Martina Šimkovičová už nie je Bartošíková.
Martina Šimkovičová (34) už nie je Bartošíková. Nedávno sa vydala sa svojho dlhoročného priateľa Igora Šimkoviča, otca jej syna Marka (2). Družičkou jej bola dcéra Petra (14), ktorá akoby mame z oka vypadla. Radosť je prinieslo aj ocenenie TOM 2005: „Som milo prekvapená, nečakala som to.“
Mali ste pri sobáši trému?
– Trému ani nie, skôr zodpovednosť za ľudí, ktorých som si pozvala. Trému mal môj manžel.
Ako sa to prejavovalo?
– Už ho za tie roky poznám. Cítila som, že je nesvoj, ale zvládol to úplne super.
Čo je pre vás v manželstve najdôležitejšie?
– Jednoznačne smiech. Je dobré mať zmysel pre humor a navzájom sa doberať, aby sa manželia spolu smiali. Potrebná je, samozrejme, aj dávka tolerancie, vzájomného porozumenia a pochopenia.
Čo vaša rodinka najradšej je, keď uvaríte večeru alebo obed?
– Mám doma konzumentov, ktorí sú vďační za všetko, čo navarím. Keďže pracujem akoby na polovičný úväzok, varím skoro každý deň. Snažím sa vyberať také jedlá, ktoré mám rýchlo uvarené. Najčastejšie panenku alebo kuracie mäso.
Aký ste rodič?
– Neviem. To by ma skôr mala ohodnotiť moja dcéra, ale myslím si, že som celkom v pohode. Vety typu: kedy prídeš, kam ideš či zatelefonuj mi používam len preto, lebo sa o ňu veľmi bojím. Som bojazlivý rodič. Azda preto, že ani prvý, ani druhý pôrod nebol zadarmo. Dosť som si pri oboch vytrpela. Mám ich takpovediac zaslúžené a o to väčší mám strach. A so synom je zábava. Keď mu prstom ukážem: nono, to nesmieš, prštekom to po mne zopakuje. (smiech)
Ako vyzerá váš pracovný deň, keď večer vysielate športové spravodajstvo?
– Je to tak, akoby som bola na materskej dovolenke. Ráno spolu vstávame, raňajkujeme. Syn, vďakabohu, niekedy spáva aj do deviatej a okrem toho má už vlastnú veľkú posteľ. Keď sa zobudí, zíde z postele do tej mojej a ešte sa chvíľu maznáme. Neskôr, keď je pekné počasie, sa ide hrať na dvor nášho domu, kde ho dobre vidím. V domácnosti robím to, čo aj iné ženy. Varím obed, periem alebo žehlím. Keď sa Marko naobeduje, ide spinkať. Počas jeho spánku sa vymením s babinkou a okolo pol druhej odchádzam do práce.
Keď prídete do Markízy čo spravíte ako prvé?
– Pozriem si scenár športových novín. Je zatiaľ len predbežný, pretože počas dňa vyskočia aj iné informácie, ktoré treba zaradiť. Často sa stáva, že aj o štvrť na osem vyskočí zaujímavá pikoška. Snažíme sa ju zaradiť. Ono sa možno zdá, že ak ma ľudia počas piatich minút športových správ vidia na obrazovke len dve minúty, myslia si, že je to práca len na štvrť hodinky. Nie je to tak.
Viete si predstaviť, že by ste si sadli na miesto Anety Pariškovej alebo Marianny Ďurianovej?
– Keď moderujem šport, stretneme sa v maskérni všetci traja, či už s jedným, alebo s druhým párom. Riešili sme s Paťom Švajdom, že keby som si vedľa neho mala sadnúť ja, niekedy by som to možno nevydržala a vysielanie by bolo ohrozené (smiech).
Vy ste asi smejko?
– Hej. Ja by som to jednoducho nevydržala, rozosmiala by som sa.
To sa vám predsa môže stať aj pri moderovaní športu.
–To máme ošetrené tým, že som v štúdiu sama a nie so spolumoderátorom. Niekedy sa stane, že mi režisér niečo také povie, ale našťastie nevidím nikoho, takže to zvládam.
S kým si v Markíze najviac rozumiete?
–S Paľom Bruchalom, s ktorým sme spolu začínali v Teleráne. S Paťom Švajdom, Anetou Pariškovou, s chalanmi z našej redakcie, ale aj s produkčnými. Myslím, že som typ človeka, ktorý nemá s ľuďmi problém. Snažím sa, aby bola okolo mňa priateľská atmosféra.
Váš manžel je bývalý automobilový pretekár. V súčasnosti predáva autá, má autoservis. Aký máte k šoférovaniu a autám vzťah vy?
– Práve teraz sa blížia firemné hry. Máme spolu absolvovať jazdu zručnosti. Keď sa ho ľudia spýtajú ako jazdím, povie, že dobre. Milujem rýchle autá.
Ako najrýchlejšie ste išli?
– Po diaľnici 210 km/hod.
Nebáli ste sa?
– Nie. Ak sa ponáhľam a pred sebou vidím cieľ cesty, vtedy mám klapky na očiach, čo je dosť zlé. Niekedy si spomeniem na nehodu, ktorú som mala pred časom. Je to pre mňa výstraha a poviem si: uber! Keď mám v aute deti, vtedy sa nikam neponáhľam.
Ako vnímate, že Jarka Hargašová opúšťa Markízu a odchádza moderovať Televízne noviny do konkurenčnej STV?
– Celý problém bol umelo vyvolaný novinármi. Nikdy sme spolu nemali konflikt. Neskočili sme si do vlasov a nebola medzi nami ani žiadna rivalita. Až teraz by sme boli spolu v jednej redakcii. Naši nadriadení chceli mať v športe dve ženy. Ja som však chcela odísť. Potešila som sa, že by som mohla odísť do Telerána. Nebolo mi to však umožnené. Myslela som si tiež, že by som mohla dostať nejakú inú reláciu, ale keďže teraz sú reality šou, iné relácie sa nerobia. Z jednej strany si myslím, že by to mohlo byť dobre, keby sme boli dve moderátorky, ale na druhej strane sa domnievam, že by to nerobilo dobrotu. Nie medzi nami navzájom. Verejnosť by to nemusela prijať pozitívne.
Vyhrali ste v ženskej kategórii moderátorka/redaktorka v ankete TOM 2005. Kto mal z vašej výhry najväčšiu radosť?
– Myslím, že rodičia. Mama sa hneď rozplakala, otcovi tiež nechýbalo veľa... Bolo to milé.
Mali ste pekné šaty.
– Ušila mi ich Janka Pištejová. Vytvorili sme ich po vzájomnej dohode.
Odrazí sa vaša výhra na výplatnej páske?
– To neviem. Dúfam... (smiech).