V obecnej kronike našli storočný poklad: Pravdivé svedectvo Slováka o I. svetovej vojne | Topky.sk

Nedeľa, 25. august 2019. Meniny má Ľudovít, zajtra Samuel.

V obecnej kronike našli storočný poklad: Pravdivé svedectvo Slováka o I. svetovej vojne

Prvá svetová vojna pohľadom Samuela Činčuráka.
Prvá svetová vojna pohľadom Samuela Činčuráka.
Zdroj: archív Michal Šesták
06.10.2016 09:20

OZDÍN – Pátranie v archívoch horného Novohradu priviedlo skupinu historických nadšencov k zaujímavému objavu. Pod prachom minulosti ležali takmer storočie nepovšimnuté denníkové zápisky vojaka a spisovateľa Samuela Činčuráka, ktorý autenticky opísal život na bojiskách prvej svetovej vojny.


Milovník histórie Mišo Šesták hovorí o zápiskoch Samuela Činčuráka ako o zabudnutom slovenskom literárnom poklade. Napriek tomu, že Činčurák mal bystrý pozorovací talent aj literárny cit, pozná ho dnes málokto. O neznámom spisovateľovi sa Šesták dozvedel z kroniky novohradskej obce Ozdín. Činčurák v obci pôsobil ako koordinátor kresťanského spoločenstva Modrý kríž. Bol to činorodý človek, ktorý svoje postrehy zaznamenával v podobe rukopisov, z ktorých väčšina vyšla aj knižne. Okrem jeho autentických spomienok na prvú svetovú vojnu. Práve tie sa teraz neformálna skupina ľudí združená okolo hradištského obecného časopisu Frfľoš rozhodla vydať knižne - s názvom Vojna a podtitulom Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 – 1918.

MAPA najrizikovejších oblastí Slovenska: Druhá svetová vojna dokáže stále zabíjať, vieme kde

Samuel Činčurák sa narodil v roku 1883 v dolnozemskej Pivnici v Báčke, teda v dnešnom Srbsku. V roku 1912 sa presťahoval na Slovensko, kde sa oženil so Zuzanou Betinovou z Ozdína. Manželia vychovali päť detí a živili sa roľníctvom. Obaja boli veľmi zbožní a na svoje okolie mali výrazný duchovný vplyv. Okrem spomienok na prvú svetovú vojnu je tiež Činčurák autorom literatúry s náboženskou tematikou.

V obecnej kronike našli
Zdroj: archív Michal Šesták

Činčurák strávil na bojiskách prvej svetovej vojny viac ako 50 dlhých mesiacov a pôsobil aj ako osobný sluha vojenského veliteľa. Pohyboval sa na srbskom, ruskom, ale aj talianskom fronte. V 300-stranovom rukopise Činčurák opísal, čo všetko na fronte videl a osobne zažil. Píše aj o krádežiach, násilnostiach, znásilňovaní či hriechoch medzi vojakmi.

V obecnej kronike našli
Zdroj: archív Michal Šesták

UKÁŽKY Z DENNÍKA

Alkohol, prostitútky a smrť

Kapitola VII. (Srbsko)

Stotník P. si nevedel dať rady s ľuďmi, ktorých mal pri koňoch – tí, čo mali s koňmi ísť, bo sa veľmi opíjali. Chlapi mali denne tri koruny a stravu, nič nerobili a aby si čas ukrátili, pili ako dúha a opilí sa váľali. Stotník P. bol prísno zakázal, že nesmia piť, no kto zakáže svini, keď je v kaluži, aby si neľahla do nej? Kto zakáže opilcom piť, keď on chce a má k tomu príležitosť? Stotník bol zakázal, že nesmie nikto do dediny a tým, čo predávali medzi nás, nesmeli sa ku nám priblížiť, no čo nevyhútajú ženy, ktoré prinášali a predávali – tie sa ošmietali po kukuriaciach kolo nás a keď dakto šiel ta na svoju potrebu, tak ho ponúkali s páleným. Boli sa tak naučili, že každú chvíľku bežali do kukurice a tam sa kšeft robil.

