°C

Nedeľa, 25. október 2020. Meniny má Aurel, zajtra Demeter.

Nová kniha odhaľuje fenomén korupcie: Slovenskí historici rozbili najväčšie mýty o kradnutí za socializmu

Zdroj: Kniha Korupcia
29.07.2016 00:01

BRATISLAVA - Korupcia je tu s nami od nepamäti. Poznali ju ešte z čias Márie Terézie. Aj keď sa možno zdá, že dnes je prelezená všade, nie je to tak. Dvaja slovenskí vedci sa podujali zmapovať fenomén korupcie na Slovensku od 18. storočia až po dnešok. V rozhovore pre Topky historici Peter Šoltés a László Vörös z Historického ústavu SAV hovoria o tom, aké boli prejavy korupcie pred sto rokmi, ako ju vnímali ľudia a ako korupcia menila v Uhorsku, prvom Československu, Slovenskom štáte alebo za čias komunizmu. Prezradili tiež, aká bola najväčšia korupčná kauza v prvej Československej republike a či sa dá korupcia vykynožiť úplne.


V súčasnosti sa zdá, že korupcia je prelezená v politike od vrchu po spodok. Bolo to tak aj v minulosti alebo sledujeme dnes výnimočný jav?

Správanie, ktoré podľa dnešných noriem považujeme za korupčné sa vyskytovalo v každej organizovanej spoločnosti, od prvých štátnych útvarov v Mezopotámii, cez antické štáty, stredoveké monarchie až po súčasnosť. Rozdiel bol však v tom, čo sa v danej dobe zákonom definovalo ako nelegálne, korupčné konanie.

V modernej dobe je nezákonné kupovať si štátne úrady, v 18. storočí by sa sotva našiel štát, kde to nebola bežná prax. Ešte v prvej polovici 19. storočia bolo zaužívané, že pred súdnym pojednávaním navštívili sporné stránky sudcu, u neho doma alebo v úrade, predstavili mu svoj pohľad na vec a pri tej príležitosti mu si ho „uctili“ darom. Obvykle vínom, dobrým jedlom, v závislosti od závažnosti sporu to mohli byť i peniaze, dlžné úpisy či prepísanie časti majetku. Kto dobové zvyky „nectil“, sám seba poškodzoval.

Zjednodušene povedané -  je korupcie dnes menej alebo viac?

Ťažko sa dá na takto položenú otázku jednoznačne odpovedať. Niektoré formy korupcie postupom času vymizli, iné sa naopak vyvinuli v reakcii sa zmenené spoločenské pomery. Vo všeobecnosti platí, že korupcia je previazaná s výkonom zverenej moci, či už od panovníka, štátu alebo i súkromnej osoby. Čím viac „štátu“ máme okolo seba, čím väčšie sú zdroje, ktoré štátni úradníci spravujú a prerozdeľujú, tým väčší je priestor na rôzne formy korupčného správania. Keby sme chceli porovnať mieru korupcie v dnešnej dobe so začiatkom 20. storočia, bolo by ťažké povedať, kedy bola spoločnosť korupciou viac „prelezená“.

Nová kniha odhaľuje fenomén
Zdroj: Kniha Korupcia

Aká forma korupcie či klientelizmu existovala v 18. storočí?

Korupcia je vnímaná ako akýsi strešný pojem, pod ktorým sa skrývajú rôzne podoby korupčného konania – úplatkárstvo, nepotizmus (rodinkárstvo), klientelizmus a kupovanie úradov. Na konci 18. storočia, za vlády Márie Terézie a Jozefa II. sa na našom území ešte len utváral moderný byrokratický štát spravovaný úradníkmi. Takpovediac „profesionálnych“ úradníkov bolo málo. Krajinské a stoličné úrady obsadzovali členovia najvplyvnejších šľachtických rodín, ktorých živil ich majetok, najmä pôda, a za výkon úradu dostávali skôr symbolický plat. „Odmenou“ im bola kontrola stoličnej správy, ktorá mala nielen výkonnú ale i súdnu moc. Politickú moc v stolici (župe) obvykle malo zopár najbohatších rodín, ktoré rozhodovali o obsadení všetkých úradných miest, od podžupanov až po pisárov. Vlastne okolo seba utkali pavučinu príbuzensky či majetkovo prepojených úradníkov.

