ZAATARÍ - To je všetko, čo tu máme, hovorí Sýrčan Luaj Hadždž Alí a ukazuje na svoj bicykel, na ktorom sedí jeho dcéra a neter. V jordánskom utečeneckom tábore v Zaatarí, ktorý sa rozprestiera na ploche 2000 hektárov, sa bicyle stali nenahraditeľným dopravným prostriedkom. Tábor je domovom 79-tisíc Sýrčanov, ktorí dúfali, že sa vrátia domov hneď po páde prezidenta Asada. Veci sa ale nevyvíjajú tak rýchlo, ako si predstavovali, takže tábor už nie je len dočasným útočiskom. Mnohí si tam založili záhradu a niektorí vysádzajú stromy, ktoré ale prinesú ovocie až o niekoľko rokov.
Nemci zmenili koncentrák na ubytovňu: Kedysi tu nacisti vraždili ľudí, dnes tu žijú utečenci
Uličkami tábora sa na bicykloch prepletajú muži, ktorí majú namierené na trhovisko alebo do práce pre humanitárne agentúry. Skončilo niekdajšie hodinové plahočenie sa do supermarketu, na bicykli sa tam dá dôjsť za desať minút, píše denník The New York Times.
Zaatarí je v prevádzke štvrtý rok a z dočasnej zastávky sa už stalo regulárne mesto. Hranice Európy síce prekračujú tisíce utečencov, väčšina ale zostáva blízko Sýrie. V Turecku je ich asi 1,9 milióna, v Libanone 1,2 milióna a v Jordánsku 630.000. Agentúry OSN museli nedávno kvôli nedostatku financií znížiť potravinové prídely, čo sa v Jordánsku týka zhruba 229.000 Sýrčanov, ktorí žijú v mestách bez pracovného povolenia. Na tábor Zaatarí ešte nedávno mnohí pozerali s pohŕdaním, dnes už ale ako na stabilnú kotvu.
Detský fond OSN (UNICEF) zavádza za 38 miliónov dolárov vodovod a kanalizáciu, Nemecko buduje za 20 miliónov solárnu elektráreň. Utečenci v tábore prevádzkujú okolo 2500 obchodov, v ktorých sa mesačne minie asi 14 miliónov dolárov. "Zvykli sme si. Je tu poriadok čo do služieb aj bezpečia. Na trhu si môžem kúpiť všetko, čo potrebujem," hovorí matka piatich detí Ula Muhammadová.
Napriek tomu je ale väčšina utečencov pripravená využiť šancu a odísť. Sťažujú sa na dodávky elektriny, na prídely vody a na zlé školy. Vlani bolo v triedach až 90 detí a testy, ktoré požadujú jordánske školy, urobili len tri percentá detí z tábora.
Z Jordánska uteká denne v priemere 120 Sýrčanov, ale podľa Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) ľudia zo Zaatarí utekať veľmi nechcú. Tábor riadi Hovig Etyemezian z UNHCR, ktorý ale upozorňuje, že v poslednej dobe mladí Sýrčania predávajú majetok, aby mali peniaze na cestu do Európy. Patrí k nim aj jeden muž, ktorý predal svoju maringotku a chce sa dostať za bratrancom do Nemecka. "Mám vzdelanie a päť rokov som nepracoval," hovorí tento dvadsaťšesťročný laboratórny technik.
Štyridsaťdvaročný Básim Zuhrí by odišiel tiež, ale nemá 400 dolárov, ktoré potrebuje na cestovné pasy pre dve manželky a päť detí. Prevádzkuje síce požičovňu svadobných šiat, v ktorej sa dá na deň prenajať róba za 25 dolárov, v lete ale jeho hospodárenie poznamenali výdavky za generátor. Mesačne za neho Zuhrí platí 155 dolárov. "Už sme sa tu zariadili, máme všetko, čo potrebujeme," hovorí.
Za maringotkami sú miniatúrne dvory a existujú špecialisti, ktorí dokážu na ich zadnú stenu namaľovať podľa želania hory, jazerá i stromy. Mnohí ale dávajú prednosť skutočným rastlinám a pestujú kukuricu, paradajky, melóny, slnečnice alebo vysádzajú jablone aj olivovníky.
Ak je meradlom komunity kvalita školstva, potom na tom Zaatarí nie je dobre. Rodičia sa sťažujú, že sa toho deti veľa nenaučia, učitelia zase hovoria, že je ťažké učiť deti, ktoré zo školy na niekoľko mesiacov zmiznú. Podľa OSN chodilo vlani do školy približne 20.000 z celkových asi 29.000 detí, ktorí v Zaatarí prebývali. Tento rok pribudlo tried, takže by v nich nemalo byť viac ako 50 žiakov.
Otvorených je tiež 32 centier, ktoré poskytujú kurzy práce s počítačom, zvárania alebo zapájania elektriny. Etyemezian z UNHCR by rád v tábore otvoril strednú školu. "Najviac starostí mi robí to, že rodičia nevidia dôvod posielať deti do školy, keď ich vraj rovnako nič nečaká. Vzdelanie, to je budúcnosť Sýrčanov," hovorí.
Za elektrinu tábor každý mesiac platí milión dolárov. Práčky a televízia sú zakázané, ale sú všade. V júni boli dodávky elektriny znížené na šesť hodín denne. Slnečnú elektráreň spustia až budúci rok.
Prvé bicykle sa v tábore objavili pred rokom, keď Amsterdam daroval 400 bicyklov, ktoré zostali opustené v jeho uliciach. Teraz je ich oveľa viac a obchodníci ich predávajú po 100 dolároch.
Alá Humsí prežil dva roky v jordánskych mestách a keď sa mu narodila dcéra, odišiel do Zaatarí. Na bicykli jazdí každý deň do centra, kde učí záujemcov holičskému remeslu, popoludní strihá a holí vo vlastnom podniku. Večery trávi so ženou nad kávou pri sporoch, či zostať, alebo odísť. "Duševne žijeme v stredoveku. Keď som priateľovi zarecitoval arabský verš, ktorý znamená 'Ako ťažký by bol život bez nádeje', povedal mi: 'Zabudni na nádej a poď kúpiť paradajky'."
