PRAHA – Jiří Krampol rozdával na obrazovkách smiech, v súkromí však zažíval bolesť. Nielen zo smrti dvoch detí...
Jiří Krampol bol štyrikrát ženatý. Mal dve vlastné deti, ďalšie dve zomreli. Náplasťou na rany mu boli nevlastné deti, ku ktorým mal otcovský vzťah.
Vlastných synov mal s prvými dvoma manželkami. S hlásateľkou Janou Fořtovou mal syna Tomáša. Po rozpade manželstva s ním Jana odcestovala do Austrálie a po presťahovaní zmenila synovi priezvisko na Fořt – po novom partnerovi. Jiří Krampol tak stratil nielen manželku, ale i kontakt so synom. Neskôr sa s ním v podstate nevídal a ako uviedol samotný Krampol, kontaktovali sa veľmi sporadicky, občas mu poslal fotky z Austrálie a málokedy zavolal. Herec sa musel vyrovnať s tým, že Tomáš má nielen iné priezvisko, ale aj iného otca.
Druhý biologický syn bol z manželstva s právničkou Hanou Suvajdičovou. Syn dostal meno po otcovi – Jiří, ale keď vzťah stroskotal, vychovával ho iný muž. Dostal tiež priezvisko Suvajdič, ich cesty sa definitívne rozišli, neudržiavali žiadny kontakt a podľa webu kafe.cz sa ho Krampol z právneho hľadiska vzdal. Vzťah medzi otcom a synom sa úplne prerušil a do Krampolovej smrti sa ani neobnovil.
Krampol však vyženil dvoch synov, ktorí s ním zostali. S treťou ženou Martou vychovával jej syna Martina, ktorého prijal za vlastného a dal mu svoje priezvisko Krampol. Podobne to bolo aj so štvrtou manželkou Hankou a jej synom Petrom, ktorý tiež nosí priezvisko Krampol. Herec tak prišiel o svoje biologické deti, ale oporu našiel vo „vyženených“ deťoch, ktoré s ním zostali až do konca. Ani pred smrťou tak necítil potrebu urovnávať vzťahy. „S Jirkom som vyrovnaný, s Martinom sme v styku, Tomáš je v Austrálii, Petr býva na dedine, bol za mnou v nemocnici aj s deťmi. Za vnúčatami som nechodil, lebo chorý, to je blbé a ani som nechcel, aby za mnou chodili,“ povedal pre extra.cz v období, keď sa mu priťažilo.
Samozrejme, že sa nevyhol ani myšlienkam o smrti: „Musíš s tým počítať, je to súčasť života… Keď som ležal v nemocnici a mal smrť na kahánku... bál som sa,“ priznal s tým, že by sa nechcel pred smrťou trápiť. A prezradil aj to, že sa mu nepáči pohreb plný smútku. „Mne sa páči v Amerike, ja som tam často chodil, boli sme u známych a tam bol pohreb, bola to nejaká židovská vetva, že žiadne smútky, zídu sa na trávniku, každý tam položí kamienok, dajú si 'panáka', povedia o človeku nejakú historku a spomínajú naňho,“ hovorí o tom, že pochmúrna nálada je to posledné, čo by chcel.