Úrady navyše často prechádzali z otca na syna, potrebné vedomosti a zručnosti sa osvojovali rodinnou výchovou. Druhou oblasťou, kde v tej dobe „kvitla“ korupcia boli šľachtické panstvá, spravované pánskymi úradníkmi. Na panstvách Pálffyovcov, Apponyiovcov či Andrássyovcov pôsobili stovky správcov, účtovníkov, šafárov a pod., ktorí spravovali ich majetok. Ako nám dosvedčuje slovenčina, nezriedka hospodárili zle - „šafárili“ a viac dbali na vlastný prospech, než na zveľadenie majetku svojho pána. Od zneužívaní svojho postavenia na úkor poddaných ani nehovoriac.

Ako bojoval štát proti korupcii v úradníckych pozíciách?

Už od začiatku vytvárania úradníckeho aparátu štátu sa objavil problém s večne prázdnou štátnou pokladňou. Narastajúci štátny dlh nedovoľoval primerane zaplatiť úradníkov, najmä na tých nižších stupňoch úradníckej pyramídy. V mnohých prípadoch ich ročný príjem nepokrýval ani základné životné náklady. Ak úradník v malom meste zarábal ročne 250 zlatých, no výdavky jeho rodiny boli 500 zlatých, bol v ťažkej situácii. Vo veľkých mestách boli náklady ešte vyššie, platy i s príplatkami a diétami na živobytie nestačili. Východiskom bolo nájsť si ďalšie zamestnanie alebo „speňažiť“ svoju úradnú funkciu.

Zákony, ktoré štát koncom 18. a začiatkom 19. storočia doslova „chrlil“ motivovali úradníkov k nahlasovaniu pokusov o úplatok. Odmenou pre nich mal byť dvojnásobok ponúkaného úplatku, ktorý mal zaplatiť podplácajúci. Podnikatelia, ktorí sa pri obchodovaní so štátom pokúsili korumpovať úradníkov, mali byť raz a navždy vylúčení z možnosti uchádzať sa o štátne zákazky. Prirodzene časom začali prevládať represívne opatrenia proti korupcii v štátnych úradoch. Ani hrozba straty úradu a pol až jednoročný trest väzenia však úplatky z úradov neodstránili. Až po tom, čo štát dokázal úradníkom, colníkom a ďalším verejným zamestnancom zabezpečiť primeraný plat, stereotyp úplatného c.k. úradníka začal postupne ustupovať.

Nová kniha odhaľuje fenomén
Zdroj: Kniha Korupcia

Dá sa opäť zjednodušene povedať, že v týchto časoch bežný človek chápal korupciu ako niečo prirodzené?

Nevieme na to odpovedať.

Zmenila sa forma korupcie nejako v 19. storočí?

Bežný človek sa s korupciou stretával podobne, ako v predchádzajúcich obdobiach, predovšetkým pri kontakte s úradmi, obecnými i štátnymi, keď sa ocitol pred súdom, po zavedení všeobecnej brannej povinnosti pri odvodoch a pod. Veľkou zmenou však prešla sféra „vysokej politiky“, kde aristokraciu postupne nahrádzali veľkopodnikatelia a finančná oligarchia. Vznikajú politické strany, budujú si svoj aparát a to všetko si vyžaduje stále viac zdrojov. Tie „ochotne“ poskytli bohatí podnikatelia a banky, za čo sa na oplátku dostali k štátnym zákazkám a celkovo, cez nastrčených politikov, ku kontrole verejných zdrojov. Rodí sa model, ktorý veľmi dobre poznáme i so súčasnosti. 

Korumpovalo sa aj pri voľbách? Ako?

