, keď niekto vynáša súdy bez toho, aby danú problematiku bližšie poznal. Vojaci Pohraničnej stráže, teda tí radoví, veľa možností nemali. Mohli sa dopustiť nejakého priestupku a išli by do basy. Alebo mohli dezertovať, ale ruku na srdce – kto už bol taký odvážny a bezohľadný ako napríklad bratia Mašínovci? Absolútna väčšina z nás sa snažila tie dva roky prežiť v zdraví a tak, aby sme nikomu neublížili. Kniha s touto tematikou chýbala. Ak vylúčime Kráľa Šumavy a niekoľko romantických „hraničiarskych“ noviel a poviedok, nič neexistuje. Navyše väčšina z nich vznikla za socializmu a odohrávajú sa tridsať rokov predtým, ako som k PS narukoval ja. A odvtedy sa aj na hraniciach situácia veľmi zmenila.

* Hačava je smutno-vtipnou reflexiou na absurdnú dobu. Viac ste sa pri jej písaní smiali alebo plakali?

– Ťažko povedať. Písal som si na vojne akýsi denník a ten sa mi zachoval do dnešných dní. Pri jeho čítaní som sa snažil pochopiť vlastné skutky a pocity. Znova som sa ocitol v úlohe dvadsaťročného mládenca a to nebolo vždy príjemné. Povedané s Kunderom: „Keby človek stretol svoj vlastný obraz z mladosti, určite by ho prefackal...“ Smial som sa aj hneval, ale čo sa už dá robiť? Nakoniec som sa nad svojím obrazom  a nad obrazmi mojich spolubojovníkov a veliteľov zmiloval. Nechcel som napísať druhých Čiernych barónov. Chcel som zachytiť dobu, politické ovzdušie a motívy konania jednotlivých postáv. A pritom sa so zhovievavým úsmevom pokúsiť opäť vcítiť do ich kože. Dúfam, že sa mi to aspoň trochu podarilo.

* V najnovšom románe píšete o komunite umelcov. Prečo ste si vybrali práve túto tému?

– Lebo som to všetko prežíval s nimi. Časy tesne pred a po Nežnej revolúcii sú beletristicky nezmapované. Bolo to obdobie, aké už pravdepodobne nezažijeme. Všetko sa šmahom ruky menilo. Mnohí to nedokážu dodnes pochopiť. Najmä tí starší, ktorí mali vtedy zhruba päťdesiat rokov, ale aj moja generácia vtedajších tridsiatnikov. Čo sa vlastne v roku 1989 stalo? A ako to prežívali tí, ktorí stáli pod tribúnami a cinkali kľúčmi? Tí, ktorí s úžasom hľadeli na politické a ekonomické zmeny? Tí, ktorí dodnes celkom nechápu ako a prečo sa to všetko stalo?

* Umelci vždy citlivo chápu dobu, v ktorej žijú. Ako ju vnímajú umelci z Bohémskej kolonády?

– Bola to doba špicľovania, nezmyselných zákazov a cenzúry, často až malichernej. Všetko sa muselo trikrát schvaľovať a potvrdzovať, boli tu byrokrati a karieristi, ktorí  prostredníctvom politiky šikanovali ľudí a vybavovali si osobné účty. Ale bola tu aj akási sociálna starostlivosť štátu o občana, pomerne široká, hoci na nízkej úrovni. Fungovali kluby mládeže, záujmové krúžky, festivaly záujmovo-umeleckej činnosti. To všetko pod dozorom štátu, ktorý to financoval. Mám pocit, že toto sa úplne stratilo. A je to asi jediné, za čím mi je z dôb reálneho socializmu ľúto.

* V akej dobe žijú umelci dnes?

To, čo tvorilo kedysi základ, teda amatérske krúžky a súbory, do veľkej miery zaniklo. Sám som od svojich 16 rokov pôsobil v divadielku malých foriem, kde som sa za pätnásť rokov naučil všetko, čo som neskôr potreboval v mojej profesionálnej kariére. Ak nejaké súbory existujú, tak len vďaka sponzorom, ktorí ich dotujú. S profesionálmi je to podobné. Sponzor, to je dnes kľúčové slovo, ktoré tvorí kultúru. Literatúre dominujú knihy pre ženy, detektívky a rôzne upírske ságy. Divadlo, našťastie, žije, hoci herci si musia zarábať na živobytie hraním v pomerne hlúpych seriáloch a sitkomoch. A veľa talentovaných autorov tie hlúpe sitkomy píše... Výtvarníci sú v podobnej situácii ako ostatní. Ocitli sme sa v pozícii živnostníkov, ktorí ak nepredajú to, čo vytvorili, môžu celé svoje umenie zabaliť. A do toho všetkého je tu minister práce a sociálnych vecí, ktorý sa všetkým umelcom chystá zasadiť smrteľnú ranu v podobe zvýšených odvodov a zrušenia paušálnych výdavkov. Politici nám už nič nezakazujú, ale napriek tomu nám život neustále sťažujú. Už nie umelecky, ale priam existenčne.

Viac v rozhovore s Dianou Mašlejovou v Knižnej revue 24 (vychádza 23. novembra)!