V obecnej kronike našli
Zdroj: archív Michal Šesták

Jedného dňa náš jeden vojak popil jednej dievčiny pálené a oraboval ju o šesť korún. Tá prišla ku feldvéblovi, čo bol nad koňmi. Že feldvébl bol tiež kamarát z mokrej štvrti, bo i on chodieval do kukurice píjať, stal podľa dievčiny a aby sa stal veľkým, dal nás všetkých autretovať, aby ona ukiazala toho, čo ju okradol. Bolo nás drahne, no predsa poznala, maďarského cigáňa. Ako tak stojíme a čakáme dlhú kázeň, príde kadet a spýta sa, prečo je autret. Feldvébl predstúpi pred neho a vyrozpráva mu udalosti. Kadet sa obrátil, k devuche a krikom na ňu: „Ako si sa smela sem opovážiť prísť predávať, keď je to prísne zakázané? Dobre urobili, že ti peniaze zobrali, mali ťa ešte do zadku vykopať, marš preč! A vy abtreten!“

V obecnej kronike našli
Zdroj: archív Michal Šesták

„Nak žije pán kadet!“ znelo z viacej hrdiel, aj sám som schvaľoval rozsudok mladýho dôstojníka, bo keď by neboli tie ženštiny priniesli tu otravu, neboli by sa mohli ľudia tráviť, bo z toho už bola aj cholera začala.

V obecnej kronike našli
Zdroj: archív Michal Šesták

Kapitola XXIII. (ruský front na Ukrajine)

Poobede každý deň behali kočiare z mesta do mesta, vozili sa na nich dôstojníci rozličných trúp a oddielov, každý mal po boku v kočiare neviestku, ktorej sa do zubov vyškieral. Videl som vyšších lekárov od zdravotníckeho oddelenia, kde sa vozili s takými potvorami, daktorý aj dve mal vedľa seba. Hrozil som sa nad tou bezbožnosťou, ktorá sa prevádzala, no čo mohlo byť iné? Dámy sa žobrať hanbili, robiť sa im nechcelo, no a takto to bolo predsa veselo! Čo tam po mužovi, ktorý je v zákopoch alebo padol do zajatia. Ženštiny sa boli tak rozpustili, nielen že sa s dôstojníkmi vozili až do zákopov, ale aj samé ta chodili a v zákopoch smilnili. Lekári si už nevedeli rady, bo denne celé húfy prichodilo nakazených oboch pohlaví. Boli vydali rozkaz také ženy pochytať, čo sa nachodili kolo zákopov, čo ich nebolo málo nazbieraných, no tie mestské, fajnejšie, trávili hlúpych mužov ďalej.

V obecnej kronike našli
Zdroj: archív Michal Šesták

Vrchné vojenské veliteľstvo bolo zakázalo, že dôstojníci a poddôstojníci aj vojaci, ktorí nemajú prácu v meste, nesmú do mesta, bo dôstojníci chodili každý večer do Czernowitza do kina a odtiaľ ku neviestkam. Bolo vraj zistené, že jeden večer dvaja ruskí dôstojníci boli v kine ako špióni prezlečení v civilnom obleku a tu pozorovali, čo sa deje v Rakúsku. Druhé, že v zákopoch nebolo dôstojníkov, že sa vraj po meste prechodili. Nové nariadenie naviedlo dôstojníkov na novú špekuláciu. Neviestky sa prezliekli do dôstojníckych šiat a na cudzie dovolenie prechodili cez most, chodili do frontu, veď vojak na varte čítať nevedel a potom či on pozná všetkých dôstojníkov? Hlavne keď ukázal kus papiera a ešte lepšie ak posotil fľašku s rumom, za ktorú by bol aj celú ruskú armádu pustil a nie dôstojníka alebo poddôstojníka zo svojho vojska. Veselý vojenský život v Czernowitzi neprekazilo ani vyššie komando.