Voľby v Uhorsku boli odlišné pred rokom 1848 a po ňom. Až do revolúcie mali právo voliť len plnoletí šľachtici, muži. Volili si spomedzi seba stoličných úradníkov a vyslancov na snem. V mestách si mestskú samosprávu volili plnoprávni mešťania. Keďže zákon volebnú korupciu nepoznal, získavanie hlasov – kortešovanie – takmer vždy sprevádzali veľkolepé hostiny, pitky, chudobní zemania sa na náklady kandidátov zvážali do sídla stolice, kde prebiehala voľba. Okrem týchto rituálov, považovaných v tej dobe za neškodný uhorský kolorit, sa volebná korupcia diala i priamym kupovaním hlasov, prostredníctvom peňazí, odpustenia dlhov, prísľubom dosadenia do lukratívneho úradu a pod. Po revolúcii 1848/9 sa volebné právo rozšírilo, voliť mohlo asi každý dospelý muž, ktorý vlastnil predpísaný majetok alebo získal vyššie vzdelanie, celkovo to bolo asi 20 percent mužskej populácie. Osvedčené metódy „oslovovania“ voličov klobásami a pálenkou sa udržali i za nových podmienok.

Nová kniha odhaľuje fenomén
Zdroj: Kniha Korupcia

Ako sa zmenilo korupčné správanie po vzniku prvej Československej republiky?

Nebol dôvod meniť osvedčené spôsoby. Čo sa vymenilo, aj keď nie úplne, boli politické a hospodárske elity. Treba si však uvedomiť, že väčšina politikov, úradníkov a pod. boli vychovaní v Rakúsko-Uhorsku. Do novej republiky si preniesli dobré tradície ale aj zlozvyky.

Lobovali aj vtedy veľkí a silní podnikatelia či iné záujmové skupiny?

Prirodzene že áno. Boli si dobre vedomí toho, že mať vplyv na politické špičky v štáte je výhodné. Osobitne v časoch, kedy sa ekonomike nedarí. Kríza na začiatku 20. rokov a veľká hospodárska kríza v rokoch 1929 – 1933 viedli k ešte väčšiemu posilneniu štátu.

Ktoré záujmové skupiny mali vtedy najväčší vplyv na politiku?

V mnohom sa to podobalo na súčasné pomery. Najväčší ekonomický vplyv mali majitelia veľkopodnikov, bánk, ale tiež veľkostatkári a československému štátu lojálna bohatá aristokracia. V Čechách a na Morave bolo lojálnej šľachty viac, na Slovensku to boli skôr výnimky. Aj preto sa u nás po rozpade Rakúsko-Uhorska vo väčšom rozsahu poštátňovalo, dobovým jazykom nostrifikovalo a pozemková reforma sa týkala väčšej rozlohy pôdy a lesov. Vďaka svojej autorite v spoločnosti ale tiež značnému majetku bola silným hráčom na politickej šachovnici i katolícka cirkev.

Podľa prívržencov antisemitizmu mali Židia veľký vplyv na politické udalosti. Aká je pravda?

Samotná otázka je zavádzajúca, lebo podsúva, že existuje nejaká entita „Židia“, ktorá je schopná konať a ovplyvňovať. Čo sa má pod takýmto označením rozumieť? Nasledovníci judaizmu? Ľudia, ktorí sa nejakým spôsobom cítili byť Židmi? Alebo stačí len aby mali „židovské“ meno či priezvisko? Naznačuje táto otázka, že na Slovensku významne vplývalo na politické dianie 60 000 či 90 000 ľudí, podľa toho, ktorý definičný prístup si zvolíme, na politické udalosti? To je absurdné.

Nová kniha odhaľuje fenomén
Zdroj: Kniha Korupcia

Mocenské elity, teda politické a hospodárske špičky, ktoré majú možnosti vplývať na chod vecí verejných, na politický a hospodársky systém, na redistribúciu bohatstva do spoločnosti či súkromných vreciek, to sú konkrétni ľudia, niekoľko stoviek ľudí v celej krajine. Či v tejto skupine boli v období druhej polovice 19. storočia a počas medzivojnového Československa ľudia aj židovského vyznania? Áno, boli. Či mali významnejší vplyv ako ostatní „nežidia“ v ich postavení? Nie, nemali. Treba si však uvedomiť, že k úplnému občianskemu zrovnoprávneniu obyvateľov judaistického vierovyznania v Uhorsku došlo až v 1860-tych rokoch, a že po roku 1938 boli na Slovensku perzekvovaní a napokon vyvezení do koncentračných táborov, kde boli zavraždení.

Ktorý slovenský politik počas prvej ČSR bol najskorumpovanejší?

