Pre Veroniku Šikulovú, finalistku tohoročnej ceny Anasoft litera, nie je azda najpríznačnejšie to, že je dcérou Vincenta Šikulu a príslušníčkou početnej dynastie spisovateľov s týmto menom. Hoci jej ôsma kniha nemôže nebyť aj o tomto, je predovšetkým svedectvom autorkinej zaťatosti pri hľadaní vlastnej spisovateľskej identity.
Niežeby ju od začiatku svojej tvorby jasne nepreukazovala, no posledná kniha je akousi vizitkou zrelosti autorky, ktorá má od počiatku svoju tému, svoj štýl i svoj neformálny svetonázor. Jej svet je svetom, ktorého epicentrom je rodná malokarpatská metropola Modra a operačným priestorom pamäť vracajúca do života ženskej rozprávačskej postavy všetko, čo napĺňa ubíjajúcu každodennosť ženy, dcéry a matky a dáva jej zmysel, perspektívu i kolorit jedinečnosti.
Medzerový plod (Vyd. Slovart) je v zásade voľný prúd rozprávania segmentovaný na malé epizódy, do ktorých anekdoticky vstupujú ľudia, príbehy, veci a okolnosti. Niečo z toho sa iba mihne, niečo sa nezmazateľne zviditeľní, niečo sa odohrá na pokračovanie, niečo sa udeje v jedinej vete, niečo v dlhokánskom súvetí vnútorného monológu. Sú to napohľad vety bez tajomstva, vyslovené natvrdo, bez alúzií a vedľajších zmyslov, no predsa nakoniec spolu vytvárajúce veľké tajomstvo. V každom prípade každý segment vďaka autorkinmu zmyslu pre význam slova a hudbu výrazu nadobudne nezameniteľnú podobu a vlastnú výpovednú hodnotu schopnú viazať sa na ďalšie. A to aj napriek tomu, že ľudské postavy nemajú v rozprávaní vlastné priezviská a rozprávačská postava sama seba nazýva „naša hrdinka“, hoci sa priam ponúkajú ich reálne prototypy. Rozprávanie má podvojné rámcovanie: dve jesene a smrť otca a matky. V predchádzajúcich Šikulovej knihách sa dali zreteľne vystopovať tendencie poetizovať vzťahy, prírodu, prostredie, nezriedka neutralizované vulgarizmami. V Medzerovom plode si budeme musieť zvyknúť na vecnosť a presnosť, na tvarovú zovretosť, na výseky z dialógov odpočutých takpovediac na ulici, ktoré sú nezriedka veselé, vtipné či prinajmenšom čudné. Vidieť, že autorka pracovala páve na tomto: všetko, mestá i ľudia, veci i nezbadateľné drobnosti, psíci, vlci, býci, vtáci, cudzopasná burina, bylinky i nádherné kvety, ba dokonca aj neskutočne dlhý rad nespisovných „krabíc“ či bohatý a plastický jazyk, do ktorého sa občas nenútene zamieša západoslovenčina či čeština, môže byť zdrojom poézie, ak je to dosť vecné a ak za tým stojí ženská duša rozochvená každým šumom, zvukom či tónom. V tom Šikulová poetologicky dospela a naozaj vie z presného pomenovania vyčarovať ozajstné básnické kúzlo. Lebo bez poézie nemôže existovať nijaká dobrá próza.
Dozrievajúca „naša hrdinka“ je v Medzerovom plode aj napriek všetkej vecnosti možno ešte smutnejšia ako v iných svojich knižkách. Nečudo, veď dominantými vecami jej rozprávania sú posledné veci človeka, najmä smrť otca a matky. Hoci vieme, že šlo o reálne smrti, Šikulovej reflexia o nich nie je bolestná, vonkoncom nie bolestínska. Pohľad „našej hrdinky“ na ne nadväzuje na pätnásťročný „zápas s príslušnosťou k rodine“ (začatý azda v knihe Z obloka) a treba povedať, že zreje. V onom „zápase“ sa totiž odohráva celé to nevypočuté hrdinstvo ženy, pre ktoré nastalo spisovanie pamäte, lebo „veci dostávajú celkom iný ráz, keď ich človek vypovie“. V tomto zápase, ktorý nie je ničím iným než zápasom o vlastnú identitu, sa odohráva celá zmysluplná dráma hľadania seba samej. Napĺňa sa tým väčšmi, čím jasnejšie si „naša hrdinka“ uvedomuje, že nie je sama, čo trpí a sebabičuje sa neistotami a že z relatívnej samoty sa vyslobodí len vtedy, ak naplno prežije zážitok že je plodom, ktorý má zapĺňať medzery v tomto súručenstve neúprosne plynúceho života. Preto si píšuca „naša hrdinka“ musí napokon uvedomiť, že „jej svet nie je politika, gauneri a smradi, ktorí kradnú a trepú hlúposti, jej svet bol jemný a krásny...“ Je to svet, v ktorom ľudské nešťastie je výzvou a smrť, hocijako desivá, prijatím nevyhnutnosti. Je to svet solidarizujúci sa s trpiacimi, naplnený tichým obdivom k životu a jeho krásnemu pohybu.
Šikulovej rozprávačka sa priznáva, že jej doménou je dvadsiate storočie. Akoby ju nevzrušovali kybernetické zázraky nového tisícročia, akoby sa chcela vypojiť zo spotrebiteľského ošiaľu šialenými inováciami našich dní. No nie je to celkom tak. Iba sa nimi nenadchýna, lebo tuší ich nebezpečenstvá a jej plodivý inštinkt jej našepkáva, že nijaký zázrak osvietenia ani oslobodenia nepríde sám od seba, ak si ho človek nevybojuje sám so sebou. A Šikulovej nová kniha dokazuje, že ženy vedia oveľa viac o tom, že byť človekom znamená byť viac mužom a viac ženou a že „jediný spôsob bezpečnej plavby životom je /ona/ sama“, ako sa vyznáva „naša hrdinka“.
Alexander Halvoník
Recenzie zaujímavých kníh nájdete v Knižnej revue 10 (20. mája)!
- reklamná správa -