V obecnej kronike našli
Zdroj: archív Michal Šesták

Kapitola Offenzíva (Taliansky front)

Pri západe slnca prišiel znovu ku mne Štefanko, syn môjho brata, len už nie ako pred týmto. Bol zamazaný od päty až po uši a s poviazanou rukou.

„Čo sa s tebou Štefanko stalo?“ spytujem sa na smrť bledého synovca.

„Ja som už svoje dostal, strýčko! Mám dve rany na dlani,“ vravel, chvejúc sa. „Ďakujem aj za to Pánu Bohu, bo som tým vyviazol z istej smrti.“

„Čo sa robilo na predku?“ spytujem sa zvedavo.

„Prosím vás, strýčku, umyte ma trochu, budem vám rozprávať, čo sa stalo!“ Umyl som mu tvár a ruky od krvi, dal som mu moju večeru, aby si zajedol a on rozprával nasledovne:

V obecnej kronike našli
Zdroj: archív Michal Šesták

„Včera, keď som odišiel od vás a prišiel do leženia, už všetko bolo na nohách, zobral si svoje veci a zastal do radu. Bolo nám vravené, že ideme do štelungu, a keď prerazíme a prídeme do nepriateľskej zeme, že sa nám prísno zakazuje niečo ničiť, kto čo zjesť môže, nak zje, čo popiť, nak popije, ostatné nahať, že za nami pôjdu vozy a budú všetko rekvirovať. Každý z nás dostal jednu konzervu a pol bochníka, že nám to musí postačiť než prídeme do Itálie a tam vraj už všetkého nájdeme. Páni dôstojníci nabrali si veľké prázdne chrbtové vrecia (ruksaky), čo ešte dosiaľ nemali, to si už hotovali na to rekvirovanie. Večer šli sme do štelungu, celá naša divízia zaujala miesto hneď vedľa vašej 42. Dohnali nás všetkých do prvých zákopov, aby sme na povel vyskočili, prerazili a mašírovali kupredu. V noci o dvanástej začali Taliani bubnovú paľbu do nás, mlátili nás strašne, veľmi veľa popadalo. Keď prestali Taliani strieľať, my pohotove robili útok, prišli sme do talianskych zákopov a ani jeden Talian tam. V talianskych zákopoch našli sme biely chlieb, konzervy, zaváraniny, marmeládu, pustili sme sa do toho jesť, ani divá zver! Čo sa tak hostíme, začnú naši delostrelci strieľať do talianskych zákopov, v ktorých sme sa my hostili. Telefón bol prestrihnutý, hlásiť sme nemohli a než zvedeli, čo sa robí, tak spústu našich pobili. Pohli sme sa za Talianmi, našli sme ich až v tretích ich zákopoch, no ale beda, oni nás tu dostali do krížovacieho ohňa, tak málokto živý ostal. Ja, že som bol trochu pozadu so strojnou puškou, bol som aj s jedným šikovateľom skrytý v jednej jame, a keď skríkli ‚Rikzug!‛ zodvihnem sa, aby som videl, či je pravda, tu bums! A už som mal v ľavej dlani dve guľky, bežal som k lekárovi a lekár mi dal lístok, aby som šiel do poľnej nemocnice. Cestou som videl pole mŕtvolami pokryté, takže som ich musel prekračovať. Dostal som sa na cestu a tu vozy, automobily rozbité, dohonil som jedného šikovateľa raneného, bol celý krvavý, guľa zahvižďala, praskla a šikovateľ predo mnou rozletel sa na kusy. Skočil som do hory a zamieril krížom, a tak som sa dostal až sem.“ S čím som mohol, s tým som ho zásobil a poslal ho nie do poľnej nemocnice, ale do Grigna, aby tam vysadol na vlak a šiel do vnútrozeme, čo on aj poslúchol, a tak sa ratoval tej ošklivej fronty.

Samuel Činčurák
V obecnej kronike našli
Zdroj: archív Michal Šesták


Galéria

Nástroje k článku



ZDROJ: zh
FOTO: archív Miša Šestáka

Nahlásiť chybu

Tagy

Najčítanejšie články