Korupčné aféry sprevádzali republiku v podstate od jej vzniku. Všetky strany, dokonca aj tie opozičné, boli namočené do prípadov čiernych fondov, pochybných prevodov majetku, podplácania novinárov, či kupovania hlasov. Najviac možností priživiť sa na verejných zdrojoch mali politici tých strán, ktoré boli po celé medzivojnové obdobie vo vláde. Na Slovensku to boli agrárnici. Ťažko vybrať jedného, či prvú trojku. Boli takí, o ktorých sa veľa písalo, keďže boli dlho na politickom výslní, iní, omnoho korupčnejší politici neboli tak mediálne známi, lebo sa pohybovali na nižších poschodiach politiky.

Aké najväčšie korupčné kauzy zažila prvá ČSR?

Jednou veľkou korupčnou kauzou bola pozemková reforma. Politici nového štátu považovali za nevyhnutné previesť obrovské množstvo pôdy z vlastníctva nemeckej a maďarskej šľachty do rúk malým a stredným roľníkom. Už samotný proces rozhodovania o tom, komu sa pôda ponechá a v akej rozlohe a komu nie bola veľkou príležitosťou pre korupciu. Podobne i pri prideľovaní a odpredaji pôdy jednotlivým roľníkom  dostali úradníci, dosadzovaní agrárnou ale i ľudovou stranou moc, aby pozemky priklepli tým „správnym“ ľuďom. Korupčné aféry vznikali i okolo obchodu so štátom s niektorými komoditami, najmä uhlím a benzínom.

Jedna osobitne silno otriasla politickou scénou. Išlo o tzv. liehovú aféru, ktorá prepukla na prelome rokov 1923/1924. Zapletený do nej bol i samotný predseda senátu za Agrárnu stranu, Karel Prášek. Ako predseda Družstva hospodárskych liehovarov spravoval jeho dispozičný fond. Za krátky čas sa z fondu „stratilo“ asi 33 miliónov korún. Prevažne išli na úplatky predákom odborárskych zväzov, štátnym úradníkom, novinárom a na príspevky do straníckych pokladní. Vo februári 1924 Prášek odstúpil z funkcie predsedu senátu a po čase sa vzdal i poslaneckého mandátu. Pre korupčné škandály a milostnú aféru sa na čas stiahol z politiky i Milan Hodža, vedúci predstaviteľ agrárnej strany na Slovensku. Po vyšumení kauzy a vrátil do vrcholovej politiky a na sklonku prvej československej republiky sa ako prvý Slovák stal predsedom vlády.  

Nová kniha odhaľuje fenomén
Zdroj: Kniha Korupcia

Bola etická úroveň, resp. menej korupcie, parlamentu vyššia ako je v súčasnosti?

S dnešného pohľadu by sa mohlo zdať že áno. Najmä v prvých rokoch, kedy sa republika budovala doslova „za pochodu“, bol silný entuziazmus, snaha vytvoriť lepšiu a spravodlivejšiu krajinu, než bola monarchia. Postupne však v politike začali prevládať stranícke záujmy, vplyv bánk a veľkokapitálu. Čoraz častejšie bola verejná mienka znechutená aférami, škandálmi a mnohí ľudia nadobudli presvedčenie, že žijú v najskorumpovanejšej dobe, aká kedy bola. Stačí si na internete prelistovať dobovú tlač, obzvlášť poučné a zábavné sú humoristické časopisy. Ministri, poslanci, vyšší úradníci síce po prevalení škandálu zvykli odstupovať, najčastejšie zo „zdravotných“ dôvodov alebo sa na pár rokov z vysokej politiky stiahli. Podobne ako dnes však žiadna veľká ryba neskončila za mrežami.

Ako sa situácia korupcie zmenila s príchodom Slovenského štátu?

Podobne ako po rozpade monarchie i po vzniku vojnovej Slovenskej republiky došlo k výraznej výmene elít. Najviac to zasiahlo najmä politiku, hospodárstvo, armádu, políciu a školstvo. Pluralitný demokratický systém bol nahradený autoritatívnych režimom. Povolená bola iba jedna „štátostrana“, ktorá potrebovala umiestniť do úradov a odmeniť „svojich“ ľudí. Bezprecedentným zásahom bola arizácia, ktorá, ako to už pri prerozdeľovaní obrovského majetku býva, sprevádzala obrovská korupcia. Desaťtisíce ľudí boli na základe rasových kritérií nielen okradnutí o majetok, boli im odňaté občianske práva a postupne násilne deportovaní na územie Tretej ríše. Úradníci, ktorí mali na starosť transporty využívali cynicky svoju moc a nechávali sa korumpovať.

