BRATISLAVA - Už sú si všetci rovní. Slovenským podsvetím sa od 90. rokov premlelo množstvo vplyvných a veľmi obávaných mužov. Ich "vládnutie" sa líšilo zločinmi, spôsobom ich vykonania či zameraním, no jedno má väčšina z nich spoločné - ich životný príbeh skončil verejnou popravou. V druhej časti seriálu o slovenskom podsvetí sme opísali príbeh nástupcu prvého bossa, podnikateľa s podozrivými kontaktmi a muža, ktorý patril do novej vlny organizovaného zločinu.
Žaluď a jeho ľudia
Peter Steinhübel (23.11. 1964 - †4.8.1999)
Peter "Žaluď" Steinhübel, ktorý na čele bratislavského podsvetia vystriedal Miroslava Sýkoru, začínal ako obyčajný vekslák, na čom pomerne rýchlo zbohatol a "poctivo" zarobené peniaze po revolúcii investoval do obchodu. Ako ochankára si neskôr najal viackrát trestne stíhaného Vladimíra "Tutiho" Daniša, ktorého meno je tiež spájané s podsvetím. Jeho agresívnu povahu využil na vymáhanie a zastrašovanie nepriateľov. Tuti aj jeho brat Papas však údajne začali vystrkovať rožky a Žaluď sa ich preto mal zbaviť. Obaja zahynuli v aute, v ktorom vybuchla nastražená nálož.
Žaluď sa ako jeden z prvých mafiánov pokúšal do spoločnosti začleniť ako vážený podnikateľ a prominent. Stretával sa s poslancami, hlavne zo strany HZDS a cez politiku sa mal dostať aj k spoluvlastníctvu Bratislavských mraziarní a podielu v Tatra Vagónke Poprad. Neskôr sa jeho záujem rozšíril aj na televízne spoločnosti a kúpil nesmierne zadlženú VTV. Cez médiá si chcel vydobyť povesť poctivého a úspešného manažéra, no keď mu neboli po vôli, mohlo sa stať, že niektorý z odvážnych novinárov skončil s dolámanými končatinami v nemocnici.
Steinhübela často označovali aj za nesmrteľného. Sám tvrdil, že je ako mačka, ktorá ma sedem životov. Až päťkrát sa mu totiž podarilo prežiť atentát na jeho osobu. Pri jednom z nich ho zblízka zasiahlo päť rán z pištole kalibru 9 mm, čo je v normálnom prípade istá smrť. Nie však v Žaluďovom. Zo zranení sa zotavoval asi rok. Osudným sa mu stal až šiesty útok, pri ktorom ho zabila jedna guľka z ostreľovačskej pušky. Večer 4. augusta 1999 zaparkoval pred Bratislavskými mraziarňami svoje luxusné Ferrari, a keď chcel prestúpiť do opancierovaného Mercedesu, do chrbta ho zasiahla veľmi účinná strela typu dum-dum, ktorá roztrhá všetko, čo jej príde do cesty. Nepomohol mu už ani rýchly prevoz do neďalekej ružinovskej nemocnice.
Päť dní po drastickej smrti sa s ním pozostalí a zástupy mladých slečien, ktorých spoločnosť tak veľmi obľuboval, rozlúčili na cintoríne v bratislavskej Petržalke. Jeho pomník z červeného mramoru stojí na čestnom mieste priamo pri vstupe. Náhrobný kameň zdobí veľký kríž a pozlátení anjelici. Po pravej strane hrobu stojí drevená lavička a nechýbajú ani kahance a umelé kvety.
Kontroverzný podnikateľ Deák
Roman Deák (1962 - †20.10. 1999)
Roman Deák bol s mafiou spájaný kvôli spolupráci s rovnako zavraždenými mužmi podsvetia - bratmi Diničovcami a Petrom Steinhübelom. Pred smrťou obchodoval s realitami, reklamou, hracími automatmi, ale aj ojazdenými autami. Bol tiež svedkom mafiánskej popravy Roberta Remiáša, ktorého auto vybuchlo 29. apríla 1996 na Karloveskej ulici v Bratislave. Práve Deák, ktorý parkoval neďaleko Remiáša, nahlásil nešťastie na polícii.
Kontroverzného podnikateľa, ako ho média označujú, zastrelili 20. októbra 1999 v bratislavskej Dúbravke devätnástimi ranami so samopalu a pištolí v jeho luxusnom Mercedese. Strely ho zasiahli do hrudníka a tváre. Vyšetrovanie jeho smrti značne pripomínajúcej mafiánsku popravu sa pohlo až po neuveriteľných 13 rokoch, kedy padli obvinenia na hlavy členov organizovanej skupiny zvanej "sýkorovci". Kukláči v septembri minulého roka zadržali piatich z nich - Martina Kováča (42), Ivana Cuppera (47) a Jurija Fejera (39). Obvinenia boli vznesené aj voči ďalším dvom Róbertovi Lališovi a Martinovi Bihárimu. Tí sú však dodnes na úteku. Len pred pár týždňami k obvineným pribudol aj podnikateľ Marek Trajter, ktorý si mal vraždu Deáka objednať a donedávna sa skrýval na Seycheloch.
Romana Deáka v roku 1999 pochovali na rímsko-katolíckom cintoríne vo Svätom Jure. Mramorový pomník stojí hneď pri vstupe a už z diaľky je nepriehľadnuteľný aj vďaka breze zasadenej v jeho tesnej blízkosti. Na jednej z jej konárov od minulého roka visí aj biela stuha s pozlátenou číslicou 50, ktorá symbolizuje Deákove nedožité narodeniny. Uprostred hrobu stojí kytica čerstvých kvetov a na pomníku označenom rokmi narodenia a úmrtia je jeho čiernobiela fotografia.
Osudová pomsta Albáncov
Jozef Surovčík (15.9. 1957 - †30.7. 2003)
Jozef Surovčík bol spájaný s mafiánskou skupinou "takáčovcov", čo však vždy zaryto odmietal. Patril do skupiny mužov podsvetia, ktorí na seba nepotrebovali upozorňovať bohatou ochrankou a agresívnymi výpadmi. Do spoločnosti sa chcel zardiť skôr aspoň navonok legálnou činnosťou. V obchodnom registri figuroval vo vyše dvadsiatich spoločnostiach s rôznymi predmetmi činností. Zaoberali sa prevádzkovaním hazardných hier, reštauračnými službami či dokonca poradenstvom.
Kšefty rozbiehal, kontroloval i korigoval z obchodného domu Jadran v bratislavskom Ružinove. V tejto mestskej časti chlapi od takáčovcov poskytovali "ochranu" stovkám podnikov. Surovčíkovi sa mal stať osudným konflikt s albánskou mafiou. Po tom, čo dal zmlátiť dvoch Albáncov v bare v centre Bratislavy, nasledovala krutá pomsta. Jeho rozstrieľané telo našli 18. septembra 2003, tri dni po jeho narodeninách, v jarku v Senci na Slnečných jazerách. Vedľa neho ležal bicykel a pes, s ktorým bol ráno zrejme na prechádzke. Zasiahlo ho sedem rán z pištole.
Takmer mesiac po smrti sa so Surovčíkom pozostalí rozlúčili v bratislavskom Krematóriu. Čestné miesto posledného odpočinku si našiel medzi tisíckami ostatných pomníkov v neďalekom Urnovom háji, spomedzi ktorých nijak obzvlášť nevyčnieva. Čierny kameň, zlaté písmo, kahance a umelé kvety zdieľa spolu s ďalšími troma členmi rodiny.
