BRATISLAVA - Legendárny herec Emil Horváth (80), ktorý aktuálne hviezdi v populárnom dobovom seriáli Dunaj, k vašim službám, prehovoril mimoriadne otvorene o stave našej krajiny. A jeho slová sú tvrdšie, než by ste od milo vyzerajúceho a distingvovaného pána čakali.
Slovenská spoločnosť čelí podľa Horvátha zlomovému bodu.„Teraz sme v zlomovom momente, či je tých slušných viac alebo menej. Som optimista. Napriek tomu, že je tu zakódovaná historická nevedomosť, som presvedčený, že tých múdrych a slušných je viac. Akurát to trvá, kým sa to prejaví,“ hovorí optimisticky v rozhovore pre denník N. Podľa herca niektorí pracovali proti zmene už počas Nežnej revolúcie „Asi sme boli trochu naivní, keď sme v novembri ’89 spievali Sľúbili sme si lásku, sľúbili sme si vydržať, pravdu vravieť len. Lebo už vtedy, kým sme štrngali kľúčmi, niektorí pracovali na tom, aby to tak nebolo.“
Napriek všetkému je ale presvedčený, že čím viac budú mocní klamať a rozkazovať, tým skôr narazia. Lebo, ako sám hovorí, ľudia sú schopní prekonať aj ilúzie – ak sa prebudia. Ako herec hral množstvo charakterov, dobrých aj zlých. Vie, že aj v bežnom živote sa človek mení podľa okolností. Ale niektoré vlastnosti sa opakujú. „Tí menej šikovní hľadajú spôsob, ako sa dostať niekam, kde by tých šikovnejších zatienili. Sú za tým typické ľudské vlastnosti ako závisť, žiarlivosť a komplex menejcennosti.“
Horváth hovorí, že sme ako Slovensko dlhé roky pracovali na tom, aby sme patrili do istého okruhu štátov. Dnes však máme pocit, že tam možno ani nechceme patriť. „Kým nám dávajú vreckové, tak sme radi, ale popri tom ich kritizujeme, prečo tak málo a či by sme niekde inde nenašli lepšie náhradné rodičovstvo.“ Súčasné smerovanie krajiny sleduje s veľkým znepokojením. Premiér totiž čoras častejšie hovorí o Číne, Vietname, Uzbekistane a chodí za Putinom. „Musel predsa vedieť, že podáva ruku vojnovému zločincovi, ktorý je nebezpečenstvom pre Európu a svojou agresívnou vojnou má na svedomí tisícky mŕtvych,“ hovorí na adresu premiéra a jeho návštevy Ruska.
Po atentáte sa veľa hovorilo o potrebe zmierenia, ale aj nad týmito slovami sa herec len v duchu smeje. „Hovoria o ňom často tí, ktorí by mali začať od seba. Veď na to sa nedá pozerať, nie je medzi nimi ani základná ľudskosť a slušnosť. To je výbava, ktorú človek nedostane narodením, na to vplývajú rodičia, priatelia, škola, blízki.“ Napriek sklamaniam nezanevrel na túto krajinu, práve naopak. „Prosím vás, mladí ľudia, neodchádzajte, a ak ste odišli, vráťte sa, aby ste vychovali generáciu, ktorá bude vedieť kriticky myslieť, aby vedela správne voliť,“ pripomína slová režiséra Eduarda Grečnera.
Horváth verí, že sa raz dožije dňa, kedy nebude vedieť, kto nám tu na Slovensku vládne. „Nejakým zázrakom nám s manželkou dovolili v 88. roku vycestovať za jej tetou do Švédska. Otvoril som u nej švédske noviny, chvíľu som nimi listoval, a keďže švédsky neviem ani slovo, po chvíli som sa spýtal: Aká je tu teraz vláda – pravicová alebo ľavicová? Manželkina teta sa na chvíľu zamyslela a povedala: Zistím ti to. Nevedela. Lebo nepotrebovala vedieť. Na jej kvalite života sa nič nezmenilo, či bola vláda pravicová alebo ľavicová. Po tom túžim – chcel by som sa prebudiť a pýtať sa suseda, aká je tu vláda.“