Po vojne prišlo druhé Československo a komunizmus. Tvrdenie, že za socializmu sa nekradlo, je do akej miery pravdivé?

Tu by bolo potrebné odlišovať medzi korupčným správaním a krádežou, či dobovým slovníkom odcudzovaním majetku v súkromnom a, čo bolo ešte „horšie“ v socialistickom vlastníctve. Vo všeobecnosti platí, že rešpekt k cudziemu majetku, posvätnosť vlastníckych práv za 40 rokov komunizmu výrazne poklesla. Nielen tým, že všetko patrilo všetkým, takže nazberať si kukuricu na družstevnom alebo ukradnúť kľučky na reštauračnom záchode ľudia nevnímali ako zločin. Režim vyvolával dojem, že všetci sme si rovní, všetci si tu žijeme zhruba rovnako dobre, či lepšie rovnako zle. Čím dlhšie sme však komunizmus budovali, tým menej ľudí ideálu beztriednej a rovnostárskej spoločnosti verilo. Neexistovali tak veľké rozdiely vo veľkosti majetku a životnej úrovni, systém zlyhával v naplnení potrieb ľudí po tovaroch a službách. A tam kde zlyháva systém, nastupuje korupcia.

Nová kniha odhaľuje fenomén
Zdroj: Kniha Korupcia

Prečo si ľudia myslia, že za socializmu sa nekradlo?

Nielen že sa nekradlo ale ani korupcia nebola. Tento silno zakorenený mýtus nevyplýva len zo spomienkového optimizmu generácie, ktorá v minulom režime prežívala detstvo a mladosť. Treba si spomenúť, ako vyzerali noviny pred novembrom 89. Písalo sa o úspechoch, predsavzatiach, plánoch. Komunistická strana cenzurovala všetky média a kontrolovala i verejný diskurz. Nie o všetkom sa mohlo na verejnosti hovoriť. Škandály, svet bulváru, to sa do obrazu socialistickej spoločnosti nehodilo.

Aké boli najväčšie korupčné kauzy počas 40-ročného pôsobenia komunistického režimu?

S výnimkou obdobia tzv. Pražskej jari sa žiadne veľké kauzy nevyskytovali. Korupcia samozrejme problémom bola, diskutovalo sa o nej ale len za zatvorenými dverami v centrálach Komunistickej strany. Zvyčajne sa všetko odbilo povzdychom, že spoločnosť ešte stále nedosiahla úroveň socialistickej morálky a prežívajú „maloburžoázne zlozvyky“. Na to, aby vznikla kauza, sú potrebné slobodné a nezávislé médiá. Alebo prinajmenšom záujem časti politickej elity, odstaviť prostredníctvom škandálov svojich konkurentov. Režim nepotreboval upozorňovať na vlastné zlyhania. Korupcia takým zlyhaním bola, keďže v 70. a najmä 80. rokoch prerástla celou spoločnosťou. Kto nemal „protekciu“ nedostal škodovku, banány ani dieťa na právo.

Nová kniha odhaľuje fenomén
Zdroj: Kniha Korupcia

Padli aj nejaké hlavy?

Staršia generácia si asi spomenie na „kráľa Oravy“. Babinský však bol len špičkou ľadovca, podobných regionálnych bašov by ste našli v každom kraji či okrese.

Po vzniku Slovenska v 93-ťom sa spustila privatizácia. Toto obdobie je späté najmä s Vladimírom Mečiarom. Podľa bývalého šéfa SIS Igora Cibuľu sa privatizácia za Mečiara dala pomenovať ako obyčajná lúpež. Ako to vidíte?

Aj tak sa to dá pomenovať alebo hoci ešte aj inými expresívnejšími výrazmi. Faktom je, že proces malej, veľkej ani kupónovej privatizácie nebol transparentný a bol sprevádzaný množstvom škandálov. Keď sa však na celý proces privatizácie pozrieme z hľadiska jeho výsledkov, tak splnil zámer jeho tvorcov a vykonávateľov: vytvoriť politicky závislú vrstvu majetných ľudí, ktorí budú v záujem zachovania svojho rýchlo nadobudnutého majetku podporovať politický režim, ktorý im to umožnil. Nakoniec sa však časť tzv. mečiarovských privatizérovi obrátila V. Mečiarovi chrbtom, čo bol začiatok pádu Mečiara a HZDS.

Za tých 23 rokov vlastného štátu sa spravil nejaký pokrok v boji proti korupcii?

Jednoznačne áno, aj keď to tak na prvý pohľad nemusí vyzerať. Predovšetkým drobnú korupciu, úplatkárstvo sa podarilo dostať pod kontrolu skoro vo všetkých sektoroch verejnej správy. Jedinou výnimkou v tomto smere ostáva zdravotníctvo, kde okrem veľkých korupčných schém pri nákupe vybavenia a techniky prežíva aj tzv. obálkové úplatkárstvo. Veľa legislatívnych úprav, vďaka ktorým sa obmedzil priestor a možnosť pre korupciu bolo prijatých v rámci aproximácie práva počas prístupového procesu do Európskej únie. Takisto členstvo v OECD bolo podmienené konkrétnymi opatreniami na poli boja proti korupcii.

Ktorá ponovembrová vláda bojovala najviac proti korupcii?

V podstate všetky ponovembrové vlády mali vo vládnom programe potieranie korupcie. Začiatok 90. rokov sa niesol v znamení privatizácie štátneho majetku čo vytváralo bezprecedentný priestor pre využitie korupčných metód. Vláda Vladimíra Mečiara prijala v marci 1995 ambiciózny projekt „Čisté ruky“. Tí z nás, ktorí si dobu mečiarizmu pamätáme však vieme, že od slov k činom bolo veľmi ďaleko.

Podľa štúdie Transparency International najviac protikorupčných opatrení vykonali Dzurinove vlády a vláda Ivety Radičovej, čo do istej miery súviselo práve so vstupom do EÚ. V deklaratívnej rovine „bojujú“ proti korupcii všetky vlády. Zatiaľ však bolo väčšina energie smerovala na potieranie malej, tzv. obálkovej korupcie. Verejné obstarávania, prideľovanie dotácií, prerozdeľovanie eurofondov – jednoducho všade tam, kde sa prerozdeľujú veľké peniaze, náš „boj“ s korupciou pripomína skôr nejaký obradný bojový tanec, pri ktorom krv netečie.

Dá sa vôbec korupcia vykynožiť úplne?

Pôvodný význam latinské slova corruptio je skazenosť, úpadok. V prvom rade teda korupčné konanie predpokladá nedostatok morálky a etiky. Ak korupciu definujeme ako nezákonné správanie, na ktorom sa zúčastňujú dve strany, pričom profit, zisk, či inú výhodu majú len oni dvaja a všetci ostatní na to nejakým spôsobom doplácajú, tak korupcia je nezničiteľná.

Nová kniha odhaľuje fenomén
Zdroj: Kniha Korupcia

V každej spoločnosti, režime či dobe budú existovať ľudia, ktorí na dosiahnutie svojho cieľa budú ochotní obchádzať pravidlá, úradníci, ktorí budú mať nutkanie využiť im zverenú moc pre dobro seba a svojej rodiny. Preto je dôležité nielen prijímať dobré zákony, vplývať na verejnú mienku ale aj vplývať na svoje okolie, aby také konanie neakceptovali a sami sa na ňom nepodieľali. Korupcia sa nedá úplne vykynožiť, ale dá sa významne znížiť jej výskyt. Nevyhnutným predpokladom k tomu je však sebavedomý občiansky postoj nielen niekoľkých tisícov jednotlivcov, ale väčšej časti spoločnosti.

Novú knihu Korupcia zostavili Peter Šoltés a László Vörös.

Autori sú historici a pracujú na Historickom ústave Slovenskej akadémii vied.


Galéria

Nástroje k článku



ZDROJ: TMZ
FOTO: Kniha Korupcia

Nahlásiť chybu

Tagy

Najčítanejšie články